Nelichotivo prišli k pochybnej cti poľovníci, keď ich Franz von Zimmern, autor spisu Kronika klamstiev, ktorý pochádzaz polovice 18. storočia, nazval veľkými majstrami v odbore cielených klamstiev.
Nemecký politik Bismarck bol autorom príslovia, že najčastejšie sa klame pred svadbou, počas vojny a po love. Francúzi šli ešte ďalej, ich ľudové príslovie „… mentir comme un chasseur“ v preklade znamená klamať ako poľovník.
Zdá sa, že za všetko to nelichotivé môže tzv. poľovnícka „latinčina“, ktorú najväčší znalec a rytier poľovníckej histórie a tradícií v strednej Európe, veľký priaznivec tradičného poľovníctva a uznávaný odborník CIC doc. MUDr. Jaromír Kovařík, CSc., definoval ako slovné či výtvarné zobrazenie poľovačky, poľovníka, zveri, ktoré menej či viac nezodpovedá skutočnosti, ale na prvý pohľad sa nedá rozoznať ako nepravdepodobné.
Je to teda klamstvo alebo prekrúcanie skutočnosti, je to bezhraničné chválenkárstvo? Nie, pretože je možné rozlíšiť zlý a dobrý poľovnícky jazyk, ako je zlý a dobrý vtip, zlé a dobré správanie, zlú a dobre odvedenú prácu a pod.
Zlá a dobrá „latinčina“
Nastal čas rôznych poľovníckych zábav a radovánok, Preto sa aj napriek neradostnému pandemickému času budeme s poľovníckou latinčinou stretávať stále častejšie. Pripomeňme si aspoň niečo z toho, čo z nej robí neoddeliteľnú súčasť poľovníckych tradícií.
Zlý poľovnícky jazyk treba odmietnuť. Väčšinou je naplnený poverami, môže slúžiť na nepravdivú ba dokonca klamlivú prezentáciu prírodovedeckých poznatkov, chýba mu nadsadenie a láskyplný vzťah k tomu, ktorého „ťaháme za nos“. Rozhodne nie je dobrou poľovníckou latinčinou, ale zaiste podvodom, ak sa poľovník chváli trofejami kúpenými niekde v starožitníctve či na burze, ak vydáva za svoje veselé príhody svojich priateľov, ak si pripisuje autorstvo literárne či výtvarné.
Dobrý poľovnícky jazyk je naopak charakteristický vtipom a poetickou, má sa predkladať tak, aby aj laik nakoniec spoznal, že je to práve „rozprávanie s nadsázkou“, dobre sa pri ňom zasmial a aby čas napríklad po vydarenom love poznamenala pohodová a optimistická nálada. Pravá poľovnícka latinčina je humor, nápaditosť, poézia a autorská invencia v jednom. Nemalo by v nej byť obsiahnuté nemožné, inak sa rozprávač ocitá v podozrení, že sám nevie rozlišovať pravdu od klamstva a jeho priania sa stávajú otcom myšlienky.
Licentia poetica
Názory, ako pomenovanie poľovnícka latinčina vôbec vznikla, nie sú jednotné, často sa aj zásadne rozchádzajú. Interpretácia aj napriek rozdielnosti prístupov vedie väčšinou k tomu, že poľovnícka latinčina je rovnako stará, ako lov sám. Až do polovice predminulého storočia sa za poľovnícku latinčinu považovala zvláštna reč poľovníkov. Až neskôr tento pojem dostal dnešný význam.
V stredoveku bola latinčina ako jazyk všeobecne rečou tajomnou, umelo udržiavanou, rečou učencov, kňazov, obyčajnému ľudu bola nezrozumiteľná a cudzia. V súvislosti s poľovníctvom napísal v polovici 19. storočia J. V. Rozmara, velikán českej lesníckej a poľovníckej publicistiky, že poľovníckym latinčinárom je mladý a neskúsený človek, vyškolený iba teóriou, ktorá sa vtedy takmer výhradne prednášala v latinskom jazyku.
