Zážitky fotografa
Každé ročné obdobie má pre milovníkov a pozorovateľov prírody svoje čaro. V článku sa zameriam na končiacu sa zimu a blížiacu sa jar z pohľadu mladého fotografa zveri. Toto prechodné obdobie prináša veľa zaujímavých momentov v lesnej scenérii.
Pre fotografov je táto časť roka atraktívna a vzrušujúca. Lákavá je najmä atmosféra výzoru krajiny, hlavne kvôli novému zrodu a novým prírastkom zveri. Z poľovníckej stránky je to pre zver čas oddychu, kedy poľovníci ešte plnia kŕmne zariadenia objemovým krmivom a podávajú soľ, pretože pre zver je nevyhnutné po zime nazbierať nové sily.
Pre toto obdobie je špecifické, že jelene sa zbavujú svojej ozdoby, parožia, už koncom februára. To priťahuje do lesa množstvo ľudí, poľovníkov, fotografov aj tých, ktorí túto činnosť vykonávajú neoprávnene. Zveri tým však škodia, často je rušená, preháňaná, doslova hnaná až do uštvania. Hlavne jelenia zver trpí a dostáva sa do stresu namiesto toho, aby nabrala ďalšie sily do nového paroženia alebo kladenia mláďat. Netrpia len jelene, ale všetky druhy a hlavne nové potomstvo.
Fotografa lákajú jarné úkazy, dobré svetlo a dobrá fotka má svoju energiu. S oteplením sa objavujú prvé rastliny, pučia stromy, kvitnú prvé kvietky. Všetko naokolo sa prebúdza, celý les ožije. Naokolo počuť vtáctvo, bzučiaci hmyz. Vtedy je ten okamih, kedy nejde len o získanie záberov, ale treba si vychutnať okolitú prírodu. Je dôležité, aby návštevníci lesa dodržiavali jasné zásady. Základom je nerušiť mláďatá a matky, fotografie robiť z dobrého krytu a z väčšej vzdialenosti.
Zvláštna snímka muflónice s muflónčaťom, kde vidieť muflónča narodené pravdepodobne na jeseň.
Lov záberov na posliedke
V tomto čase mám pušku bezpečne odloženú. Rozhodol som sa ísť na fotolov. Tohto roku bola zima zvláštna, na južnom a západnom Slovenku, kde najradšej fotím, bola slabá. Je otázne, či sa vôbec dala nazvať zimou. Pravdepodobne tie budúce zimy asi nebudú iné a my si na teplé počasie a nedostatok snehu budeme musieť zvykať. Pre fotografa je v zime dôležité oblečenie, s ktorým je spojené aj maskovanie podľa prostredia, kam sa chystá a podľa toho, akým spôsobom bude fotiť. Mojou obľubou je, pohybovať sa z miesta na miesto pomalým krokom a dostať sa čo najbližšie k zveri, aby som získal čo najkvalitnejšiu snímku. Prvým krokom, tesne pred uskutočnením akcie, je rozmyslieť si, aký spôsob snímkového lovu si fotograf vyberie. Či bude čakať na zver v úkryte dobre zamaskovaný na overenom mieste alebo bude zver stopovať, či to riskne s náhodnou prechádzkou alebo posliedkou s fotoaparátom v danom revíri.
Vyberám si posliedku, keďže som poľovník – fotograf, buď so zbraňou počas poľovníckej sezóny, alebo so zrkadlovkou s objektívom najmä počas jarného obdobia, kedy sa poľovnícka sezóna skončila. Pri fotení si robím aj dokumentáciu ohľadom počtu zveri a sčítanie rôznych poľovných druhov – tzv. sčítanie zveri a sledovanie ich počtov na plánovanie lovu a chovu a starostlivosti, a tiež nových prírastkov. Najvhodnejšie dni na výpravu do lesa s objektívom závisia od počasia. V tomto roku je príroda nevyspytateľná. Pre veľké výkyvy teplôt sa ten pravý deň určoval ťažko. Stalo sa mi, že keď sa po vybavení povinností naskytla možnosť ísť do lesa, tak neprialo počasie. Našťastie boli aj dni, ktoré vyšli tak, ako mali.
Vyčerpaný jeleň šestorák po vydurení.
