Vo voľnej obore v Remetských Hámroch, na majetku Széchényiho-Vanderbilta v bývalej župe zemplínskej na úpätí Karpat, a v priľahlých lesoch žije – okrem početnej naše zveri – 7 amerických zubrov čiže bisonov (Bison americanus). Okrem bisonov sa tam chová asi 200 kusov japonských jeleňov „sika“, ktorí sú na tomto majetku už zpred vojny, dobre sa aklimatizujú, preto sa v europských oborách dosť často chovajú ako vyslovená zver oborová. Jeleň sika je omnoho slabší, ako náš jeleň – asi tak veľkosti danka – nie je imponujúcej postavy, má slabé parohy, nepresahujúce šestoráka, farby sivohnedej. Pre poľovníka je so svojím tenkým hlasom aj v čas párenia zaujímavým skorej ako zvláštnosť, než ako trofeja. Omnoho zaujímavejší je v remetsko-hámorskej obore už aklimatizovaný bison. Pôvodne tieto mohutné zvieratá obývaly rozsiahle roviny Severnej Ameriky medzi horami Skalnými (Rocky Mountains) a Alleghanies, Mexikom a Pearl River v niekoľkomilionovom počte, striedajúc sa vo veľkých a menších stádach s miesta na miesto podľa čiastok roka a podľa paše na voľnej, ľuďmi ešte nekultivovanej prérii. Boly hlavnou zverou Indiána, dávajúc mu mäsom v lete aj v zime potravu a kožou odev a obuv.
Indián lovil bisona, len keď potreboval jeho mäso a kožu. Na dlhé pruhy narezané a na vzduchu sušené mäso bisonie, alebo usušené a na prášok utlčené, to bol ten povestný „pemmican“, ktorý si pripomíname z indiánskych rozprávok z našej mladosti. Za zvláštnu pochútku sa považoval bisonov jazyk a mäsitý, chutným tukom prerastený
hrb. Zberaním stále nových a nových území smerom na západ, bieli kolonisti zatískali stáda bisonov a závislých od nich Indiánov viac a viac na západ a na sever, profesionálni poľovníci usporiadali na bisonov celé výpravy loviac ich bez svedomia len pre kožu a nechávajúc odraté telá hniť na prérii. Pri stavbe železnice, vedúcej cez Severnú Ameriku z New Yorku do San Franciska, boly miliony bisonov priamo vyničené. Biely „pionier kultúry“ tu priamo zúril v krvavých orgiách len pre špinavý zisk. Mrtvoly bisonov hnily alebo sa staly potravou prérijných vlkov a supov, poľovníci brali len kože, ktoré sa dobre predávaly. Hrubé kože zo starých kusov vyrábali na podošvy obzvlášť dobrej akosti, tenšie z mladších kusov boly hľadané na výrobu odevov. Indián poľoval na bisonov koňmo, chytajúc ich lasom a dobíjajúc oštepom alebo šípom, chytal ich do jam a inými primitívnymi spôsobmi, nezabúdajúc pri tom, že sú to jeho živitelia, s ktorými hospodáril, neničiac ich lovil len to, čo mohol spotrebovať. Prišiel beloch, zničil zo ziskuchtivosti ohnivou zbraňou bisonov a v mene „kultúry“ zničil „ohnivou vodou“ Indiána. Aké smiešne sú sháňačky novodobých balistikov po najvyšších metersekundách, ktoré sa snažia „vypestovať“ u poľovníckych nábojov na našu proti bisonom malú zver, keď uvážime, že bison, ten chýrny „buffalo“, bol vystrieľaný zväčša puškou „Kentucky riffle“ a Winchesterkou ráže 32, 38 a 45 (čo je 8, 9 a 12 mm) s olovenou guľou, hnanou iba náprstkom čierneho prachu! Takmer v dvanástej hodine, keď už z bývalých miliónov tejto zveri zostávalo niekoľko kusov, vláda USA sa spamätala a zakázala lovenie bisonov. Boly pre nich utvorené rezervácie – najväčší a najznámejší „Yellowstone National Park“ – tvoriace azyl pre túto a inú zver. Najväčšiu zásluhu o záchranu bisona získal riaditeľ newyorskej zoologickej záhrady mr. Hornaday, ktorý r. 1905 založil „Spoločnosť pre ochranu amerického bisona“ a tým dal popud k jeho záchrane.
