Niet človeka, ktorý by nepoznal jazvečíky. Nezameniteľný výzor s krátkymi nohami, s dlhým kompaktným telom, s veľkými ušami a odvážnou povahou sú len základnou charakteristikou tohto rôznorodého plemena.
Jazvečík si svoju popularitu dlhodobo udržiava medzi poľovníkmi aj verejnosťou. Vzhľadom na svoj pôvod, pracovné využitie a výzor si vyslúžil v nomenklatúre FCI zvlášť skupinu – skupinu IV – jazvečíky.
Dlhá história
Najstaršie vyobrazenie jazvečíka pochádza z druhej polovice 13. storočia, kde je na obraze pes s pretiahnutým telom a dlhým chvostom, ktorý poukazuje na predka jazvečíkov. V nemeckej literatúre sa pojem „jazvečík“ objavuje prvýkrát v roku 1582.
Najstarším typom jazvečíka je hladkosrstý jazvečík a je pravdepodobne priamym potomkom starogermánskych poľovných psov. Pôvodný jazvečík sa používal nielen ako brlohár, ale hlavne ako durič. Bol celkovo mohutnejší a väčší, zmenšoval sa až vďaka šľachteniu.
Dlhosrsté jazvečíky vznikli zrejme dávnym krížením hladkosrstých jazvečíkov s dlhosrstými plemenami, no už od 17. storočia sú známe ako zvlášť varieta. Pôvodné dlhosrsté jazvečíky boli časom krížené španielmi, ktoré im dodali eleganciu a jemnosť a perfektnú prácu sliediča.
Drsnosrstý jazvečík je spomínaný už v 14. storočí. K jeho regenerácii v 19. storočí boli použité francúzske basety, otterhoundy a mnohé plemená teriérov. Pre zvýšenie ostrosti bol použitý vraj aj bradáč.
Trpasličie a králičie jazvečíky sa objavovali najmä vo východnom Nemecku až koncom 19. storočia. Cieľom bolo vyšľachtiť jazvečíka, ktorý by nahradil fretku, ktorá bola v tej dobe využívaná k vyháňaniu divých králikov z nôr. Po neúspešnom krížení jazvečíkov s pinčami a teriérmi prešli chovatelia na systém kríženia najmenších zástupcov plemena. Prvé trpasličie jazvečíky boli zapísané do nemeckej plemennej knihy v roku 1902. Medzi dôležitých chovateľov patrí W. von Daake, ktorý v roku 1868 začal chovať červené jazvečíky. Tieto jazvečíky mali hmotnosť 7 – 9 kg, mali silný chrup a odolnú srsť.
Lesník Steck z Schorndorfu choval červeno-čierne jazvečíky, jeho pes Hundesports Waldmann bol „hviezdou na nebi jazvečíkov“. Spojovanie jedincov týchto chovných línií vytvorilo typ súčasného jazvečíka.
Prvý štandard plemena bol vyhotovený v roku 1879, ktorý sa do dnešnej podoby zmenil len vo vzťahu k tvaru predných končatín. Špecializovaný klub pre chov jazvečíkov v Nemecku bol založený až v roku 1888, v tomto roku sa na výstave v Hannovere objavilo 100 jazvečíkov, v roku 1890 v Berlíne až 180 jazvečíkov. FCI uznala štandard jazvečíka v roku 1955.
Deväť variet
Aj keď má jazvečík ako plemeno jednotný štandard, existuje celkovo v deviatich varietach. Všetky variety sa líšia veľkosťou a štruktúrou srsti. Zvláštnosťou u nich je, že ich veľkostné rázy odlišuje štandard na základe obvodu hrudníka. Takto poznáme jazvečíky štandardné (s obvodom hrudníka nad 35 do 47 cm, s prihliadnutím na pohlavie), trpasličie (s obvodom hrudníka nad 30 do 37 cm, s prihliadnutím na pohlavie) a králičie (s obvodom hrudníka od 25 do 32 cm, s prihliadnutím na pohlavie). Všetky tieto veľkostné rázy existujú ešte so zvlášť druhmi srsti – hladkosrsté, dlhosrsté a drsnosrsté.
Dlhé telo, krátke nohy
Telo je typicky nízke a dlhé, s krátkymi nohami. Dôležité proporcie tela jazvečíkov udáva pomer dĺžky k výške tela, ktorý má byť asi 1,7 – 1,8 : 1. Hlava je podlhovastá, z každého pohľadu sa rovnomerne zužuje až po špičku nosa, ktorá ale nesmie byť špicatá. Lebka je plochá, ktorá prechádza cez len naznačený stop do mierne klenutého chrbta nosa. Nosová časť hlavy je dlhá a úzka. Farba nosa je závislá na celkovej farbe srsti psa.
Papuľa má byť dlhá, dostatočne široká a mocná, široko sa otvárajúca, až po kolmú líniu vo výške očí. Pysky sú pevne napnuté, kohútiky nesmú visieť. Zhryz je pevný, nožnicový, pravidelný, ideálne s úplným chrupom. Oči majú mandľový tvar, sú stredne veľké a dostatočne od seba vzdialené. Vyžaruje z nich jasný, energický a priateľský výraz. Farba očí je vždy tmavá červenohnedá až čiernohnedá pri každom sfarbení psa. Očné viečka majú byť dobre pigmentované.
