História vzniku tohto stále prakticky neznámeho náboja má viac ako 30 rokov. Vtedy som sa pokúsil o ňom zverejniť informácie v sovietskom časopise „Poľovníctvo a poľovnícke hospodárstvo“.
Do redakcie som poslal podrobnú štúdiu s výsledkami balistických výpočtov, laboratórnych a terénnych testov. Časopis sa to však neodvážil publikovať. Odmietnutie odôvodnil tým, že v jednom z osvedčení o autorských právach (hoci všetky neboli vôbec tajné) niekto označil: „Nepodlieha zverejneniu vo verejnej tlači.“ List podpísal novinár Michail Bljum. Poznal som sa s ním a hlavne som si vážil jeho otca Michaila Nikolajeviča Bljuma, pretože moje prvé zamestnanie na NII-61 od polovice mája 1952 bolo práve na jeho oddelení.
V druhej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia som začal projektovať podkalibrovú strelu pre loveckú zbraň s hladkým vývrtom. Obrátil som sa na šéfa GISSO (Štátna skúšobná stanica pre športové a poľovnícke zbrane a strelivo), môjho blízkeho priateľa Viktora Vasiljeviča Šipilova so žiadosťou, aby mi priblížil skúšky loveckých striel. Povedal mi, že najčastejšie im na úradné overenie posielajú vzorky továrenských sérií striel s kalibrom 12 „Ideal“, „Brenneke“ a „Sputnik“.
Tieto strely majú pomerne veľký rozptyl. Napríklad podľa výsledkov jedného z testov priemer rozptylu týchto striel vo vzdialenosti 50 metrov bol 33, 57 a 66 cm. Najlepší výsledok pre strelu Brenneke bol 31 cm. Približne 50% striel Ideal a Brenneke v tejto vzdialenosti zasiahlo terč na plocho. Rozptyl Majerových striel na vzdialenosť 100 metrov dosiahol jeden meter.
Faktom je, že nikto, nikdy žiadnu podobnú loveckú strelu nepreveril a jej stabilitu netestoval tak, ako je to zvykom u aerodynamicky stabilizovaných vojenských projektilov. A od strely, ktorá je na svojej dráhe nestabilná, nie je možné čakať ani štandardnú presnosť.
S využitím vojenskej praxe sa preto zdá byť možné vytvoriť lovecké strely menšieho kalibru, ktoré by poskytovali výrazne vyššiu presnosť zásahu.
Od kanónov k strelivu
Podkalibrové strely s oddeliteľnými vodiacimi časťami (puzdrami) pre delá s hladkým vývrtom sú sovietskym vynálezom. Ich autor Viktor Valerianovič Javorskij bol zamestnancom jedného z moskovských obranných ústavov. Javorskij začal s vývojom protilietadlových granátov pre 100 mm kanóny s hladkým vývrtom, neskôr však prešiel k vývoju protitankovej munície, kde dosiahol vynikajúce úspechy.
Vtedy som bol začínajúci inžinier, pomáhal som V.P. Grjazevovi a A.G. Šipunovi vo vývoji nimi vyvinutého automatického kanóna pre lietadlá. Keďže som viac inklinoval k nábojom, dostal som úlohu preskúmať možnosť použitia Javorského myšlienky vo vzťahu k leteckým zbraniam. Po vývoji a experimentálnom testovaní množstva prototypov v kalibroch bežných pre túto zbraň, bola vypracovaná vzorka vhodná na stanovenie vonkajších balistických charakteristík okrídlenej (šípovej) strely. Na jej základe sa zistilo, že v redšej atmosfére sa balistické vlastnosti okrídlených podkalibrových projektilov nemôžu úplne prejaviť. A tak vznikla myšlienka použiť tento princíp pri strelive do ručných loveckých zbraní.
Certifikát sovietskych autorských práv č. 22527 s dátumom 1. júna 1960 je klasifikovaný ako „tajný“ – toto je prvá oficiálna zmienka o tomto type streliva pre ručné zbrane na svete. V dokumente sú mená domácich inžinierov, ktorí stáli pri vzniku tohto vynálezu. Podľa pravidiel vtedajšieho režimu, nebol v osvedčení o autorských právach uvedený názov vynálezu. Bol som pripojený k prvým dvom špecializovaným inžinierom spoločnosti NIISPVA (Výskumný ústav ručných zbraní a kanónovej výzbroje letectva), ktorí sa potom zaoberali vývojom výzbroje pre lietadlá. Čiže pod prvými svetovými autorskými právami na podkalibrové strely v tvare šípu s odnímateľnými vodiacimi prvkami pre strelecké a lovecké zbrane, sú podpísaní sovietski inžinieri.
