Štyri generácie Dialytu v jednej rodine, z ktorej najstarší má osemdesiať rokov. Vzácne jubileum a kus histórie ďalekohľadu.
Volá sa Schmitt, v obci je však známy ako Moierbauer. Je od nepamäti tradičným lovcom a aktuálne je pred ním osemdesiate jubileum. Rok 1934 je napísaný tušom na zožltnutých švoch podstavcov a pod nápisom visí obraz úspešného strelca, pradeda Johana. Zobrazuje ho v loveckej rovnošate s trojhlavňovou puškou a ďalekohľadom. Práve ten upúta pozornosť, pretože ide o nočný-dialyt 8×56 od Hensoldta.
Lovec, jeho pes, zbraň a dialyt – obľúbený motív v rôznych loveckých časopisoch a katalógoch.
Už ho nikto nepoužíva
„Ešte stále je fajn,“ počujem zrazu. Nepozorovane sa totiž priblížil starký Toni. Na moju prosbu vybral tento skvelý kúsok z komody. Hoci je poťah ošúchaný, žiariaci objektív a lemy okulárov, ako aj pastorok, sú striebristo čisté. Najmä z optického pohľadu je tento ďalekohľad v dobrom stave. „Ctíme si ho,“ vysvetľuje starý otec. „Už ho nikto nepoužíva. Môj otec ho kúpil v roku 1936. Svojho času stál nekresťanské peniaze. Preto mi ho aj dosť závideli,“ dodal. „Porozprávaj ešte raz ten príbeh s Rusom,“ zamieša sa do toho syn Franz. Starý Toni sa usmieva: „Po vojne sa objavili prvé japonské ďalekohľady, ktoré boli podobne zostrojené. Rus si kúpil jeden takýto a pri stole začal o ňom hovoriť.“
Stávka o sto mariek
„Tento je lepší ako tvoj a stál ma o polovicu menej,“ zhodnotil, akoby čakal uznanie. „Tak teda ukáž, čo dokáže,“ hovorí môj otec. „Ak je lepší, ako môj, dostaneš odo mňa sto mariek.“ Rus ihneď súhlasil. Ďalší deň sa stretli v revíri. Môj otec si pripravil dve dosky a predvŕtal diery. Sprevádzaný spýtavým pohľadom stávkového partnera upevnil každý ďalekohľad pomocou šnúry a spojovacieho drôtu na oddelené dosky, tie na ťažné lišty svojich vlečníkov, a to tak, že ďalekohľady nemali vzájomný kontakt pri dotyku so zemou. Potom ťahal dosky po štrkovom svahu. Napokon prišlo k porovnaniu. Otcov Hensoldt prežil túto procedúru bez ujmy. Jeho protivník však napriek tomu ukázal kaleidoskop ako najčistejší v obraze. „Tu máš sto mariek ako zálohu za tvoj dôvtip,“ tlačil zarazenému Rusovi dve päťdesiatky do ruky.“ Toni vysvetľuje: „Obaja boli skvelými priateľmi.“
V Hensoldt inzertnej reklame od 1950 do 1970 je kráľom lesov a najmä lovu. Diviačia zver bola vtedy zriedkavejšia.
Nevymenil by ho
„V roku 1960 som si kúpil svoj vlastný Hensoldt 8×56 s koženým obalom za 480 mariek. To bola svojho času vysoká cena. Nosiče okulárov a gumová výstuž vtedy ešte neexistovala. Neskôr som tvrdé uzávery okulárov vymenil za ploché gumené násadky. Môj ďalekohľad používam už päťdesiať šesť rokov. Napriek svojej hmotnosti bezmála osem sto gramov by som ho nechcel vymeniť za niektorý z nových modelov. Síce majú optické prednosti, ale vážia takmer o pol libry viac. To je pre mňa priveľa.“ O niečo neskôr, teda v roku 1961, priniesol Hensoldt na trh prvý gumou vystužený dialyt 8×56 B/TO s nosičom okulárov. Dva roky nato bola značka Hensoldt nahradená značkou ZEISS. Značka ZEISS bola od roku 1928 vo väčšinovom vlastníctve Hensoldta – jeho celková produkcia ďalekohľadov bola presunutá do Wetzlaru. V tomto období bol vypustený celý rad Hensoldt-dialytov ako 7×50, 16×56, 8×56 s gumenou výstužou, ako aj nosiče okulárov vrátane gumených príklopných mušlí pod označením ZEISS 8×56 B/GA dialyt. Na revolučnej konštrukcii s trojšošovkovým okulárom, strešnými prizmami podľa Abbe-König, dvojšošovkovým objektívom, patentom Alexandra Smakulasa z roku 1935, povrchom zmenšujúcim odrazy, ako aj užším puzdrom sa v poslednom období nič nezmenilo.
Po 2. svetovej vojne zažila produkcia u Hensoldta vo Wetzlari opäť vzostup.
Priekopnícke úpravy
Zlepšenia, ktoré boli urobené v nasledujúcich rokoch, neboli ľahko spozorovateľné, napriek tomu však boli priekopnícke: v roku 1978 T*-úprava a v roku 1988 takzvaný P-Coating, teda fázová korektúra povrchu priziem. Tie zabezpečovali výkonné zobrazenie, ktoré nebolo desaťročia dosiahnuté alebo prekonané žiadnym iným modelom. Transmisia cez 90 percent aj dnes príkladne reprezentuje úžasnú hodnotu. Franz si napokon kúpil v roku 1979 dialyt 8×56 B/GA T* od firmy ZEISS. V tomto období to bol s prehľadom najlepší, ale aj najdrahší ďalekohľad so strešnými prizmami. Strýko Paul dostal darom od svojho starého otca v roku 2014 k úspešne zloženej poľovníckej skúške najnovšiu verziu klasiky. Tým pádom je naozaj dobre vyzbrojený a dobre zapadá do rodinnej tradície. Štyri generácie jednej firmy sa prelínajú so štyrmi generáciami jednej rodiny.
Zelený cech s klobúkmi, lodénom a gumenými čižmami – pohľad z Kettner-katalógu.
Väčšie zorné polia a svetlejší obraz
Aj keď dialyt v priebehu desaťročí musel čeliť útokom konkurenčných podnikateľov, čas nezastal a technický pokrok tiež nezačal stagnovať. Moderné konštrukcie ako VICTORY HT 8×54 a 10×54 sú bezpochyby robustnejšie, kompaktnejšie a vnútorné zaostrovanie je lepšie tesnené proti vniknutiu vody. Výrobca si tiež viac zakladá na väčších zorných poliach, na značne svetlejšom obraze (aj na základe HT – skiel), na niekoľkonásobne lepších otočných mušliach, na zlepšenej haptike, ako aj na komforte ovládania. Ale predovšetkým ZEISS získava dialytom 8×56 B/GA T* ďalšie plus svojej legendárnej povesti známeho a generáciami ceneného nočného ďalekohľadu. Všetko má svoj koniec: Po 55 rokoch ZEISS dialytu 8×56 B/GA T* a približne 250 000 predaných exemplároch prišla v strede roka dve sto päťdesať kusová limitovaná a číslovaná Last edícia. V ušľachtilej drevenej kazete, v úžasnom nostalgickom koženom obale, ako aj v remienku z rovnakej kože sa klasik lúči so svojimi f anúšikmi.
Na ZEISS dialyte stojí viac ako päť desaťročný úspešný príbeh. Limitovaná edícia 250 kusov prináša koniec úspešnej éry.
V sídle firmy ZEISS vo Wetzlari sa v strede tohto roka zostrojil posledný dialyt.
TEXT A FOTO: PASSION