Neskôr sa v poľovníctve pod pojmom rozprávať latinčinou rozumelo líčiť príhody síce zaujímavé, ale ťažko pochopiteľné tým, ktorí nepoznali poľovnícke zásady a zvyky zveri. S takýmito poslucháčmi si poľovníci radi zažartovali a svoje zážitky „okorenili“ nevšednou poetikou, humorom a nadsadením. Preto bola poľovnícka latinčina dlho definovaná ako poetická licencia – licentia poetica.
Pôvod poľovníckej latinčiny môžeme hľadať už v praveku. Keď sa vtedajší človek stal zo zberača lovcom, bol nútený používať nielen svoje zmysly a úsudok, ale aj svoju fantáziu. Musel sa vcítiť do postavenia lovenej zveri, aby ju oklamal. To napokon platí dodnes. A pre pravekého lovca, ktorý sa musel priblížiť k zveri čo najbližšie, aby ju ulovil, to platilo dvojnásobne.
Jeho rozprávanie o loveckých zážitkoch nezodpovedalo vždy skutočnosti. Bol ovládaný rovnakými pocitmi ako dnešný poľovník – túžbou po loveckom úspechu, nervozitou, nádejou a ješitnosťou. Tieto pocity dráždili jeho fantáziu, zahmlievali reálnu spomienku a dodatočne dotvárali lovecký zážitok. Svedčí o tom, okrem úplne realistických malieb, aj zobrazenie bájnych zvierat na stenách jaskýň, ktoré praveký lovec obýval.
Pritiahnuté za vlasy
Najstarší písomný a dodnes neprekonaný príklad poľovníckej latinčiny je zaznamenaný klinovým písmom na tabuľkách, ktoré boli objavené v Ninive v knižnici asýrskeho kráľa Aššurbanipala (panoval v rokoch 669 – 630 pred n. l.). Je obsiahnutý v známom Epose o Gilgamešovi. Uvádza sa v ňom, že bájny kráľ lovil levy tak, že ich najprv chytil za chvost, pritiahol k sebe na vzdialenosť paže a potom im mečom rozťal hlavu.
Poľovnícky jazyk sa objavuje aj v Zápiskoch o vojne galskej GaiaJulia Caesara (100 – 44 pred n. l.) z polovice posledného storočia pred naším letopočtom. Zrejme sa do nich dostala zásluhou germánskych lovcov a týka sa losov. Tí vraj nemajú v bedrách kĺby a nemôžu si preto ľahnúť. Keď si chcú oddýchnuť a vyspať sa, musia sa oprieť o strom. Toho využívajú lovci. Známe „spacie“ stromy podhrabú a ak sa o neoprie zviera, obaja sa spadnú. Los sa nemôže zdvihnúť a stáva sa pre lovcov ľahkou korisťou…
Bezpochybne najpopulárnejšou beletriou na tomto poli je literárne spracovanie historiek pána z Münchhausenov. Ich hrdina skutočne žil a volal sa Karel Bedřich Hieronymus slobodný pán z Münchhausenov. Narodil sa v roku 1720 v mestečku Bodenwerder. Pôvodne bol dôstojníkom, ale po povýšení do šľachtického stavu žil na svojich statkoch a venoval sa výhradne lovu a barokovým radovánkam.
Pri besedách s priateľmi ich bavil svojimi prikrášlenými až neuveriteľnými historkami. Zomrel v roku 1797. Jeho príbehy zozbieral neznámy autor a opakovane boli publikované. Svetovú slávu im zaistil ešte za jeho života básnik Gottfried August Bürger, ktorý k nim pridal ďalšie historky a predovšetkým relatívne kvalitný literárny jazyk.
