Pri monitorovaní živočíšstva malopološných chránených území Slovenska, som niekoľko dní býval na hrebeni Veľkej Fatry. Prichýlil ma bača na salaši v Močidle, to je úvalina pod Malou Smrekovicou.
Mal som odtiaľ dobrý prístup do PR – Skalná Alpa aj do PR – Jánošíková kolkáreň. Bačove ovce, ale aj odpadky z kuchyne pri Vojenskej zotavovni Smrekovica prilákali medvede, ba aj líšky. Jeden medveď prichádzal pravidelne po raňajkách k hotelu z Tomašovho úplazu. Vydupané stopy viedli po lesnej ceste povyše chaty cez Kladnitú. Po príchode do otvoreného priestoru, na okraj lúky, mal vždy podobné istiace správanie hlavne pomocou čuchu.
Medveď je pokojné zviera a ak človek, pozorovateľ, zostane v pokoji, môže zviera dlho pozorovať. Medveď pomaly kolísavo kráča po zemi a hlava, akoby sa mu hompáľala na krátkom krku z boka na bok. Pri každom kroku ľavou nohou dopredu, hlava nízko pri zemi nakloní sa doprava a naopak a pritom zakaždým čuchá. Po niekoľkých krokoch občas hlavu vyzdvihne hore a ešte v pomalšej chôdzi vrtí čiernym ňufáčikom a vťahuje doň vzduch.
V otvorenej časti lesa v zelenom poraste za odrazu zdvihne, postaví sa na zadné nohy ako človek a vetrí, neupína zrak, len nos dvíha čo najvyššie, aby zachytil, všetky podozrivé, alebo aj príjemné pachy. Nosné dierky musí mať vždy čisté, preto si ich občas čistí koncom špičkou jazyka a pritom si nos aj vlhčí.
Podobným správaním sa približovala aj medvedica s mláďatami z Ľubochnianskej strany Veľkej Fatry od Blatnej. Zvlášť zaujímavé je sledovať správanie sa mláďat, ktoré každý počin svojej matky náležite opakujú. Stavajú sa s matkou na zadné nohy a naznačujú vetrenie napriek tomu, že v mladosti nemajú ešte vycibrený čuchový aparát.
Medvedica sa točí v stoji dokola, predné nohy jej pritom visia voľne pozdĺž trupu, alebo ich má ohnuté v zápästí, smerom dolu. Chvíľkami sa dvíha vyššie, potom zasa nižšie, aby chytila do nosa vzdušné prúdy a rozriešila ich podstatu. Vtedy si človek uvedomí, že ozaj je pravda, že najdôležitejším zmyslom medveďa je čuch. Človek, okrem vzduchu, vylučuje zo svojho tela kyselinu maslovú. Ak sú prúdy vzduchu vetrom nasmerované od človeka k medveďovi, čiže medveď má akože dobrý vietor, tak človeka vraj zacíti až na 5 kilometrov.
Pomocou čuchu medveď lokalizuje nie len potravu ale aj jedinca svojho druhu, či nepriateľa, najmä človeka. Tento zmysel má veľký význam pri vyhľadávaní sexuálneho partnera a potom aj pri jeho pripravenosť ku kopulácií. Centrá čuchového vnímania sú zviazané s vývojovo najstaršou časťou koncového mozgu. Čuchový epitel, obsahuje čuchové bunky a nachádza sa v hornej časti nosnej dutiny, nad druhotnými vnútornými nozdrami. Nosičom pachového vnímania je vdychovaný vzduch. Medveď vtedy zjavne otvára vonkajšie chrániace nozdry, aby sa prichádzajúci vzduch lepšie vtrel do vnútorného čuchového orgánu. U človeka je plocha čuchového epitelu 5 centimetrov štvorcových, u medveďa je viac ako desaťnásobne väčšia (Marschall a Moulton 1981).
Čuchové vnemy majú kľúčový význam pri naviazaní kontaktu medvedice a jej mláďat. Je dokázané, že hneď po narodení sa mláďa snaží dosiahnuť matkiných bradaviek, ktoré rozpozná nielen podľa vône mlieka, ale aj podľa pachu žliazok v prsných bradavkách (Eibl-Eibesfeldt 1984). Podobne matka poznáva mláďa podľa pachu a to aj v neskoršom veku (Russel 1983). Pre samicu v čase ruje, je atraktívny samčí feromón androstenón, ktorý je obsiahnutý v moči. Keď samec často pred kopuláciou močí, pre samicu je to povzbudzujúce. Tento feromón je u samca obsiahnutý v menšej miere tiež v krvi, v slinách a v pote (Kirk-Smith, Both 1980).
