Lov a poľovníctvo na území Slovenska či už za čias Veľkej Moravy, Rakúska-Uhorska, Československa, Slovenského štátu a v súčasnosti v Slovenskej republike, má stáročnú históriu a tradíciu. Je dobre známy v celom poľovníckom svete.
Význam lovu zveri pre obživu ľudí sa postupne zmenšoval, resp. človek zver nelovil už len kvôli divine, ale aj preto, aby si ochránil stáda pred predátormi a polia pred škodami spôsobenými najmä diviačou a jeleňou zverou. Oveľa neskôr však začal rásť i spoločenský význam lovu zveri ako určitej formy kratochvíle, športu, rekreácie, resp. aj „prípravy na vojnu“.
Poľovníctvo je aktívna ochrana prírody. Samotný lov zveri, pokiaľ sa vykonáva v súlade s našou legislatívou, nie je v protiklade s ochranou prírody. Veď trvalé využívanie obnoviteľných prírodných zdrojov, ku ktorým patrí aj zver, tzv. „Sustainable use“, stalo sa súčasťou stratégie „života v súlade s prírodou a životným prostredím“, ktorú si osvojili aj najvýznamnejšie svetové organizácie ochrany prírody.
Samotný lov zveri, pokiaľ sa vykonáva v súlade s legislatívou, nie je v protiklade s ochranou prírody.
Len seriózny poľovnícky manažment zveri, vrátane vzácnej, môže zabezpečiť jej trvalé prežitie, lebo poskytuje ekonomické výnosy, ktoré sú pri terajšej populačnej erupcii ľudstva rozhodujúce. Faktom je, že existenciu zveri v súčasnosti neohrozujú poľovníci, ale bieda, hlad, nezamestnanosť, hlad po pôde a ziskuchtivosť pytliakov a pašerákov zvierat a ich častí. Chudobné rozvojové krajiny by nemohli financovať ani zverostrážcov a rangerov na ochranu svojich národných parkov, keby im neplynuli príjmy od poľovníkov za poplatkový odstrel zveri.
Popularita ochrany prírody vyplýva z pozitívneho vzťahu kultúrne vyspelého človeka k prírode. Na Slovensku novinárov objektívne informujúcich o ochrane prírody zatiaľ veľa nemáme, ale máme pár ochrancov prírody zneužívajúcich – na vymývanie mozgov svojich čitateľov. Vzhľadom na rozsiahlosť a komplexnosť tvorby a ochrany prírody rozumie problémom v skutočnosti iba niekoľko desiatok odborníkov. Tým vzniká živná pôda aj pre „enviromafiu“, obdobne ako pre „pytliactvo a pečienkarstvo“, tak „ochrana prírody“ je iba kamuflážou skrytých hmotných, finančných alebo iných sebeckých záujmov jednotlivcov, skupín alebo dokonca iných štátov.
A dnes nemáme ani biotop, ani dropa, ani peniaze.
Uvediem malý príklad: Veľké nádeje na zlepšenie stavu sa vkladali do projektu podporeného Európskou úniou pod názvom „Ochrana dropa fúzatého (Otistarda) na Slovensku“, ktorý sa uskutočnil v rokoch 2005 – 2009 s rozpočtom 2 040 000 eur. V tom čase sa za tieto peniaze dalo nakúpiť min. 1 000 ha pozemkov, z ktorých sa dal v katastri Chráneného vtáčieho územia Sysľovské polia vytvoriť ideálny biotop pre revitalizáciu populácie dropa. Peniaze sa použili na platy, nákup terénnych aut, fotoaparátov, kamier, zahraničné služobné cesty a konferencie. A dnes nemáme ani biotop, ani dropa, ani peniaze.
Uvediem druhý príklad: Na Slovensku máme 5 stupňov ochrany prírody. Najvyššie stupne (štvrtý a piaty) máme aj nad hornou hranicou lesa, ktoré človek v celej svojej histórii nikdy nevyužíval, lebo neboli vhodné pre život. Spravidla ich tvorí skalný reliéf, na ktorý raz týždenne sadne orol skalný a za milión rokov pôsobením erózie vznikne niekoľko milimetrová vrstva pôdy. Najnižší prvý stupeň platí pre agrocenózy nížin, z ktorých každý a každodenne konzumujeme potraviny. Asi je to postavené na „hlavu“. V takom prípade potom môžeme hovoriť o bezzásahovosti a samovývoji. Ako by sa vám páčilo pri návšteve lekára, ak by diagnostikoval smrteľné ochorenie a povedal záver: bude to bez zásahu a necháme to na samovývoj. Alebo načo sa vakcinovať proti korone.
Týmto jazerám ochrana nepomôže, pokiaľ tam nezačneme tvoriť.
Samovývoj a bezzásahovosť v ochrane prírody sú nezmyslom, zmyslom je tvorba a starostlivosť o prírodu a životné prostredie človeka. Poznatky, že bez tvorby ochrana prírody neexistuje, mi ako študentovi vštepovali na prelome 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia svetovo uznávaní ekológovia prof. Ing. Rudolf Šály, DrSc., prof. Dr. Ing. Pravdomil Svoboda, DrSc. a prof. RNDr. Ing. Antonín Pffefer, DrSc. A dnes na to prišli aj v Bruseli, keď miliardy eur budú putovať mimo Európu na tvorbu nových technológii, tam, kde vzniká globálne znečisťovanie prírody.
Príkladom sú tisícky jazier v Škandinávii bez akejkoľvek známky života, či už rastlinného alebo živočíšneho pôvodu. Počas niekoľkých desaťročí (1950 až 1980) boli tieto jazerá systematicky okysľované kyslými dažďami, ktoré pochádzali z Anglicka, Škótska a Východnej Európy. Kyslé dažde vznikajú v procese spaľovania uhlia, ropy ale aj zemného plynu, keď dochádza k tvorbe emisii niektorých plynov ako sú oxid siričitý (SO2) a oxid dusíka (NO).
V atmosfére vznikajú sekundárne škodliviny ako sú kyseliny sírová a dusičná, ktoré sú ľahko rozpustné vo vode. Z oblasti zdroja znečistenia do oblasti, kde žiadne emisie nie sú, kyslé dažde prenášajú kontamináciu veľmi rýchlo a na veľké vzdialenosti (napr. Golfský prúd). Za posledných 70 rokov sa zvýšila úroveň kyslosti švédskych jazier až 1000-násobne. Pod úrovňou ph 6,0 začnú odumierať niektoré druhy hmyzu a planktónu. Pod úrovňou 5,0 ph sa ryby vo vode praktický nevyskytujú a mnohé druhy vtákov živiace sa rybami sa strácajú. Týmto jazerám ochrana nepomôže, pokiaľ tam nezačneme tvoriť- postupne zvýšiť ph a tým obnoviť život. Rastlinstvo a živočíšstvo žiadne stupne ani hranice chránených území neuznáva, to je len výmysel v našich hlavách.
