Nie je spoločná ako spoločná
Staršie ročníky poľovníkov si to pamätajú a spomínajú. Mladší o tom počúvajú len z rozprávania veteránov.
Spoločné poľovačky na drobnú zver s výradmi cez 300 až 500 kusov zajacov, poľovačky na jarabice a bažanty sú minulosťou. A odchyt zajacov rovnako začína byť spomienkou. Organizujú ho len na niektorých miestach na Slovensku.
Poľovníci a drobná zver prehrali v boji s kolektivizáciou, veľkoplošným obhospodarovaním polí a s chemizáciou za účelom dosiahnuť maximálny zisk. To bolo v 80. a 90. rokoch minulého storočia. V súčasnosti štandardy EÚ diktujú stále prísnejšie bio a eko hospodárenie. Chémie vraj striekajú poľnohospodári menej, ako tomu bolo v minulosti, alebo v porovnaní s inými susednými krajinami. Zo všetkých strán sa hovorí o zlepšovaní biodiverzity, ekologizácii.
Len poľovníci stále spomínajú na časy dávno minulé, kedy bez práce bola úroda v podobe veľkých výradov. Všetci dobre vieme, že tie časy sú dávno preč. Dobrá poľovačka na zajace so slušným výradom okolo 100 kusov je niečo vzácne. Dokonca by som povedal, že pre brokových srdciarov je aj omnoho cennejšia ako spoločná poľovačka na diviaky či nebodaj inú holú raticovú zver.
Aké boli spoločné poľovačky
Rana brokom bola takmer na istotu. Kto vedel strieľať z brokovnice, mal pri triezvom odhade vzdialenosti a svojich schopností, ale aj s trochou zručnosti veľkú šancu uloviť zajaca, bažanta alebo jarabicu. Rana guľou na rýchlo sa pohybujúci cieľ nie je taká istota. Chce to oveľa viac tréningu, ktorý priznajme si, ani zďaleka nie je u väčšiny poľovníkov taký, aký by mal byť. Ak ma pamäť neklame, na Slovensku je len jedna strelnica, no možno toľko, koľko sa dá spočítať na prstoch jednej ruky, kde sa dá trénovať streľba na bežiaci terč diviaka. A v lesnatom teréne prichádzajú do cesty strely ešte aj stromy a terén. Úspech má teda menšie percentuálne vyjadrenie.
Spoločné poľovačky na drobnú zver boli tiež o kamarátstve, zdieľaní loveckých úspechov a neúspechov. Sused videl na suseda, a tak vedel, či zdvihnúť klobúk na znak peknej rany, alebo počas posledného kola v kruhu priateľov zavtipkovať nad nezdarom susedného lovca kamaráta. Domáci poľovníci mali svojich „dvorných“ honcov, ktorí nevynechali ani jednu poľovačku, rodili sa priateľstvá na dlhú dobu. Kdežto v lesoch stojí každý najradšej tak, aby nevidel na suseda, pre prípad bezpečnej streľby. Častokrát sa tak nezdieľa okamih lovu. Honci sú odtrhnutí od kontaktu s lovcami, majú kontakt len s tými, čo vedú pohon alebo spolu s nimi tlačia zver. Je to menej osobné, menej zdieľne a priateľské. Posledné kolá sa kvôli zákazu požívania alkoholu pri držbe zbrane minimalizujú, a tak po výrade býva len pohostenie a odchod. A to nehovorím o poplatkových poľovačkách, keby hostia sú jedno a domáci a honci druhé (až tretie) kolo v tomto loveckom súkolí.
Spoločné poľovačky na drobnú zver majú aj iný aspekt. Pri výrade 50 zajacov a účasti povedzme 30 strelcov, je vysoká pravdepodobnosť, že si každý aspoň vystrelil. Pri rovnakej účasti je výrad na spoločnej poľovačke na diviaky či raticovú zver len málokedy taký bohatý. Aj toto robí spoločnú poľovačku na zajace a inú malú zver podľa môjho názoru zaujímavejšou. Lovecké vyžitie je väčšie a ponúknuté väčšej skupine zúčastnených.
Prečo je tomu tak? Nuž preto, že poľovačiek na drobnú zver ubúda. Je to pochopiteľné. Stavy zveri nie sú také, aby sa mohli organizovať kruhovky za účasti pozvaných hostí. A tak sa vytráca duch poľovníctva, duch súdržnosti medzi poľovníkmi, medzi horskými a poľnými neprekvitá družba a neutužujú sa vzťahy.
Viac starostlivosti o revír
Nemuselo by to tak byť. Ako som už naznačil, hospodárenie nie je až taká katastrofa. Samozrejme sú oblasti, kde je nadmieru intenzívne. S trochou snahy sa dá miska váh posunúť smerom pre malú zver. Zajačia reprodukčná schopnosť je dosť vysoká. Tri ba štyri krát do roka vie mať zajačica vrh s niekoľkými kusmi mláďat. Len treba trochu pomôcť. Budovaním zdrojov vody, zimným prikrmovaním. Ale aj tvorbou prostredia a úkrytu, na zmiernenie požatevného šoku, kedy sa krajina stáva otvorenou savanou.
Koľko poľovníkov, poľujúcich v M-kových oblastiach, je aj majiteľmi/vlastníkmi pôdy? A koľkí z nich ju majú vo svojej správe a vytvárajú biopásy, políčka pre zver, aby zlepšili monotvárnosť poľovných revírov? Priznajme si, že nie mnoho. Je samozrejme jednoduchšie prenajať pôdu poľnohospodárovi, ktorý podľa našich slov zle hospodári. A pohodlne len brať minimálny nájom, či naturálie (častokrát pre sliepky a prasa v chlieve, ako pre divú zver na zimu v čase núdze).
Je čas, zobudiť sa. Mnohí dosádzame staré aleje, kde pôsobením zubu času vypadla drevnatá zeleň. Zbierame odpadky po nezodpovedných návštevníkoch chotárov. Chce to však viac aktivity. Zanalyzovať si, koľko pôdy majú členovia združení a spoločností. Dohodnúť sa o kompenzácii a vyňatí pôdy z nájmu, a začať na nej hospodáriť. Už sa nedá z prírody a poľovníctva len brať. Už treba viac dávať, aby sa zver v M-kových oblastiach udržala na stavoch, ktoré umožňujú aj plánovanie lovu po celoročnej snahe a starostlivosti o ňu. A treba dávať nie len čas, ale aj snahu a financie. A na to sa v mnohých prípadoch zabúda, preto že sa len bilancujú doby dávno minulé, spomína sa a rezignuje sa (častokrát bez snahy o zmenu). Staršie ročníky rezignovali a tak mladšie sa nemajú od koho priučiť, aj keď možno elán by nechýbal, no nevedia čo, kedy ako a kde.
Peter Kaššák, OZ Zeleň
