Všeobecné fakty o srnčej zveri pozná každý poľovník, veľa sa učíme postupne z poľovníckej praxe. No o niektorých zaujímavostiach sa často nehovorí ani ich nemáme možnosť vidieť na vlastné oči.
Čierna srnčia zver
Z európskych krajín sa najčastejšie vyskytuje v Nemecku. Koncentruje sa najmä na severozápade krajiny, najviac v spolkovej krajine Severné Porýnie – Vestfálsko, ale aj v Sasku – Anhaltsku. Keďže sa čierna srnčia zver vyskytuje na vlhkých územiach, často sa označuje aj ako slatinná zver. V lete má srsť hladkú, lesklú, čiernu. V zime sa sfarbuje do matnej čiernej až tmavosivej. Podľa dr. Konstantina Bornera zo zoologického inštitútu v Lipsku spôsobuje čierne sfarbenie srnčej zveri eumelamín (melanín, ktorý vytvára hnedé alebo čierne sfarbenie srsti, ale aj ľudských vlasov). Prečo dochádza k dominancii eumelamínu u srnčej zveri, nie je známe. Pravdepodobne nemá takto sfarbená zver v dôsledku genetických chýb aktivovaný špeciálny pigment pheomelanín, zodpovedný za svetlé a ryšavé sfarbenie srsti. Podľa rozličných odborných pozorovaní vo zverniciach vychádzajú odborníci z toho, že ide o dedičnú poruchu, ktorá má ustupujúcu tendenciu. Znamená to, že ak sa spári čierna srnčia zver s červenou, srnčatá sú spravidla červené.
Strakatá srnčia zver
Podľa zoológa Konstantina Bornera nastáva u strakatej srnčej zveri iba obmedzené uvoľňovanie melanínu, pigmentu zodpovedného za sfarbenie kože, srsti či očí. Výsledkom tejto odchýlky je, že malé či väčšie časti tela zveri sú biele a zvyšok má normálne sfarbenie. Zmeny sfarbenia sa prejavujú len na vzhľade srsti, farba očí sa nemení. Pre tento tzv. čiastočný albinizmus platia rovnaké pravidlá dedičnosti ako pre celkový albinizmus. Biele sfarbenie sa vyskytuje rovnako u samčej aj samičej zveri. Strakatá srnčia zver má spravidla normálne sfarbené srnčatá, čo svedčí o ustupujúcej tendencii odchýlky. Až keď sa takáto zver opäť spári so zverou s rovnakou odchýlkou, môže byť najbližšia generácia strakatá.
Biela srnčia zver
Výskyt čisto bielej srnčej zveri možno vysvetliť albinizmom. V dôsledku genetických defektov nie je možná aktivácia enzýmu tyrozináza. Tá je na začiatku reťazca chemických procesov, ktorého výsledkom je vytvorenie melanínu, a teda sfarbenia. Srať aj koža zveri sú bez farby, aj dúhovka je bezfarebná. Má to vplyv na zrakové schopnosti zveri, ktorá môže vidieť horšie v noci aj cez deň. Bezfarebná dúhovka sa totiž dostatočne neprispôsobuje dopadu svetla a aj sietnica má kvôli chýbajúcim pigmentom menšiu schopnosť zobrazovať obraz, ktorý na ňu dopadá. Iné telesné odchýlky sa u takto sfarbenej zveri nevyskytujú, zver má bežnú dĺžku života. Regionálna koncentrácia ako ju poznáme u čiernej srnčej zveri, v tomto prípade nie je známa.
Dutý kostný nádor
V Bavorsku na začiatku tohto roka ulovili srnca vo veku dvoch – troch rokov, s hmotnosťou osemnásť kilogramov, bez výrazných vonkajších znakov ochorenia. Jedine pravé oko mal zúžené a nad ním sa mu namiesto normálnej pučnice vydúval objemný kostný nádor. Až z neho vyrastal parožtek (na obr.). Ide o nezhubný nádor kostného tkaniva (osteom) spôsobený v tomto prípade silným poranením lebečnej kosti na začiatku rastu parožia. Tento srnec mal šťastie, pretože horšou možnosťou je zhubný nádor kostného tkaniva (osteosarkóm), ktorý je veľmi agresívny, bolestivý a v krátkom čase by viedol k úhynu srnca.
Srnec s parochňou
Táto anomália je na rozdiel od ostatných spomínaných odchýlok pomerne rozšírená a dobre ju poznáme aj u nás. Vývoj parožia ovplyvňujú hormonálne procesy, a tie sú zasa podmienené vonkajšími vplyvmi. Pri hormonálnych poruchách dochádza k narušeniu tvorby parožia. Koža na parohoch bujnie, parohy rastú, no nevytĺkajú sa ani nezhadzujú, kostné tkanivo osifikuje len nedostatočne. Na hlave srnca vzniká útvar, ktorému hovoríme parochňa. Takto postihnutého jedinca nazývame parochniar. V zahraničí aj u nás sme zaznamenali aj výskyt sŕn s parochňou, tzv. parochniarok.