Západní inžinieri si pri vývoji streliva pre tanky našli svoju vlastnú, trochu inú cestu. Dosiahli určité úspechy, ktoré si vyžiadali značné náklady, no utrpeli fiasko. Sledovali sme ich prácu a pri pohľade na zjavne nesprávne predstavy amerických špecialistov sme si najprv mysleli, že ide o dezinformácie, aby nás nalákali na nesprávnu cestu. Po rokoch sa ale ukázalo, že Američania sa skutočne mýlili a postupovali nesprávnym smerom.
Vývoj loveckej podkalibrovej strely
Neskôr, keď sme zvážili myšlienku loveckých podkalibrových striel, vychádzajúc zo skutočnosti, že prechod strely z hlavne s drážkovaným vývrtom priamo do zužujúcej sa hladkej hlavne u protitankových diel (systém Gerlich), zvyšoval jej účinnosť – úsťovú rýchlosť. Podobné princípy sme teda uplatnili aj pri hladkých hlavniach loveckých zbraní.
V tých časoch nebolo možné len tak odkopírovať vojenské strely alebo podkalibrové náboje predovšetkým kvôli ich utajeniu. Bolo potrebné nájsť vhodný dizajn, aj keď nie optimálny z balistických dôvodov, ale bez „utajených“ elementov.
Aj bez akýchkoľvek teoretických výpočtov, bolo jasné, že nemôže existovať úplná analógia s vojenskými zbraňami, už len preto, že tlak v hlavni loveckej brokovnice je malý – niekoľkonásobne menší ako vo vojenských zbraniach. Maximálny tlak plynov v hlavni brokovnice kalibru 12 by nemal presiahnuť 700 atmosfér. Tlak v hlavni delostreleckých zbraní pri streľbe s podkalibrovými projektilmi môže zvyčajne dosiahnuť 3 000 alebo dokonca aj 5 000 atmosfér. Pri takýchto tlakoch sa dosahuje počiatočná rýchlosť 1100 a dokonca 1800 m/s. No tieto strely sú prevažne strieľané z hladkých hlavní, často používaných vo vojenských zbraniach.
Chcem upozorniť čitateľa, že v texte nebudem narábať s pascalmi, megapascalmi, newtonmi a joulami tak, ako je to vo vedeckých spisoch zvykom. V populárnych výkladoch mi viac imponujú jednoduché, „sedliacke“ rozmery, t.j. kg / cm2 (atmosféra), kilogramy a kilogrammetre.
Úlohou vo všeobecnosti bolo, čo najviac priblížiť výsledok výstrelu z hladkej loveckej hlavne k výstrelu z drážkovanej hlavne. Od samého začiatku sa projektovalo so zreteľom na brokovú hlaveň s kalibrom 12. Pri výpočtoch sa na porovnanie brala balistika u 9 mm karabíny „Los“ ( alebo ,,Medveď“) s nábojom 9,3×53R, ktorý kedysi vytvoril už spomínaný slávny sovietsky zbrojár Michail Nikolajevič Bljum.
Nakoniec sa to podarilo, hoci podkalibrová strela z brokovej zbrane kal. 12 je podľa údajov vonkajšej balistiky horšia ako strela z 9 mm karabíny Medveď. Rozdiel je však malý a v mnohých prípadoch pušky s drážkovanou hlavňou môžu byť do určitých vzdialeností nahradené zbraňami s hladkým vývrtom.
Keďže som sa nezaoberal priamo loveckými zbraňami, nemal som právo z môjho projektu financovať výskum loveckého streliva. Peniaze na to pridelil spomínaný Viktor Vasiljevič Šipilov. Pod jeho gesciou potom prebiehali všetky výskumy podkalibrových projektilov.