Iní bádatelia zistili, že pri krmovisku, kde sa pravidelne stretáva viac jedincov, sa medvede nemusia dostať do sporov, lebo si postupne vytvárajú pevný časový plán kladením pachových značiek. Trus a moč zanechávajú na pravidelných vzdialenostiach, kadiaľ prechádzajú k zdroju potravy. Medveď, ktorý narazí na tento signál iného medveďa, je schopný určiť, ako je starý. Ak je čerstvý, skúma čuchom ďalej a rozoznáva ďalšie vlastnosti súpera alebo partnera. Podľa to sa vyjadrí, či pôjde ďalej k potrave, alebo sa bude zdržiavať v jej blízkosti.
Zrak medveďa je oproti iným šelmám, pomerne slabý. Medveď má v pomere k telu malé oči, na čiernom medveďovi ich skoro nevidíme, lebo sú tiež čierne. Keďže sú dosť pohyblivé, často sa v nich objavujú bielka. Mláďatá majú oči modré. Medveď je krátkozraký. Nehybnú ľudskú postavu vidí na 20 – 30 metrov, pohybujúceho človeka zbadá do 100 metrov.
Čo je ale záhada, že i napriek tejto slabosti očí, má medveď dobré priestorové videnie, o čom som sa viackrát presvedčil. Napríklad, keď som sedel na medveďom posede v Nízkych Tatrách nad Valaskou, pod Chodorovým vrchom v lokalite Diel, s veterinárom doktorom Rudolfom Jantom. Medveď chodil pravidelne do voľného prieseku v mladom poraste, na konci ktorého bol umiestnený posed. Mal už prísť, keď si pán doktor položil malú kameru na spodnú dosku pozorovacieho okna. Mimikou tváre som dal doktorovi najavo, že kamera tam nie je vhodná. V tom sa zboku objavila hlava medveďa, pozrela sa na posed a hneď sa aj stiahla. A bolo po natáčaní aj fotografovaní, viac sa medveď neukázal, ani za ďalšie tri dni. Zmena prostredia, na ktorú bol dlhé dni naučený, ho zmiatla.
Aj na Príslopy, pohorí Poľany, chodil pravidelne medveď s mladými, jeden smrek však zavadzal k výhľadu z posedu a lesník ho vypílil. Keď maco zbadal túto zmenu, rýchlo sa otočil a ušiel aj s mládežou. Akúkoľvek malú zmenu prostredia medveď hneď zbadá, aj keď má slabý zrak.
Sluch má medveď dobrý, dvakrát lepší ako človek, vníma aj ultrazvuk. K zachyteniu zvukových vĺn pomáha chrupková ušnica. Zachytený zvuk potom pokračuje cez vonkajší zvukovod, obchádza ušný lalôčik a kozlík a cez zárez sa dostane na bubienok (membrána tympany). Ten je chránený ušným mazivom.
Na koži ušnice má medveď krátku srsť, ktorá ju chráni proti omŕzaniu. Ušnice ovládajú viaceré svaly, ktoré sú impulzom pri otáčaní hlavy medveďa k smeru odkiaľ zvuk prichádza, nasmerujú aj chrupku ušnice. Z hľadiska sluchu, sa považuje medveď za vetroplaché zviera. I pri slabom vetre akoby sa bál vychádzať do terénu. Môžeme si to všimnúť v prírode, keď čakáme pri vnadisku. Za vetra sa ani neukáže. Jeho sluch vietor destabilizuje, preto zneistie a nevie presne odkiaľ zvuky prichádzajú, za vetra sa nevie orientovať ani čuchom, za tichého dažďa áno..
Ak je bezvetrie a medveď počuje podozrivé zvuky, postaví sa na zadné smerom k prichádzajúcemu zvuku a predmet identifikuje čuchom. Ak je na pasienku alebo krmovisku medveď, obchádzajúci medveď často zalomí neďaleko konár, alebo zvalí na zem odumretý konár, aby takto veľkým rámusom upozornil súpera, aby sa radšej vzdialil.
Medveď má aj prídavný zmyslový orgán – hmatové fúzy. Oproti mačkovitým šelmám ich má veľmi krátke a menej početné. Sú usporiadané po bokoch nosa, nemôže s nimi tak pohybovať ako napríklad rys, pretože nemá mimické svaly. Využíva ich napríklad na zistenie prúdenia vzduchu, čo mu umožňuje hlavne v tme odhaliť pevné predmety.
