V roku 1913 sa konala poľovačka, ktorá neskôr dostala prívlastok posledná, a to hneď z dvoch dôvodov. Bola poslednou veľkou poľovačkou cisára Wilhelma II., a zároveň ňou zanikol lov pomocou odrádzadiel.
Keď cisár Wilhelm II. prechádzal v chladný večer 31. októbra 1913 so svojím sprievodom okolo ulovenej zveri za zvukov lesných rohov trúbiacich zbor z Weberovej opery Čarostrelec, nikto z prítomných netušil, že je účastníkom poslednej dvornej poľovačky s využitím odrádzadiel v strednej Európe.
Ohromujúci výrad
Najvyššie postaveným hosťom nemeckého cisára na tejto poľovačke bol následník trónu arcivojvoda František Ferdinand d’Este, ktorý mal vtedy pred sebou už len necelý rok života (zavraždený pri atentáte 28. júna 1914 v Sarajeve). Vo zvernici Gohrde v Dolnom Sasku, kde sa poľovačka konala, ulovil arcivojvoda v priebehu dvoch dní 31 jeleňov, šesť jeleníc a 35 diviakov. Cisár ulovil sedem jeleňov, jedného muflóna a štrnásť diviakov. Cisár trpel ochorením ľavej ruky, čo mu značne komplikovalo streľbu – strieľať mohol len jednou, pravou rukou. Celkový výrad tejto poľovačky, ktorý si celá prítomná spoločnosť večer prezrela, tvorilo 64 ulovených jeleňov, 90 jeleníc a jelienčat, jeden muflón, 288 diviakov a štyri srny. Takýto veľký výrad mohli účastníci poľovačky obdivovať vďaka použitiu odrádzadiel na určených prechodoch v pohone, čo bolo charakteristické aj pre iné revíry.
Prípravy na poľovačku
Všetky revíry, kde sa používali odrádzadlá, boli ohradené, revír Springe dokonca múrom. Už týždne pred poľovačkou sa začali prípravy. Najdôležitejšie bolo zabezpečiť postačujúci počet zveri, preto bola jelenia, diviačia a danielia zver vo zvernici prikrmovaná. Tiež boli prechody do zvernice uzavreté. Ak sa nepodarilo prilákať zver v dostatočnom množstve, doviezli ju z iných revírov. Zároveň sa pracovalo na úprave chodníkov a príprave stanovíšť strelcov – hostí. Stanovište cisára vo zvernici Gohrde bolo najčastejšie medzi starými markantnými stromami a dalo sa spoznať aj podľa označenia. Vždy bolo ozdobené cisárskou korunou alebo monogramom. Bezprostredne pred poľovačkou cestoval vedúci cisárskeho úradu pre poľovníctvo do revíru, aby s tamojším poľovníckym hospodárom presne pripravil priebeh poľovačky. Počas príprav boli rozdelené strelecké stanovištia pre hostí podľa hodnosti a streleckej šikovnosti hosťa, pričom prominentný hosť mal pridelené kniežacie stanovište vedľa cisára. Tam bola totiž pravdepodobnosť výstrelu väčšia ako na iných stanovištiach. Na poľovačke 31. októbra 1913 dostal kniežacie stanovište František Ferdinand d‘Este.
Priamo k cisárovi
Začiatok poľovačky oznámili lesné rohy. K stanovišťu cisára boli systémom prechodov ako prvé vedené dva silné kance. Dva prechody, ktoré viedli k cisárovi, boli obojstranne oplotené alebo vybavené odrádzadlami, takže diviaky mali iba jednu možnosť, a to postupovať dopredu. Ku kniežaciemu stanovišťu viedol ďalší prechod. Zver uviedli do pohybu hlasy honcov a psov. Keď padol prvý výstrel z cisárovho stanovišťa, padacie dvere otvorili prechod ku kniežaciemu stanovišťu a následne aj k ostatným. Honci so psami stále udržiavali zver v pohybe, až kým nebola ulovená. Vo zvernici Letzlingen (Sasko – Anhaltsko) sa poľovalo výlučne na diviaky. Zvernica bola ohradená a uprostred sa nachádzal rozsiahly hustý lesný porast, kde mala diviačia zver svoje ležiská. Strelci boli rozostavení okolo porastu a mohli strieľať len na zver, ktorá odtiaľ vybehla. Smerom do porastu sa strieľať nesmelo. Rovnako ako v Gohrde aj tu bola zver durená systémom prechodov označených odrádzadlami smerom k stanovišťu cisára. Keď cisár ako prvý vystrelil, potom bola zver tlačená na všetky ostatné stanovištia. Výber psov sa nerobil podľa plemena, ale podľa ostrosti, takže vo svorke bolo možné vidieť aj dedinské krížence.
Cisárova pravá ruka
Každé stanovište malo presne ohraničenú plochu, na ktorej mohol strelec strieľať. Strelcovi bol pripočítaný každý jedinec, ktorý zhasol na jeho ploche, a to bez ohľadu na to, že bol zasiahnutý u susedného strelca, no dokázal ešte unikať. Zjavne tu teda neplatila zásada prvej gule. Na cisárskych poľovačkách sa využívali aj také spôsob lovu, ktoré nám dnes pripadajú neetické. Napríklad čriedu danielov, sparenú neustálym naháňaním a s vyplazenými jazykmi, lovili potom naraz v jednom kúte zvernice. Cisár sa však takýchto spôsobov vždy stránil a priebeh a výsledky poľovačky bral skôr športovo. Už od detstva mal totiž poškodenú ľavú ruku a pri streľbe ju nemohol používať. Strieľal iba jednou rukou, pravou, a to mu sťažovalo mierenie aj samotný výstrel. Zato bol dosť ctižiadostivý a vždy sa snažil vyrovnať svojim hosťom.
Kde sa robila politika
Takéto poľovačky mali okrem lovu ešte aj iný význam – politický. Práve na poľovačkách preberal cisár s Františkom Ferdinandom politické záležitosti. V ten októbrový večer, o ktorom je reč, signály poľovných rohov neoznámili len koniec jednej poľovačky, ale koniec celej éry dvorných poľovačiek. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa už žiadna takáto poľovačka neuskutočnila a abdikáciou cisára Wilhelma II. v novembri 1918 skončila sa éra týchto poľovačiek navždy.