Prvé prekážky
Úplne prvá pilotná várka 20 striel bola vyrobená vo forme oceľových polotovarov s frézovaným stabilizátorom. Kaliber strely bol 6,5 mm a priemer stabilizátorov 17 mm. Hneď pri prvých výstreloch sme narazili na nemilé prekvapenie: kvôli nízkej hmotnosti strely sme aj pri „najrýchlejších“ strelných prachoch, napríklad P-45 a dokonca P-125, dostali namiesto výstrelu len „pľuvanec“. V hlavni nebolo možné dosiahnuť normálny pracovný tlak a s výsledným tlakom – asi 300 atmosfér – sa väčšina strelného prachu nevznietila. Po silnejšej iniciácii náplne zase tlak okamžite vyskočil na 1 400 atmosfér. Ešte, že sa strieľalo z hrubostennej balistickej hlavne, taký tlak by roztrhol hlaveň akejkoľvek loveckej brokovnice.
Nakoniec sa namiešala prachová náplň so stabilným maximálnym tlakom v rozmedzí 650 – 700 atmosfér. Práce prebiehali v laboratóriu strelnice CNIITOČMAŠ, kde bola zároveň s monitorovaním maximálneho tlaku určená aj počiatočná rýchlosť strely podľa času letu na vzdialenosť 25 metrov. V rovnakej vzdialenosti sa hodnotila presnosť zásahu. Pracovali sme podľa metodiky, pri ktorej sa ako začiatok počítania času brala explózia výstrelu a ako koniec odpočítavania slúžil signál z inerciálneho snímača pripevneného k 10 mm oceľovej platni zavesenej vo vzdialenosti 25 metrov od ústia hlavne.
Po prvých piatich výstreloch šéf laboratória Nikolaj Nikolajevič Averin navrhol, aby sme prácu zastavili –skúšané strely prerazili pancierovú platňu a mohli poškodiť senzory, ktoré boli k nej pripevnené. Naše strely boli kalené na vysokú tvrdosť. Prečo? Boh vie, skrátka konštruktér bol zvyknutý pracovať s vojenskou muníciou, ktorá prenikne aj do pancieru. Naše argumenty, že ide o svetový rekord, že nikto na svete nedostal podobné výsledky z brokovnice, nemali žiadnu odozvu. Musel som poslúchnuť a opustiť laboratórium Nikolaja Nikolajeviča.
Výsledky boli priaznivé
Ale aj tak sme dosiahli povzbudivý výsledok: s hmotnosťou strely 12 g a maximálnym tlakom 700 atmosfér bol priemer rozptylu zásahov 50 mm na vzdialenosť 25 m. Po týchto testoch sme mali všetky dôvody na to, aby sme mohli vyvíjať skutočnú loveckú strelu, to znamená poloplášťovú, expanzívnu, s oloveným jadrom a technologicky vyspelejším stabilizátorom. Hneď pri prvých výstreloch sa opäť objavili problémy: pre veľké preťaženie olovené jadro „plávalo“ ako voda a nafúklo mosadzný plášť strely. Po vyriešení tohto nedostatku, sme sa pustili do optimalizácie stabilizátora. Príliš veľké rozmery stabilizátora dávajú projektilu síce dobrú stabilitu, zároveň sa však zvyšuje jeho aerodynamický odpor a tým aj klesá jeho dostrel. Malé krídelká zase nevytvoria vhodný stabilizačný moment a neznížia počiatočné kmitanie strely na začiatku jej dráhy. Navyše sa strela musí na dráhe mierne otáčať. Je to dôležité pre spriemerovanie excentrických síl, ktoré pôsobia na projektil počas jeho letu.
V súvislosti s posledným je možné uviesť zaujímavý príklad z histórie vývoja nášho známeho raketometu „Kaťuša“. Prvé raketové granáty do neho sa nazývali M-13 a neotáčali sa za letu. Preto ich veľký rozptyl zaručoval, že zasiahnu iba veľké plošné ciele, napríklad dedinu okupovanú Nemcami. Sovietski vedci Gantmacher a Levin po dôkladných teoretických štúdiách navrhli, aby raketová strela „Kaťuše“ mierne rotovala počas letu. Dizajnéri tak vytvorili raketu M-13UK (vylepšená presnosť). Takými raketovými granátmi už bolo možné zasiahnuť aj menší cieľ, napríklad útočiacu tankovú čatu.
V súčasnosti, pri modernom počítačovom vybavení, sa už konštruktéri nezaoberajú analytickým stanovením optimálnych parametrov stabilizátora. Ukázalo sa, že je pre nás jednoduchšie optimalizovať okrídlenie strely experimentálnou cestou. Vytvorila sa špeciálna konštrukcia na ktorej boli pozdĺž trajektórie strely umiestnené rámy s hárkami papiera. Každý výstrel na tieto hárky vytvoril sériu veľmi jasných otlačkov, ktoré sa potom použili na určenie uhla nutácie a natočenia strely. Výsledok doplnil aj čas letu stanovený paralelne na rôznych úsekoch letu strely. Spracovaním výsledkov streľby na tejto skúmanej trase bolo možné získať spoľahlivú hodnotu balistického koeficientu strely pre neskoršie výpočty jej trajektórie.