Malý čertík zapózoval
Vybral som sa do revíru s cieľom nafotiť najmä malé pižamkáče – diviačatá a jelene v overenej lokalite a keď tak aj šantiace muflónčatá. To bola moja túžba. Samozrejme, som rád za každý záber živočíšneho druhu, čo i len vtáctva, alebo prírodnej scenérie, vždy sa nájde objekt vhodný na snímku. Rýchlo som sa obliekol, nabalil jedlo, nápoj, maskovacie pomôcky a vydal som sa do revíru. Zamieril som do overenej lokality, kde to poznám a kde sa pohybuje zver, preto som počas celého dňa očakával dobré zábery. Sú tam zaujímavé miesta atraktívne na fotenie – reliéf, charakter porastu, mladiny aj čistinky. Samozrejme vhodné svetelné a prírodné podmienky, to je pre nás lovcov záberov najdôležitejšie. Počasie vyhovovalo, bolo zamračené, sem tam vykuklo spoza oblakov slnko. V noci trochu prituhlo a primrzlo, na vrcholoch kopcov bolo pár centimetrov nového snehu. Dorazil som na okraj lesa, odkiaľ som išiel po vlastných na danú lokalitu, desať kilometrov je len rozcvička pre fotografa prírody. Keď som sa blížil k cieľu, postupoval z nohy na nohu a pomaly sa približoval. Tento ateliér je fascinujúci. Pri opatrnej chôdzi dubovým lesom som zazrel menšiu čriedu muflonej zveri pozostávajúcej z muflónic, minuloročných muflónčat a mladých čertíkov. Zatiaľ boli bez novonarodených, na matkách však bolo vidieť, že ich príchod sa nezadržateľne blíži. Vietor som mal priaznivý, pofukoval mierne od nich ku mne a ako zázrakom ma nezaregistrovali. Priblížil som sa, plaziac, na nečakane vhodnú vzdialenosť. Pripravil som si foťák, nastavil objektív a nehybne som čakal na správny okamih. Črieda sa presúvala smerom ku mne, mladí čertíci sa hrali, naháňali, rozháňali, jeden z nich sa prikmotril veľmi blízko a zaregistroval zvuk uzávierky fotoaparátu. Spozornel a v tom momente som ho správne zaostril a ulovil nádherný záber, za ktorý som nesmierne vďačný. Hneď po tom zaznelo hlboké varovné písknutie vodiacej muflónice a útek čriedy do bezpečia.
Muflón, jeden z tých väčších v pozorovanej čriede.
Opatrne pri diviačiciach
Pokračoval som vpred do naplánovanej lokality. O krátky čas neskôr som prekvapený zahliadol skupinku diviakov. Diviačice aj s malými prasiatkami spolu s väčšími jedincami oddychovali, niektoré ležali vo vysokej hore. Pomaly som sa k nim prikradol, centimeter po centimetri, čo najbližšie a opatrne s veľkým rešpektom, pretože dostať sa v tomto období do konfliktu s diviačicou, by som neprial nikomu. Bránia si svoje ratolesti a prísne ich strážia, odhodlané postaviť sa zoči voči každému nepriateľovi a dostať mláďaťa do bezpečia. Nebolo mi všetko jedno a bol som veľmi opatrný. Do riskantnej vzdialenosti som nechcel ísť, nech si pokojne ležia na svojom ležovisku. Pár cvaknutí sa mi podarilo, aj keď diviačica na mňa hodila niekoľko pohľadov. Potichu, tak ako som prišiel, som aj odišiel, bez nejakého rušivého a väčšieho povšimnutia.
Vystrašené jelene
Chvíľu po tom som zazrel čriedu jeleňov, ktorá bežala smerom ku mne, tvorilo ju asi 30 kusov. Očividne niečo nebolo v poriadku. Vyzerali zničene, dobre že jazyky neťahali za sebou, stále sa nepokojne obzerali dozadu v smere behu a boli nepokojné. Situáciu som zdokumentoval, no nezastavili sa príliš na dlho, o pár sekúnd vyštartovali ďalej ako rakety, až sa za nimi prášilo. Sadol som si na peň a čakal som príčinu tohto znepokojenia. O pár minúť po ich prti, teda v stope, si rýchlym krokom vykračovali v maskovacom oblečení dvaja chlapi. Určite im išlo iba o jedno, a to o zhody. Vedel som, že ide o neoprávnených zberačov podľa ich maskáčového oblečenia. Ako som čakal sediac na tom pni, približovali sa, rozmýšľal som, čo spraviť. Už boli celkom pri mne a vtedy nastala tá správna chvíľa. Vykríkol som na nich „ Čo tu hľadáte?“. Nestihli sa ani nadýchnuť, tak sa vyľakali, dali sa na útek a zmizli. Pokračovať v ceste už nemalo význam, keďže to tam všetko vyplašili a zavetrili. Neostávalo mi nič iné, ako ísť späť pomaličky k autu.
Okoloidúci mladý lopatár – daniel škvrnitý.
Unikátny zhod
Naspäť som išiel druhom stranou doliny cez hrebeň. Na hrebeni sa mi podarilo pár snímok mladého daniela na čerstvom snehu. Prešiel som dolinou a zostával mi záver spomínanej trasy. Ako som prechádzal jarkom, všimol som si čerstvé stopy jeleňov. Bol tam hlavný prechod ich trasy medzi odpočinkovým miestom, kde cez deň zaliehajú a lúkou, kde sa počas noci pasú. Vyšplhal som sa strmým jarkom hore a pozrel som sa pred seba na zvážnicu. Srdce mi poskočilo, tep sa zrýchlil. Pretrel som oči, aby som sa presvedčil, že sa mi to nesníva. Čakalo ma nečakané no milé prekvapenie v podobe dvoch zhodov z jeleňa v podobe páru. Bol to krásny štrnástorák, podľa môjho odhadu starý jeleň najvyššej vekovej triedy, ktorý dosahoval aj vysokú bodovú hodnotu na lokálne pomery. Po bodovaní parožie dosiahlo 185 bodov podľa CIC. Ten moment sa nedá opísať, bol vzrušujúci a chcel by som takých zažiť viac. Tento okamih aj celým dňom sa mi zaryjú do pamäti a zostanú uložené medzi nezabudnuteľnými zážitkami do konca života. Každému milovníkovi prírody, či z poľovníckej alebo fotografickej strany, by som doprial čo najviac takýchto chvíľ strávených v lese.
Šimon Uhlík
FOTO: autor