Dnes je bison zpolovice krotký, v rezerváciách sa dobre drží, možno ho pokladať za zachráneného. Z malých zbytkov vzrástol počet bisonov už asi na 20.000 kusov. Vráti sa ešte k voľnému životu svojich predkov, prebehajúc ako divá zver rozsiahle prérie? Aj v širokej Amerike romantika vymiera, romantika veľkých stád bisonov, Indiánov a cowboyov, na miesto bisonov nastúpily parné pluhy, na miesto neprehľadných prérií – farmy s kultivovanými poľami. Pani Széchényi-Vanderbiltová importovala roku 1924 3 kusy bisonov z USA. a osadila v svojej obore v Remetských Hámroch. Rozmnožili sa doteraz na 7 kusov a dosť dobre sa im vodí, len mokrú zimu ťažko znášajú. Les a húšťavy nevyhľadávajú – bison je zverou voľných priestorov – celé stádo sa vždy drží pohromade, ako v svojej pôvodnej vlasti. Po párení, ktoré býva v jeseni, prichádzajú dolu, kde na veľkej lúke majú prichystané krmoviská a držia sa cez celú zimu tu, pri samom kaštieli.
Bison americký je mohutný; vzrastlý dosahuje chrbtovej výšky 1.6 metrov a váhy až 1500 kg. Vyšší oproti nižšiemu a pomerne slabšiemu zadku – predok s mohutným krkom a veľkou hlavou, pokrytými huňatou hrivou, z ktorej vyzerajú malé zraky, dávajú mu výraz sily a divokosti, hoci – nedráždený – je povahy miernej. Jeho na celom tele huňatá srsť je žltavohnedá, ťažké, silné telo je posadené na pomerne krátkych a silných nohách. Predĺženie krku tvorí mäsitý hrb. Patrí do rozvetveného a po celom svete rozšíreného rodu „bos“, vyniká v ňom – ako jeho europský brat zubor – anatomicky 14 obratľami (iné druhy majú len 13) a vypuklou lebkou, v ktorej sú zasadené krátke, silné, hore zahnuté duté rohy. Najbližším príbuzným bisona amerického je zubor (Bison europaeus bonasus), v staroveku a dávnom stredoveku rozšírený po celej Európe a veľkej časti severnej Ázie. Súčasníkom zubra bol jemu podobný postavou, ale bez hrivy, tur (Bos primigenius), niekedy so zubrom stotožňovaný. Je medzi nimi aj anatomický rozdiel, lebo tur mal len 13 obratľov, zubor má – ako aj americký bison – 14. Okrem toho tur je už dávno vymretý, v Poľsku je o ňom zmienka posledne v XVI. storočí. Zubor sa udržal podnes; pravda, po svetovej vojne už len v zoologických záhradách po niekoľko kusoch, hoci poľská vláda usiluje sa najnovšie vzkriesiť zubrovú tradíciu „Bialowieskiej puszczy“ (Bielovieskeho pralesa), i bývalá rezervácia Falz-Feina, Askánia Nová (dnes „rezervácia súdruha Rakovského“), na Kryme v Rusku stará sa udržať zubra. Už pred svetovou vojnou bolo zrejmé, že sa zubor degeneruje, čo sa javilo v zmenšenej plodnosti, resp. neplodnosti niektorých kusov. Tomu malo pomôcť kríženie s jeho najbližším príbuzným, americkým bisonom, alebo, ako v Askánii Novej, so stepným skotom (Bos taurus), ale nedalo uspokojujúcich výsledkov a teraz sa znovu pracuje na očistení krvi zubra, podľa zpráv s dobrým výsledkom.
(Ján Jellen, ukážka z knihy Naše poľovníctvo, Bratislava 1935)
