Tak, ako sa mení svet okolo nás, tak sa mení aj všetko, čo s poľovníctvom bezprostredne súvisí. Berieme to ako samozrejmosť. Ak sa obzrieme dozadu o trištvrte storočia, zmeny v porovnaní so súčasnosťou sú značné, pritom nehovoriac o zveri.
Naši starí otcovia, ktorí poľovali ešte pred vojnou a krátko po nej, používali na poľovačky starší odev, neskôr montérky, či prešité staré vojenské uniformy. V zime rôzne kabanice, neskôr zateplený pracovný odev (prešiváky). Tí, ktorí poľovali ešte pred vojnou nosili rajtky, golfky, ako vrchný odev peleríny a hubertusy. Na hlavách mali klobúky a v zime baranice. Na obutie čižmy, vysoké kožené šnurovacie topánky (birgerky), baganče, neskôr vojenské kanady a v nečase čierne gumáky a filcáky.
Oblečenie poľovníka
Až koncom šesťdesiatich rokoch sa postupne začali objavovať rôzne poľovnícke rovnošaty, ktoré si poľovníci dávali šiť. Na poľovačky sa začala používať obojstranná bunda. Do obľuby sa dostávalo maskáčové oblečenie, či už po milicionároch alebo vojakoch, a nielen našej armády so znakom na rukáve, ktoré bolo z hľadiska bezpečnosti najmä na spoločných poľovačkách dosť nevhodné.
Takto oblečení a nastúpení poľovníci vyzerali ako nejaká bojová jednotka nastupujúca do akcie.Maskáče začali nosiť rybári, trampi a veľa civilistov. Aj v súčasnosti je v obľube maskáčové oblečenie, ale odlišuje sa od vojenského tým, že má pestrejšie vzory. Okrem toho pri spoločnej poľovačke účastník podľa zákona 274/2009 o poľovníctve § 59,ods.7e je povinný z bezpečnostných dôvodov v pohone používať reflexnú vestu a na stanovišti reflexnú stuhu, alebo reflexnú látku na pokrývke hlavy.
Po roku 1989 otvorením hraníc sa začali najmä v susednom Rakúsku kupovať rôzne poľovnícke oblečenia. Postupne na Slovensku a u našich južných susedov v Maďarsku vznikali dielne, ktoré šili rôzne časti oblečenia pre poľovníkov od termo bielizne až po vrchné vodeodolné oblečenie.Trh je nasýtený poľovníckymi odevmi na spoločenské podujatia, širokým sortimentom obuvi do rôznych terénov a počasia. Pre komfort poľovníka v zimnom období máme možnosť zakúpiť si vyhrievaný odev, a vyhrievanie do obuvi.
Domáca výroba nábojov
Veľa predvojnových poľovníkov prišlo počas vojny o svoje poľovnícke zbrane. V tomto období prevládali predovšetkým kohútikové brokovnice, ale aj kombinované zbrane trojáky ( lankasterky). Boli to vlastne prvé brokové zbrane so stredovým zápalom. Ich nevýhodou bolo, že boli dosť nebezpečné. Pri nosení na ramene sa mohli kohútiky zachytávať o odev prípadne o konáriky a tak sa natiahnuť a spôsobiť výstrel. Taktiež sa stávalo, že ak poľovník nevystrelil na zver a zabudol zbraň spustiť, tá spôsobila náhodný výstrel a stalo sa nešťastie.Následkom toho bola aj smrť nášho národovca Ľudovíta Štúra.
Zbrojovka Brno začala po vojne vyrábať klasické dvojky brokovnice hamerlesky, ktoré majú svoj pôvod v Anglicku. Z brokových zbraní sa ešte v malej miere používali trojranové a päťranové brokové automaty.
Hoci vo Vlašime firma Sellier a Bellot vyrábala náboje do poľovníckych zbraní, veľa poľovníkov, ktorí poľovali na jarabice a zajace si robili náboje do brokovníc doma. Kupovali nábojnice, zápalky, pušný prach, plstené zátky, broky a papierové krytky.