Pre poľovníkov sú nezabudnuteľné najmä príbehy o jeleňovi s čerešňou medzi parohmi, letanias pomocou divokých kačíc, vlkovi zapriahnutého do postroja, o psích vestách a pod. V diele, ktoré vyšlo v roku 1786 pod názvom Podivuhodné cesty po vode i po súši, poľné veselé dobrodružstvá pána z Münchhausenov, ako ich rozpráva pri víne v kruhu priateľov, sa objavuje celkom dvadsaťtri poľovníckych námetov a loveckých historiek.
Ak vám to niečo pripomína, tak sa nemýlite. Pán z Münchhausenov je u nás známy pod menom Baron Prášil. Prezývku získal od slova prášiť, vymýšľať si, chváliť sa…
Vykoľajenie z dráhy pravdy
Podnetov, z ktorých vzniká poľovnícka latinčina, je mnoho. Príroda so svojimi rôznymi javmi, kontakt so zverou, všetko to pôsobí na fantáziu poľovníka, jatrí ju a obohacuje. A je to práve fantázia, ktorá poľovníkovu reálnu spomienku mätie a podľa docenta Kovaříka spôsobuje „vykoľajenie z dráhy pravdy a nastoľuje básnickú pravdu“. Aj čas tu zohráva úlohu tým, že spomienku oslabuje.
Ďalej je to túžba po sebauplatnení a istá dávka ješitnosti. Poznáme rôzne rozprávania o puškách, ktoré nikdy neminú, o bájnych výradoch, o psoch s najjemnejším nosom. Latinské príslovie hovorí Famacresciteundo – povesť rastie so vzdialenosťou. Každý, kto nejakú historku rozpráva, jednak ju rozpráva trochu inak, odlišne, a jednak ju obvykle vydáva za svoju príhodu.
Poľovnícka latinčina si všíma všetko, čo nejako súvisí so zverou, poľovačkou a poľovníkom. Niektoré témy sú obzvlášť obľúbené. Lovec sa pri poľovačke musí vcítiť do rozpoloženia zveri. To samé o sebe vedie k záveru, že zveri prisudzuje ľudské city, pohnútky, vlastnosti. Poľudšťovanie zveri patrí k poľovníckej latinčine. Jej námetom býva všetko nápadné na tele zveri av jej životných prejavoch.
Koľko latinčiny sa nakopilo napr. okolo parožia, výmeny srsti, zimného spánku či zvukových prejavov zveri. Klasickým príkladom je zajac s parôžkami, ktorého opísal Buffon vo svojom prírodopise z roku 1785. Vraj žije osamelo v hlbokých lesoch a pre nedostatok zajačíc vrhá svoju silu do tvorby parôžkov. Je až šestorákom a dokonca dostal latinský názov Lepuscornutus…
Poľovnícka latinčina sa zaoberá lovom a správaním sa lovnej zveri a osobou poľovníka. Kto by nepoznal historky o ostrostrelcoch, sviatočných lovcoch a historky o poľovníkoch, ktorí sa stali legendami, čo platí aj o sv. Hubertovi.
Súčasť zvykov a tradícií
„Latinsky“ sa hovorí na poľovačkách a honoch, na poľovníckych chatách aj v poľovníckych krčmičkách. Preto je pre poľovnícku latinčinu najpôsobivejšie a najčastejšie hovorené slovo, humorne zafarbené a gradujúce. Každý poľovnícky vtip obsahuje zrnko poľovníckej latinčiny. Nech už sú jej podoby akékoľvek, hovorené, písomné aj výtvarné, dobrá poľovnícka latinčina nemá mať iný účel ako potešiť, pobaviť a rozosmiať.
Urobiť iným radosť, to je cieľom pravej poľovníckej latinčiny a takú je nevyhnutné pestovať a propagovať. Sklon na obohacovanie a romantizáciu poľovníckych zážitkov nie je nikde tak zakorenený ako v českom a slovenskom poľovníctve. Naša poľovnícka latinčina sa so silou svojej dlhovekosti, kultúrnej a spoločenskej prospešnosti, stala neoddeliteľnou súčasťou poľovníckych zvykov a tradícií.
Foto: Archív autora