Celá streľba sa v tomto štádiu uskutočňovala buď z balistickej hlavne, alebo zo zbrane pevne pripevnenej k stojanu. Výsledky boli také presvedčivé, že šéf spoločnosti GISSOO zapojil do práce ďalších zamestnancov. Všetky teoretické štúdie boli zverené skúsenej inžinierke E.P. Kozlovovej, pomáhal jej študent z Tulského inštitútu Kolja Terechov, majster v športovej streľbe. Prirodzene jeho diplomová práca sa týkala vývoju loveckej podkalibrovej strely.
Výsledný projektil
Musím povedať, že Nikolaj už v čase, keď pracoval na svojej diplomovej práci, významne prispel k vývoju tohto náboja. Dnes môžem konštatovať, že práve on bol lídrom vo vývoji všetkých skúšok podkalibrového projektilu. Teraz je špecialistom na testy loveckých zbraní. S prihliadnutím na jeho prínos, som vystavil druhé osvedčenie o autorských právach č. 324468 z 1. októbra 1971 s názvom „Poľovnícky náboj“, kde bol okrem mňa a Šipilova zapísaný aj Terechov. Nakoniec bol vypracovaný variant, s ktorým bolo možné pristúpiť k bežnej streľbe „z ruky“ a k testom v plnom rozsahu.
Na tento účel boli nainštalované optické zameriavače na tri kvalitné brokovnice vyrobené spoločnosťami CKIBSOO a TOZ. Kontrolu presnosti vykonal Terechov zo špeciálnej streleckej lavice z pušky s optikou v sede a s oporou, v sérii piatich výstrelov.
Prvé údaje, ktoré ukázali testy boli:
Táto verzia náboja sa neskôr používala hlavne pri poľovačkách na farmách. Na získanie stabilných charakteristík z hľadiska maximálneho tlaku a počiatočnej rýchlosti bolo potrebné špeciálne prevedenie. Šipilov teda vylepšil konvenčnú náplň – 2,3 g strelného prachu „Falcon“, a to aj na úkor určitého zhoršenia balistiky strely. Tá bola vyvinutá v kalibri 7,9 mm s hmotnosťou 19,4 gramov. Technologicky bola vyspelejšia ako jej predchodca, pretože stabilizačné krídelká boli vyrobené z termoplastu. Presnosť však bola horšia: na 100 metrov bol jej najlepší priemerný rozptyl 200 mm, najhorší – 300 mm.
Do praxe sa projektil nedostal
Ako každý iný konštruktér, ktorý chce vidieť svoj návrh implementovaný v praxi, obrátil som sa na vtedajšieho riaditeľa CNIITM V.M. Sabelnikova so žiadosťou, aby mi umožnil vyrobiť vzorky pre rozsiahle úradné testy s cieľom spustiť hromadnú výrobu. Riaditeľ mi odporučil, aby som najskôr získal povolenie od ministerstva vnútra ZSSR. Navštívil som teda túto inštitúciu v Moskve. Tam ma láskavo prijali, a odpovedali mi, že sa zaoberajú iba so zbraňami s drážkovými hlavňami a že všetko, čo súvisí s hladkou hlavňou, je vecou poľovníckych oddelení. ,,Neodpoviete nám to písomne ?“ opýtal som sa. ,,Samozrejme, že nie,“ reagoval úradník a s úškrnom sa mi pozrel do očí. A potom na chodbe spoza cigaretového dymu počas prestávky mi vysvetlil: „Polovica zbraní v rukách občanov nie je zaregistrovaná a vy so svojim projektilom premeníte každú mizernú brokovnicu na ostreľovaciu pušku.“ Nemal som teda námietky.
Sabelnikov potom z času na čas dostal pokyn, aby pre „kráľovské poľovačky“ vysokopostavených úradníkov, kozmonautov a vojakov s „veľkými hviezdami“ daroval niekoľko kusov týchto podkalibrových nábojov.
Dmitrij Širjaev
Téma bola zverejnená v magazíne
Ochotnik, www.vooosoo.ru
