Sotva existuje taký napínavý a náročný spôsob lovu, ako je vábenie jeleňa v ruji. Majster vo vábení Konrad Esterl hovorí, že jelenia ruja je symfóniou poľovníckeho roka.
Keď Konrad už ako dvanásťročný chlapec sedel na vysokohorskej lúke a prvýkrát počúval, ako mu jeleň odpovedá na jeho vábenie, vedel, že objavil celoživotnú vášeň. Dnes, ako osemdesiatnik, ju prirovnáva k hudbe: „Tok hlucháňa je ouvertúra, predohra opery, vábenie srnca je crescendo, zosilňovanie skladby a jelenia ruja je skutočnou symfóniou poľovníckeho roka.“
Nestačí len hučať do vábca
Jelenia ruja a vábenie s neodmysliteľným vábcom je pre poľovníka obzvlášť pôsobivé, tvrdí Konrad Esterl. Počas života sa mu podarilo privábiť už veľa jeleňov, najmä pre hostí. Na základe svojich skúseností hovorí, že najlepšie dni na použitie vábca sú posledné tri až štyri dni vrcholiacej ruje. Zároveň upozorňuje, že pri tom nestačí len „grgať“ do vábca. Treba pozorne a presne načúvať (hudobný sluch je výhodou), zadržať polohu hlasu a vedieť, ktorý zvuk treba vydať. To sú dôležité predpoklady úspechu vábiča.
Majstra nerobí nástroj
Ako nástroj na vábenie uprednostňuje Konrad Esterl legendárny vábec Eifel, ktorý je možné ručne zasúvať, je ľahký a dovoľuje podľa želania modulovať hlasy zvučnejšie. Práve zásuvné puzdro, ktoré sa dá v pravej chvíli vytiahnuť, je prednosťou tohto vábca. Predovšetkým v momente, keď jeleň pri ručaní nakloní hlavu dozadu a jeho hlas je plnší a hlbší, dá sa s vábcom Eifel lepšie imitovať vďaka puzdru. To je dôvod, prečo je zásuvné puzdro prvou voľbou majstrov vo vábení. Na verné vábenie jeleňa je podľa Konrada Esterla vhodný aj volský roh alebo tritónka (podľa Tritóna, syna boha mora Poseidóna). Tej však chýba plnosť zvuku a volský roh je zasa neskladný, hrubostenný, jeho zvuk je príliš tlmený. Treba si tiež uvedomiť, že nástroj z vás ešte majstra vo vábení neurobí. Imitácia hlasu jeleňa sa podarí iba vtedy, keď má poľovník isté hudobné nadanie a dokáže odhadnúť naladenie jeleňa. Hlboké mužské hlasy v basovej polohe sú na vábenie najlepšie, ale nie je to bezpodmienečne rozhodujúci faktor úspechu. Ide naozaj najmä o to, rozoznať „citovú“ polohu jeleňa a primerane na ňu reagovať.
Hľadajúci jeleň
V tomto prípade vábením predstierame, že máme pri sebe jelenice. Pritom je potrebné ozvať sa nielen hlasom jeleňa a prípadným malým zahúkaním, ale aj masívnym hlasom jelenice. Keď sa k nám začne jeleň približovať, môžeme podobne ako pri vábení srnca lámať konáriky alebo rozkotúľať pár kameňov. Keď budeme chcieť približujúcemu sa jeleňovi naznačiť pripravenosť na súboj, ozveme sa bojovým vábením pomocou hlučných úderov palicou do konárov, pričom napodobňujeme jeleňa, ktorý parožím udiera do stromov. Pritom však musíme zachovať hodnovernosť a jeleňa nesmieme podceniť. Pri vábení srnca je jedno, keď z toho istého miesta najprv napodobňujeme pískanie srnčaťa, potom ročnej srnky a napokon starej srny. Jeleň nám takéto niečo, teda zmenu polohy hlasu, neprepáči, môže zmĺknuť a zmiznúť.
Najlepší býk v maštali
Starší jeleň má hlbší hlas, ale nemusí to byť pravidlo. Oveľa viac prezrádza starého jeleňa intenzita hlasu. Starší jeleň nie je permanentný krikľúň, takýto jeleň sa zdržiava hlasových prejavov, pokiaľ nie je vyprovokovaný a má pri sebe iba niekoľko jeleníc, občas len jednu. Zdržuje sa väčšinou bokom od hlavného diania. Jeleň vo veku osem až jedenásť rokov bojuje o veľké čriedy. Konrad Esterl hovorí, že kto uloví takéhoto jeleňa, podobá sa sedliakovi, ktorý zabije najlepšieho býka zo svojej maštale. Tento lov by mal byť tabu.
Osvedčený recept
Aby sme sa dostali k starému jeleňovi, musíme poznať jeho cesty, prechody, a tiež vedieť sa priblížiť k jeho rujovisku. Háremový jeleň často zháňa na svitaní svoje jelenice a objaví sa potom až po zotmení, pritom nevyhľadáva konfrontácie. Jeleň stojaci pri svojej čriede nerád necháva svoje jelenice nestrážené. Mladý jeleň ale môže provokovať háremového jeleňa.
Kto chce vidieť háremového jeleňa, musí vytvoriť vábením hlas silného jeleňa, ale vždy pri vhodnom vetre. Na zistenie správneho vetra môže poslúžiť napríklad prachová huba. Ale aj pri tomto približovaní musí byť odohraná príslušná scéna s lámaním konárov a kotúľaním kameňov. Popri „bojovom“ prejave a zahúkaní nemožno zabudnúť na hlas jelenice. Zároveň sa treba pokojne otáčať a vábiť vždy iným smerom. Takúto kombináciu vábenia háremový jeleň vo svojej blízkosti nestrpí. Tento spôsob možno využiť aj po skončení hlavnej ruje, keď staršie jelene ešte vyhľadávajú neoplodnené samice.
Keď je príliš teplo
Počas ruje býva často priveľmi teplo, čo oslabuje vrchol ruje. Jelene vtedy mlčia a ležia na svojom stanovišti. Iba občas sa ozývajú unudeným mrnkaním. Vtedy treba jeleňa prebudiť, a to hlasom hľadajúceho jeleňa, ktorý unaveného jeleňa postaví na nohy. Pravda, kto chce jeleňom rozumieť, mal by sa presne naučiť jeleňa pozorovať, a predovšetkým dobre počúvať.
Autor: Ján Mercel, Anton Mikuška
