Pri objavení lasice v našom dvore som nadobudol dojem, že táto naša najmenšia šelma využíva svoju duševnú schopnosť narobiť neúmerné škody na ostatných žijúcich tvoroch. Po prečítaní tejto mojej prvej vety som musel svoj názor trochu poopraviť.
Nepáčilo sa mi, že som použil slovo „škody“. Myslím si, že keď lasica uloví v našom chlieve potkana, to nie je škoda, no ale keď odbehne do záhrad a tam uloví na zemi sýkorku, ktorá práve zbierala hmyz pre svoje mláďatá, to už je škoda?!
Večer pred spánkom som sa nad tým zamýšľal, a vyvrátil som aj tú druhú verziu. Hneval som sa sám na seba, prečo to takto píšem, aká môže byť škoda, keď lasica, ktorá si zabezpečuje svoj život lovom koristi a uloví sýkorku. To je predsa výborný výkon lovca! No nie?
Postupne pri ďalších a ďalších stretnutiach s týmto nádherným mäsožravým lovcom som sa ubezpečil v názore, že lasica nezabíja živočíchy pre svoju vlastnú potrebu, aby sa nažrala a potom oddychovala. To vôbec nie. Štýl života, rozumový potenciál lasice je založený na princípe zabíjať. Je to krvilačná šelma. Zisťoval som prečo, čo lasicu vedie k tomu, aby zabíjala aj vtedy, keď je nasýtená, alebo má potravy „na sklade“ dostatok.
Lasica má vynikajúci čuch. Raz podvečer, keď začali padať na zem perleťové snehové vločky, som sa vybral aj s mojimi tromi deťmi – Ivkom, Mariankou a Katkou na dvor. Tešili sme sa, malá dvaapolročná Katka výskala od radosti, lebo videla prvýkrát na vlastné oči sneh. Odrazu jej Ivko hodil do tváre za hrsť snehu a Katka sa pustila do plaču. Bol to pre mňa radostný plač, keď dieťa plače zo samopaše, to je pre otca radosť.
Keď potom deti odišli do teplej izby, všimol som si, že čosi tmavé a dlhé prebehlo vedľa plota do záhrady. Nedalo mi a za svetla lampáša som uvidel dieru v snehu, kam sa lasica stratila. Ráno som zo šopy sledoval prostredie, kam večer lasica vbehla. Diera však sčasti zapadla snehom. Dobre som sa obliekol a čakal som do omrzenia. Až predpoludním vyliezla z diery spod snehu.
Čuchom vypátrala potkana, ktorý bol ukrytý v dreve.
Ona je celkom slepá, nevidí ma! Pomyslel som si. Stál som pod šopou ako soľný stĺp a držal v ruke fotoaparát. „Cvak“, „cvak“, ozvalo sa z čiernej skrinky. No lasica nereagovala. A tak som si znovu pomyslel: „Oči ani uši lasica nepotrebuje“! Čuchom vypátrala potkana, ktorý bol ukrytý v dreve. Čuch ju priviedol do blízkosti nepredvídanej veľkej koristi. Ale čo teraz urobí? Veď potkan je oveľa väčší v hmotnosti ako ona. Potkan je hlodavec, má tiež pevné zuby, ktorými by mohol lasicu silne uhryznúť.
Už vidím, ako sa lasica približuje k svojej vysliedenej koristi. Potkan nereaguje, ba otáľa, má tam čosi na zahryznutie, tak si nevšíma predátora. Znovu ma napadla myšlienka, že práve čuch u lasice zabíja. Už dávnejšie sa zistilo, že mozog človeka, ale aj zvierat sa skladá z troch častí. Predný, stredný a zadný mozog. V prednom mozgu sa práve nachádza centrum čuchu, v strednom centrum zraku a v zadnom centrum sluchu.
Uvažujem teraz o tom a musím si svoje predstavy ešte nechať overiť, ale už s pravdepodobnosťou verím tomu, že lasica má najviac vyvinutú práve prednú časť mozgu s čuchovým zmyslom. Tento čuchový zmysel jej pri napojení na podnet dáva pokyn do mozočku. Odtiaľ už súbežne vedú zmyslové vzruchy do celého tela a vytvarujú z lasice silnú, dravú a krvilačnú šelmu.
Štýl života, rozumový potenciál lasice je založený na princípe zabíjať.
Odrazu sa lasica vymrštila a vo všetkých štyroch tenkých končatinách zvierala potkana. Ani potkan sa spočiatku nedal len tak ľahko poddať malej lasičke. Nafúkol sa ako ropucha, aby bol ešte väčší, ba zdalo sa, že sa aj vyšmykol lasice z pazúrov. No bol to asi len zastrašujúci manéver. Fotoaparát, ktorý bol pri tom, zaznamenal v stotine sekundy len rozmazaný kruh, v akom bojovala lasica s potkanom. Nakoniec sa jej podarilo prehrýzť potkanovi dôležitú tepnu na krku. … a potkan? Ležal tam ešte dva dni bez života, kým som ho neodpratal.
Skutočné myslenie má len človek, lebo vie rozum poveriť na riešenie úloh. Trochu však chápem aj deje, ktoré prebiehajú v mozgu lasičky. I keď aj tu prebieha celý komplex rozličných procesov, zdá sa mi, alebo to aj môžem potvrdiť, že zvieraťu chýba primeraný rozum – zameranosť pre cieľ svojho rozhodovania. Usmrtiť a nechať tak… a prečo, komu? Ale, ako mi napísal k tomu komentár dr. Kaluz, že zmysel takéhoto konania je logický – zabiť konkurenta v teritóriu, pritom ho netreba zožrať – napr. takto zabíjajú levy gepardov.
Za každým mojím pohybom sa ukryla do diery.
V lesnom spoločenstve bývajú najčastejšou korisťou lasice hlodavce ryšavky a hraboše. Vo svojom teritóriu pri potoku v lese Dolina na úpätí Strážovských vrchov sa lasica správala celkom odlišne. Mala svoj brlôžtek hneď nad lesnou cestou v diere pod kopou starého dreva. Po ceste chodili ľudia do lesa a tak keď som prvýkrát lasicu zočil, nejavila znaky veľkej plachosti.
Teda plachá by aj bola, ale lasica bola veľmi zvedavá. Za každým mojím pohybom sa ukryla do diery, no o pol minúty vystrčila hlavu, ba i celé telo, aby s veľkou zvedavosťou zistila, čo sa bude ďalej robiť. V podvečer ryšavky behali okolo brloha, no lasica si ich akoby nevšímala. Bežala po lese ďaleko k potoku, kde ulovila ryšavku a doniesla ju často bez hlavy k svojej diere.
Tam pri potoku som ju prichytil aj pri hniezde drozda čierneho. Drozdica už dávno vyletela, no lasica nazrela dovnútra, kde boli drozdie vajcia, tých sa však ani nedotkla. Keď človek vidí tieto scénky zo života lasice myšožravej, neviem sám, či môžem pochybovať o tom, že zvieratá vedia toľko o naplnení svojho života ako ľudia.
