Kto si nespomína svojho šťastného detstva, keď behal po škole ako chlapec s trúbkou, prakom, lukom a šípom, keď strieľal vrabcov, alebo lovil potajomky ryby? Boli to utlmené výjavy túžby po lovení, zdedené po našich prapredkoch ako drahocenné dedictvo a zakorenené v nás hlboko. Treba usmerniť naše lovecké podvedomé vášne podľa pravidiel šľachetného poľovníctva. Ľudí vlastniacich poľovný lístok a predpísaný zbrojný pas nazývame „poľovníkmi“. To pravde nehovorí ešte nič, lebo pod týmto názvom je „mnoho“ a „všelijakých“ poľovníkov, bez ohľadu na to, ako „poľujú“. Ja počítam do prvej skupiny „lovčí personál z povolania“, o ktorom hovoríme, že je to „zelená garda“, úlohou ktorej bolo už v pradávnych časoch byť učiteľmi a ochrancami celého poľovníctva. To sú oni, ktorí poľujú s poľovníckou dbalosťou, získanou teoretickými a praktickými skúsenosťami starých poľovníkov. Za nimi nastupuje mohutný šík „priateľov poľovníctva“, podľa dnešných pojmov „fanúškov poľovníctva“, poľujúcich na podklade zdedených vášní s plnou oduševnenosťou a poľovníckou dbalosťou.
Takýchto je hodne, ba prevážna väčšina, a považujú za svoju povinnosť byť organizovanými v poľoníckych spolkoch. Dopĺňajú sa z rôznych vrstiev obyvateľstva a poľujú s dokonalým porozumením. K „priateľom poľovníctva“ družia sa „sviatoční strelci“, ktorých poznávacím znakom je oblek ako zo žurnálu, najlepšie pušky, z ktorých nič netrafia, majú drahých psov, ktorých nevedia ani vodiť. Oni poľujú preto, že poľovanie je módou a slúžia za cieľ vtipov skutočných poľovníkov. Sú stálu predlohou humoristických časopisov, hoci sú všeobecne neškodní a nepokazia dobrú vôľu. Sviatoční strelci, ktorí holdujú bohyni Lovene len z módnych a samoľúbych pohnútok, zostanú vždy len diletantmi a babrákmi. A konečne máme ešte jednu kategóriu: To sú „strieľači“, „pečienkári“, „postrieľači“ poľujúci len zo slepej strieľačskej vášnivosti a pažravej chamtivosti, oni „zastrelia“ všetko, do posedného chlpu a pierka, neušetria ničoho, všetko padne, čo im prijde pred hlaveň. Pred takýmito „lovcami“ bohyňa Lovena zahaľuje svoju tvár. Svedomití lovčí alebo poľovník žije v stálom styku s prírodou, ctí Stvoriteľa ako pôvodcu všetkého tvorstva, oživujúceho lesy a nivy. Dobrý poľovník zastrelí len toľko zveriny, koľko treba, a on uvažuje, aby zemedelstvo a lesníctvo neutrpelo škody silným rozmnožením zveriny, nakoľko možno poľuje so psom, aby mohol postrieľanú zver hneď vyhľadávať a skrátiť tak utrpenie zveri.
Dobrý poľovník má poznať poľovnícke zvyky. Tieto síce pochádzajú z starých panských časov a hodia sa veľmi ťažko na naše doby, plné chladného realizmu. Ale treba, nakoľko to dnešné názory znesú, mať na ume staré poľovnícke zvyklosti a nedať im zaniknúť. Povojnové časy boly poľovníctvu veľmi nepriaznivé, ale vďaka ochranným a poľovníckym spolkom, poľovníctvo sa znovu povznieslo a môžeme dnes už povedať, že stav zveriny je na takej výške, ako pred vojnou 1914-1918. Etické hodnoty poľovníctva sú pozoruhodné, ale ani materiálny význam nesmieme podceňovať. Štatistikami bolo vyrátané, že hodnota všetkého, čo s poľovníctvom v Republike súvisí, predstavuje kapitál asi 1 miliardy, z ktorého veľká čiastka pripadá na Slovensko a Podkarpatskú Rus a je dôvodom pre vysoké hodnotenie záujmov, súvisiacich s poľovníctvom. Školy, poľovnícka literatúra, denná tlač, umenie, lovecké spolky, prednášky o poľovníctve v rádiu, usporiadanie výstav trofejí a psov musia byť základom pre výchovu našej dnešnej poľovníckej mládeže. Tam sa im musí vštepiť láska ku krásnemu, ušľachtilému poľovníctvu, aby sa tak zachovalo, čo nám bolo odovzdané našimi predkami. Len tak docielime toho, že myšlienka ušľachtilého poľovníctva prenikne do širších vrstiev obyvateľstva a privedie k rozkvetu etické a národohospodárske hodnoty karpatského poľovníctva.
(František Rössler Rauhried, ukážka z knihy Naše poľovníctvo, Bratislava 1935)
