Kto by ju nepoznal. Túžbu po ďalekej, úplne nedotknutej prírode. To, čo nám doma tak často chýba, možno nájsť na severe Kanady. Nachádza sa tam raj pre mnohých poľovníkov, pre niektorých sa stane povolaním. Tak ako pre Carla Wiese z pohoria Odenwald.
Už vo veku 9 rokov Carlo sprevádzal svojho otca na poľovačke v Kanade. Odvtedy ho sen o živote a poľovaní na severe fascinujúcej a divokej Britskej Kolumbie neopustil. Počas nasledujúcich rokov sa Carlo pravidelne vracal do idylického zlatokopeckého mestečka Atlin, východiska jeho prvého dobrodružstva ako poľovnícky sprievodca.
Najskôr ešte v sprievode svojho otca, no už o pár rokov neskôr sa vydal na ďalekú cestu sám. Každý cent, ktorý si cez prázdniny zarobil, minul Carlo na toto dobrodružstvo. Pre majiteľa agentúry a jeho manželku je Carlo už takmer členom rodiny.
Doma v nemeckom Odenwalde ho okrem množstva práce v rodičovskom revíri vysokej zveri čakala najmä škola. Keď Carlo neskôr nielen na naliehanie rodičov ale aj z vlastnej vôle absolvoval štúdium v odbore podnikového hospodárstva a marketingu, nikto neveril, že si tak húževnato pôjde za cieľom, ktorý si stanovil. No Carlo sa pevne držal svojej cesty. V roku 2014 zložil v Britskej Kolumbii skúšku poľovného sprievodcu. To bol jeden z najdôležitejších krokov v jeho živote.
Každá poľovačka je malá expedícia
Carlo Wiese teraz pracuje na tom, aby si definitívne splnil svoj sen. Jeho šéf nevylučuje, že mu prenechá svoju agentúru. Carlova profesionálna kariéra by tak bola skutočne ovplyvnená volaním divočiny. Carla sme stretli na jar a dozvedeli sme sa, čo prežíva vo svojom povolaní poľovného sprievodcu.
Carlo, dnes je to takmer na deň presne päť rokov, čo tu v Britskej Kolumbii sprevádzaš poľovných hostí. Bola to pre teba, vtedy ešte ako veľmi mladého muža z Nemecka, obrovská výzva?
Áno, samozrejme. Pomohla mi ale skutočnosť, že som vyrástol v revíri vysokej zveri, aj to, že som potom neskôr tu v Kanade mohol sprevádzať mnohé poľovačky. Popri som nazbieral množstvo dôležitých skúseností. Vyvíja sa tým ďalej aj nevyhnutne potrebný poľovnícky inštinkt.
Ako prebiehala tvoja prvá poľovačka v pozícii sprievodcu?
Bol som celkom nervózny. Našťastie bol mojím prvým hosťom poľovne veľmi skúsený Američan. Nemal s mojou sprievodcovskou premiérou žiaden problém a bral to v pohode. Možno sme boli tak rýchlo úspešní vďaka tomu, že ma v mojej začiatočníckej horlivosti troška brzdil a vôbec na mňa nevyvíjal tlak.
Sú rozdiely medzi poľovnými hosťami z nemecky hovoriacich krajín a poľovníkmi z USA?
Poľovníci zo Spojených štátov sú na takéto neuveriteľné diaľky zvyknutí z domu a vedia, že každá poľovačka je taká malá expedícia. Nemeckí poľovníci, ktorí sú tu prvýkrát, si naopak najprv musia uvedomiť, že zver treba hľadať a postriežka v žiadnom prípade nemá zmysel. Keď sa nachádzame v nejakej časti, kde som ešte nebol a oznámim to nemeckému poľovníkovi, takmer padá od údivu. Pre Američanov je to však úplne normálne.
Nie je pochopiteľné, že hosť, ktorý zaplatil nemálo peňazí, chce mať radšej so sebou sprievodcu, ktorý okolie dobre pozná?
Z pohľadu Nemca áno, tomu úplne rozumiem. Ale tu v Kanade sú poľovné revíry obrovské. Sú to plochy veľké milióny hektárov. Nie je možné, aby sprievodca bol v každom zákutí poľovnej oblasti.
Čo sú teda najdôležitejšie vlastnosti, ktoré musí máť sprievodca, aby sa stal úspešným?
Samozrejme dobrú kondíciu, remeselnú zručnosť, technické zmýšľanie a výborný orientačný zmysel. Obzvlásť dôležité sú samozrejme znalosti správania zveri. Vždy a všade musí vedieť rozpoznať, kde by sa zver mohla zdržiavať, čo záleží aj od miestnej vegetácie. Ideálne je tiež, keď má človek dar pristúpiť k ľuďom a správne ich odhadnúť. Keď medzi sprievodcom a hosťom vládne harmónia, je poľovačka dvojnásobná radosť.
Autor: Gunther Stoschek, Fotografie: Big Time Hunts a Gutner Stoschek