Vysoko nasadené a dostatočne dlhé uši siahajú len po začiatok pier, na spodku sú zaoblené, pohyblivé, predným okrajom tesne napojené na líca. Typický pre jazvečíky je vysoko nesený svalnatý krk, bez akejkoľvek voľnej kože. Chrbát s výrazným kohútikom je v oblasti hrudných stavcov rovný alebo mierne klesajúci, v oblasti krížov nesmie byť horizontálny ani silne klesajúci. Celý chrbát je dobre osvalený a pevný.
V pomere k telu majú jazvečíky výrazný hrudník. Hrudná kosť výrazne vystupuje tak, že sa na obidvoch stranách ukazujú jamky. Hrudný kôš je priestranný, spredu oválny a poskytuje dostatočný priestor pre srdce a pľúca. Rebrá siahajú ďaleko dozadu. Pravidlom je, že pri správnej dĺžke a uhlení lopatky a ramena je pri pohľade zboku priebeh najhlbšieho bodu hrudníka zakrytý hrudnými končatinami.
Chvost v harmonickej línii predlžuje chrbtovú líniu. V poslednej tretine chvosta je prípustný nepatrný ohyb. Končatiny sú všeobecne silno osvalené a dobre zauhlené, čo najrovnejšie aj pri pohľade spredu aj z boku. Lopatka tesne priliehajúca na hrudný kôš a rameno zvierajú takmer pravý uhol. Rameno prilieha k rebrám, ale je dobre pohyblivé. Predlaktie je krátke, ale tak dlhé, aby odstup od zeme predstavoval 1/3 výšky v kohútiku.
Stehná sú širšie, dobrej dĺžky, osvalené. Koleno a päta sú silne zauhelné, dobre osvalené a výrazné. Labky majú dobre vyplnené vankúšiky, krátke pazúry farby podľa farby osrstenia. Prsty sú dobre klenuté, tesne k sebe priliehajúce. Labky nesmú byť ani vbočené, ani vybočené.
Tri typy osrstenia
Všetky tri typy osrstenia majú svoju špecifickú štruktúru a širokú škálu farieb. Hladkosrsté jazvečíky majú po celom tele krátku, hustú, lesklú, tesne priliehajúcu, pevnú, tvrdú srsť. Jednofarebné jazvečíky sú len červené, kde je povolená prímes čiernej srsti. Nos, pazúry a vankúšiky musia byť ale čierne.
Dvojfarebné jazvečíky môžu byť buď čierne alebo hnedé, s typickým hnedým pálením. Pri čiernych psoch sú nos, pazúry a vankúšiky čierne, pri hnedých vplyvom hnedého génu vždy hnedé.
Žíhané jazvečíky majú základnú farbu červenú s tmavým žíhaním. Raritou medzi jazvečíkmi je škvrnité sfarbenie – merle. Základná farba je vždy tmavá (čierna alebo hnedá) s nepravidelnými sivými alebo béžovými škvrnami. Pri červených jazvečíkoch s tmavými škvrnami.
Dlhosrsté jazvečíky sú typické dlhou rovnou srsťou s podsadou, je lesklá, na tele priliehavá, dlhšia je pod krkom, na spodnej časti tela, na ušiach a na zadnej strane končatín. Najdlhšia je na spodnej časti chvosta, kde vytvára tzv. vlajku. Štandardné farby sú rovnaké ako pri hladkosrstej variete.
Zaujímavým typom srsti je drsná srsť. Po celom tele, okrem papule, obočia a uší, je srsť s podsadou, krycia srsť je úplne priliehavá, hustá a drôtovitá. Na papuli je výrazná brada a fúz, obočia sú huňaté. Na ušiach je srsť najkratšia. Jednofarebné drsnosrsté jazvečíky sú málo známe, ale existujú v červenej farbe, kde je možná prímes čiernej farby.
Pre viacfarebné sú typické farby divej zveri – diviačia, hnedá diviačia a potom typická čierna alebo hnedá s pálením. Merle alebo žíhané sfarbenie sú u drsnosrstých jazvečíkoch povolené, ale málo rozšírené.
Čo varieta, to povaha
Svojrázny, sebavedomý, vynaliezavý, prispôsobivý – takto by sa dal opísať štyrmi slovami každý jazvečík. Je ľahko cvičiteľný, nechýba mu inteligencia, no ak je to z jeho pohľadu potrebné, dokáže sa zaprieť. Miluje prítomnosť ľudí, pohodlie a teplo. V poľovníckej praxi je ostražitý a ostrý, no nie bezhlavo ako teriéry.
Jednotlivé variety sa mierne líšia aj povahou. Hladkosrsté jazvečíky sú nezávislé a častejšie tvrdohlavé. Ich inteligencia a temperament sa prejavujú v každodennom živote aj v poľovníckej praxi. Sú všestranné, na stope hlasité a spoľahlivo aportujú zver aj z vody.