Najskôr sa pomocou strojčeka z prázdnej nábojnice pákou vytlačila použitá zápalka, vložila sa nová a opačnou stranou páky sa zatlačila. Pomocou odmerky na pušný prach sa malé lisované štvorčeky vysypali do nábojnice. Následne sa vložila plstená zátka, ktorá mala na čelných stranách nalepený papier. Zatlačila sa dreveným valcom toho istého priemeru. Na zátku sa nasypali broky vo veľkosti podľa druhu zveri, na ktorú chcel poľovník náboj použiť. Nábojnica sa brokmi naplnila asi 5 mm pod jej horný okraj, zakryli sa papierovou krytkou. Ak bola krytka bez označenia brokov, tak sa na ňu číslo brokov v nábojnici dopísalo. Náboj sa vložil do zakružovacieho strojčeka, párkrát sa potočilo kľučkou a náboj bol hotový.
Až do roku 1948 sa mohla brokovnicami strieľať aj raticová zver a to behunkami (postami, ktorých priemer bol od 5,5 do 8,7 mm). Taktiež sa používalo sekané olovo. Lov takýmto spôsobom bol zakázaný Zákonom 225/ 1947. Do brokovníc sa používali tiež jednotné olovené strely, odlievané doma alebo priemyselne vyrábané. V roku 1972 sa v Československu začala vyrábať jednotná strela S-Ball plastik, ktorá má oceľovú strelu umiestnenú v umelej hmoty. Jednotné strely do brokovníc sa môžu používať na lov diviačej zveri.
Začiatkom 60 rokov minulého storočia sa všetky poľovné zbrane povinne posielali do Skúšobne zbraní a streliva pre civilnú potrebu do Prahy na tlakové skúšky. Mnohé z nich nevydržali tormentačný tlak, čím sa znehodnotili. U guľových zbraní bol tento tlak vyšší až o 30 % ako majú náboje používané pri love zveri.
Od brokovníc ku guľovniciam
V Československu bolo možné zakúpiť okrem uvedených brokovníc samočinnú trojranovú brokovnicu kalibru 12 ČZ Strakonice. V prvej polovici 60 rokoch sa začali v Brne vyrábať kozlice radu 100, ktoré mali až šestoro vymeniteľných hlavní na jedno lôžko záveru. Takže poľovník mohol využívať jednu pažbu na viacero hlavní na rôzne účely. Guľobroková hlaveň mala guľovú hlaveň nad brokovou. Opačne to je na kozliciach , ktoré sa začali vyrábať neskoršie, tie majú guľovú hlaveň dolu. Okrem domácej výroby sa dovážali od roku 1970 so ZSSR brokovnice, kozlice a jednohlavňové brokovnice z továrne IŽ Tula a trojaky Merkel z NDR.
Z guľových zbraní sa používali guľovnice Mannlicher-Schönauer a Mauser. Mausery sa vyrábali po vojne aj v Československu. Z neho bola skonštruovaná aj prvá naša guľovnica ZN 47. Až v roku 1966 sa začali vyrábať guľovnice typu ZKK 600, neskôr 601 a 602. Rozdiel medzi nimi je v dĺžke záveru.
Na guľovnice, aby sa zlepšilo zamierenie, spočiatku montovali dioptre. V podstate to bol guľatý štítok s malým kruhovým otvorom, ktorý sa montoval na chrbát pažby. Cez tento malý otvor sa pozeralo na mušku. Dioptre sa pridávali ešte aj na guľovnice ZKK 600. Prvé puškové ďalekohľady sa objavili už v roku 1911, avšak ich cena bola vyššia, ako cena pušky a museli sa kúpiť spoločne, lebo v tom čase sa nevyrábali samotné montáže. Takže túto vymoženosť si mohli zadovážiť iba zámožnejší poľovníci.
Po roku 1945 sa na trhu objavili na trhu puškové ďalekohľady Meopta Přerov, Malov, Lesar, Lovec, Zeiss a ďalšie. Najviac v 60 rokoch sa používali puškové ďalekohľady Zeiss 4X a Zeiss 6X. Montáže ďalekohľadov neboli jednotné, boli v tomto období skôr akousi ľudovou tvorivosťou. Hoci to bolo u nás zakázané, a v mnohých štátoch povolené, mnohí poľovníci si na poľovanie v noci vyrábali rôzne svietidlá, prípadne si ich dovážali zo zahraničia.
Po roku 1989
Mať v držbe guľovú zbraň nebolo až také jednoduché. Ešte začiatkom 60 rokov v poľných revíroch mali v mnohých PZ iba jednu spoločnú guľovnicu, ktorú si požičiavali. V lesných revíroch začínajúci poľovník najskôr dva roky mohol poľovať iba s brokovou zbraňou a až potom, ak dostal nákupné povolenie, si mohol kúpiť guľovú zbraň. Malokalibrovku mohli vlastniť iba poľovnícky hospodár a členovia poľovníckej stráže.
V roku 1971 po straníckych previerkach sa veľa poľovníkov muselo so zbraňami a poľovníctvom rozlúčiť. A ďalšia čistka medzi poľovníkmi bola v roku 1982, kedy vyšiel zákaz, aby poľovník vlastnil viac ako jednu guľovú zbraň. Ak mal viac, mohol ich predať, alebo dať do úschovy na polícii.
Až po roku 1989 sa rozšírila možnosť kúpy zbraní všetkých svetových značiek. Okrem klasických drevených pažieb na celej zbrani, či polopažieb, v súčasnosti máme k dispozícii pažby z plastických materiálov a tiež rôznych anatomických tvarov.
A nielen zbraní, ale aj ich doplnkov. Okrem puškových ďalekohľadov máme k dispozícii aj inú pozorovaciu techniku a to aj na pušky na nočné videnie. Rozšíril sa aj sortiment guľových nábojov pre jednotlivé kalibre. Aj napriek tomu si veľa poľovníkov začalo laborovať guľové náboje.
Zmeny nastali tiež v iných činnostiach poľovníctva. Na úseku poľovníckej osvety sa už v roku 1945 zaviedli skúšky z poľovníctva. V roku 1959 sa zaviedla po absolvovaní teórie pred skúškoujednoročná prax. Tieto skúšky sa absolvovali pred siedmimi skúšobnými komisármi. Od roku 2012 sa skúška absolvuje testom na počítači.
Do roku 1970 sa pri spoločných poľovačkách používali iba rôzne signalizačné trúbky. V uvedenom roku boli vydané poľovnícke signály pre lesnice, ktoré sa používajú nielen pri poľovačkách, ale aj pri rôznych poľovníckych akciách.
Od roku 1991 sa uskutočňujú Celoslovenské dni Sv. Huberta. Ich súčasťou je súťaž vo vábení jeleňov. Na jej základe sa v Dortmunde v roku 1999 uskutočnili prvé majstrovstvá Európy vábenia jeleňov.
Poľovnícka literatúra
Na Slovensku po roku 1945 vyrástla celá plejáda poľovníckych odborníkov, ktorí vydali niekoľko desiatok pôvodnej slovenskej odbornej poľovníckej literatúry. Pôvodná poľovnícka beletria sa takmer nevydávala. Väčšinou to boli preklady z iných jazykov.
Situácia vo vydávaní poľovníckej literatúry sa zmenila v roku 1993 vznikom vydavateľstva PaRPRESS. Toto vydavateľstvo si dalo za cieľ neľahkú úlohu a to vydávať len pôvodnú slovenskú literatúru,odbornú a poľovnícku beletriu. Poľovnícku literatúru vydávali aj ďalšie vydavateľstvá, okrem toho mnoho autorov vydáva poľovnícku literatúru vo vlastnom náklade v rôznych tlačiarniach.
Knižky s poľovníckou tématikou vydané v posledných rokoch majú rôznu úroveň, no čo do obsahu, štylistiky a celkového vzhľadu, môžeme konštatovať, že počet autorov zaoberajúcich sa touto problematikou sa neustále rozrastá. Nielen do počtu. Rastie aj počet tých autorov, ktorí sa neuspokojili len s jedným titulom. Doteraz sa na odbornej poľovníckej literatúre podieľalo vyše 60 autorov a bolo vydaných 133 titulov. Ešte oveľa viac autorov, až 91 vydalo knižne svoje poľovnícke príbehy až v 254 tituloch. Treba povedať, že kým do roku 1989 boli knižné tituly s poľovníckou tematikou vydávané v niekoľko tisícových nákladov, v súčasnosti je náklad jedného titulu maximálne 2000 kusov. Do roku 1990 vychádzal na Slovensku iba jeden poľovnícky časopis, dnes sú to tri.
Úspechy v kynológii
V poľovníckej kynológii sme zaznamenali prvý veľký úspech, keď v roku 1963 FCI uznala slovenského kopova, ako duriča za naše národné plemeno. Podobný úspech sa dosiahol o dvadsať rokov neskôr. V roku 1983 FCI uznala ako plemeno slovenského hrubosrstého stavača. Ďalšie plemeno so skupiny duričov tatranský durič je uznané iba na Slovensku. Chovateľským zámerom jeho nadšencov je vytvoriť nové plemeno psa zodpovedajúce a čo najviac sa približujúce požiadavkám výkonu práva poľovníctva v súčasnej dobe.