Dlhosrsté jazvečíky sú povahou najjemnejšie. Majú príjemnú povahu, spomedzi jazvečíkov sa najviac hodia ako spoločníci do mesta. Poľovné inštinkty majú najmenej rozvinuté, napriek tomu sa nájdu jedince, ktoré pracujú výborne ako farbiare alebo sliediče. Ich negatívom je väčší sklon k nervovej labilite – nájdu sa medzi nimi jedince ustráchané alebo mierne agresívne a uštekané.
Drsnosrsté jazvečíky sú u nás aj vo svete najobľúbenejšie aj napriek tomu, že v sebe nezaprú krv teriérov. Povahovo je tento pes veľmi vyrovnaný, priateľský a inteligentný. V poľovníckej praxi je síce menej hlasitý na stope, ale o to všestrannejší pri dohľadávaní a durení zveri.
Trpasličie jazvečíky sú charakterom veľmi podobné štandardným jazvečíkom. V poľovníctve sa používajú menej jednak kvôli menšej ostrosti a ľahšej konštrukcii tela. Napriek tomu sa dobre uchytia počas dohľadávkach zhasnutej zveri alebo v norách, kam sa štandardné jazvečíky alebo teriéry nevojdú.
Králičie jazvečíky dnes svoje pôvodné poslanie – vyháňanie divých králikov z nôr, stratili úplne. Napriek tomu sa povahou medzi ostatnými veľkostnými rázmi nestrácajú. Ich poľovné využitie je limitované len fyzicky, nie však temperamentom a duchaprítomnosťou.
Starostlivosť
Jazvečík celkovo nie je náročné plemeno. Starostlivosť o srsť u hladkosrstej variety je najjednoduchšia – spočíva len v občasnom prekefovaní alebo pretrení srsti handrou, aby sa srsť zbavila prachu a špiny. Sú však náchylnejšie na chlad, aj skrz nízko položeného tela pri zemi, preto firmy s oblečením pre psy ponúkajú širokú škálu svetríkov a kabátikov.
Dlhosrsté jazvečíky potrebujú pravidelnejšie prečesanie, aby sa im srsť nezacuchala a po prechádzke im treba povyberať zo srsti prípadné nečistoty a bodliaky. V zime sa im do dlhej srsti často lepí sneh.
Asi najodolnejší a najuniverzálnejší je drsnosrstý jazvečík. Síce potrebuje pravidelné trimovanie (vytrhanie starej odumretej srsti), ale pri práci im táto srsť dodáva potrebnú izoláciu a nezachytáva sa do nej väčšia nečistota. Samozrejme, všetky jazvečíky potrebujú pohyb. Sú to pracovné psy a aj keď vydržia celé dni na gauči, po čase sa unudia a vymýšľajú rôzne zlozvyky. Pri pravidelnom pohybe sú vhodné do mestského bytu aj na veľkú záhradu do zateplenej búdy.
Pozor na dlhý chrbát
Všeobecne sú jazvečíky zdravé psy a niektoré jedince sa môžu dožiť veľmi vysokého veku (14 – 16 rokov). Napriek tomu môžu trpieť vo zvýšenej miere na niektoré ochorenia. Jazvečíky patria medzi plemená, ktoré najčastejšie trpia hyperadrenokorticizmom, čo je hormonálna porucha s nadmernou tvorbou adrenokortikotropného hormónu (ACTH). Väčšinou je vyvolaná tumorom hypofýzy v mozgu alebo nádorovými zmenami v nadobličkách.
Najbežnejší problém u jazvečíkov vychádza práve z dlhej chrbtice. Medzistavcové platničky majú genetickú predispozíciu časom degenerovať a spôsobiť dočasné alebo trvalé ochrnutie zadnej časti tela. Vyskočenie medzistavcovej platničky môže spôsobiť úraz alebo prílišné zaťažovanie chrbtice nesprávnym pohybom.
Vzhľadom na krátke končatiny a ostrejšie zauhlenie kolien sa môže u nich vyskytnúť luxácia pately. V niektorých líniách sa môže vyskytnúť epilepsia alebo Cushingov syndróm.
Prispôsobivý spoločník
Vzhľadom na skladnosť, priateľskú povahu a nie náročný výcvik a starostlivosť sa hodí takmer ku každému. Obľúbený je medzi aktívnymi poľovníkmi, ale aj osamelými seniormi. Potrebuje pravidelný pohyb, zvláda aj kynologické športy ako dogdancing, prípadne agility, no športy s extrémnymi výkonmi vzhľadom na jeho telesné proporcie a možné úrazy nie sú pre neho vhodné.
Určite ho ocenia aktívne rodiny aj s deťmi, ktoré sú si vedomé, ako sa ku psovi správať. V mestách je obľúbený medzi staršou generáciou. V poľovníckej praxi má dlhú tradíciu a svoju stálu obľubu nachádza aj medzi mladými začínajúcimi poľovníkmi. Používa sa hlavne na vyháňanie líšok a jazvecov z nôr a pri dohľadávkach diviačej zveri. Pri správnom výcviku môže podávať veľmi dobré výkony aj ako farbiar alebo ako prinášač drobnej zveri.
Autor:
