Milovníci Pálavy si ešte pamätajú časy, keď sa na belostných skalách južnej Moravy preháňala koza bezoárová. O jej chove sa viedlo a stále vedie mnoho vášnivých diskusií.
Koza bezoárová (Capra aegagrus cretica) je zvláštny tvor s dlhými, dozadu zatočenými rohmi, pôvodom zo strednej a malej Ázie. O jej chove a aklimatizácii sa viedlo a vedie mnoho vášnivých polemík.
Areál rozšírenia kozy bezoárovej sa tiahne od východného Stredomoria celou Prednou Áziou, od gréckych ostrovov a Kréty cez Malú Áziu a Irán na Kaukaz, do južného Turkménska, Balúčistanu, až do Západnej Indie. Koza bezoárová bola zrejme predkom kozy domácej, ktorá vznikla tiež v týchto oblastiach.
Rohy v umení
O pradávnej histórii divokých kôz v týchto oblastiach svedčia aj staroveké umelecké pamiatky, na ktorých boli kozy znázorňované, napríklad realistické dekorácie na mykénskych vázach z ostrova Rodos, strieborná koza bezoárová ako ucho vázy z konca perzskej epochy nájdená v Arménsku, ktorá je vystavená v parížskom Louvri, či bronzová soška z Larsy na dolnom toku Eufratu, ktorá sa považuje za najkrajšiu umeleckú pamiatku zo Sumeru. Pochádza pravdepodobne z obdobia Chammurapiho, ktorý v Babylónii vládol približne v rokoch 2003 – 1961 pred naším letopočtom. Sú to vlastne chrbtom k sebe stojace tri malé sošky kôz bezoárových s prepletenými rohmi a pozlátenými hlavami. Túto veľmi dokonalú sochársku prácu môžete vidieť tiež v Louvri. Na sýrskom pobreží naproti Cypru bolo nájdené veko zo slonovinovej kosti z druhej polovice druhého tisícročia pred naším letopočtom. Je na ňom vyrezaná bohyňa plodnosti po stranách s dvoma vztýčenými kozami bezoárovými. Nepochybne je to najkrajší mykénsky výrobok zo slonovej kosti. Tiež grécke umenie už niekoľko sto rokov pred naším letopočtom zobrazovalo tento druh. Napríklad bronzový roh na pitie je dole zakončený podstavcom, ktorého predok sú hlava a rohy kozy bezoárovej.
Zo zachovaných historických pamiatok usudzujeme, že pôvodný areál rozšírenia bol pomerne rozsiahly. Už po tisícročia sú kozy bezoárová známe na Kréte, ich pôvod však nie je známy. Nie je vylúčené, že tam boli dovezené z Malej Ázie, ako druh určený na zdomácnenie, ktoré sa v pôvodných oblastiach možno už podarilo. Nie je však vylúčená ani možnosť, že kozy bezoárové sú na Kréte pôvodnou zverou.
Prvé pokusy o presídlenie
Mimo oblastí pôvodného výskytu boli časté pokusy s aklimatizáciou tohto zvieracieho druhu. Prvý je známy z roku 1899 z južného Slovinska, kam boli dovezené kozy bezoárové práve z Kréty. Štyri capy a deväť kôz bolo vysadených v oblasti Slovinského krasu. Tento pokus sa však po približne desiatich rokoch skončil neúspechom. Neskôr došlo k aklimatizácii kôz bezoárových na území Srbska a menšie stavy sú tam chované dodnes.
Zima im nepriala
Prvý výskyt kozy bezoárovej na území bývalého Československa (vtedy samozrejme ešte Rakúska – Uhorska) je úzko spojený s pokusmi o vysadenie kozorožcov. V roku 1898 knieža Kristián Kraft von Hohenlohe – Oehringen kúpil panstvo v Javorine v Belianskych Tatrách a na aklimatizáciu doviezol z Altaja desať kozorožcov sibírskych (Capra sibirica). Ich vypustenie však nebolo úspešné, všetky uhynuli cez najbližšiu zimu. Pokusy sa následne so striedavými úspechmi opakovali, obohatené o kríženia rôznych poddruhov.
V roku 1903 boli do Belianskych Tatier privezené prvé kozy bezoárové, ktoré Hohenlohe získal od veľkoobchodníka so živou zverou, Hagenbecka. Do roku 1924 bolo v oblasti vypustených stodvadsaťosem kusov jedincov rodu Capra. V tejto zmesi rôznych druhov však došlo k nevhodnému kríženiu, ktoré oslabilo celú populáciu a to je možné považovať za príčinu konečného neúspechu tejto aklimatizácie.
Prežili vďaka ľuďom
V čase vzniku samostatného Československa bolo v oblasti Javoriny monitorovaných len osem desiatok takýchto krížencov, po ďalších dvoch desiatkach rokov len päťdesiat. Vojna tatranskú populáciu zdecimovala úplne, v roku 1945 bolo napočítaných len päť samíc. Tie sa podľa všetkého udržali len vďaka polodomácemu chovu, keď ich cez zimu zatvárali do stodôl a kŕmili. Avšak tieto posledné jedince boli výraznými krížencami s dominantnými znakmi kôz bezoárových.
Po vzniku Tatranského národného parku sa otázka aklimatizácie kozorožcov objavila znovu. Sedemnásteho mája 1953 bol preto vypustený pár kozorožcov sibírskych, o rok neskôr ďalšie tri páry. Aj títo jedinci dovezení priamo zo Sibíri napriek všetkej snahe uhynuli. Pokus bol úplne neúspešný a po roku 1960 v lokalite kozorožec preukázateľne nežije.
Čertovsky zaujímavá
Koza bezoárová je bezpochyby zaujímavý zvierací druh, s výrazne vyvinutým pohlavným dimorfizmom, ktorý sa prejavuje celkovou fyzickou mohutnosťou, odlišným sfarbením a veľkosťou trofejí – rohov, ktoré nosia samce aj samice. Typická pre samca je tiež dlhá, hustá a tmavá briadka. Nenadarmo bol tento druh spájaný s rozprávkovými čertmi rohatými. Kozy bezoárové žijúce v Európe sú telesne slabšie ako kozy žijúce v Malej Ázii. Zrejme to vyplýva z toho, že ide napospol o populácie ostrovné, ktoré vždy bývajú fyzicky slabšie ako kontinentálne. Všeobecne sa dá povedať, že capy zo Stredomoria dosahujú hmotnosť približne do päťdesiat kilogramov, kozy sú potom zhruba polovičné.
Capy v chomúte
Koza bezoárová sa dvakrát do roka prefarbuje. Farba srsti v lete a v zime sa trochu líši. V letnom období je farba chrbta a bokov červenkasto hnedá, niekedy tiež hrdzavo šedá, v zime sivohnedá alebo svetlo gaštanovo hrdzavá. Dobre znateľný, ostro ohraničený, čierny, tzv. oslí pruh, sa tiahne po chrbtici, je zreteľný v každom ročnom období. U samíc je menej znateľný. Tmavohnedé sfarbenie krku pripomínajúce chomút, je tiež zreteľné celoročne.
Rohy majú capy nepomerne väčšie ako kozy. Sú šabľovito zahnuté dozadu, farby šedočiernej až čiernej. O dĺžke platí to isté, čo o hmotnosti. Najväčšie európskej trofeje pochádzajú z Kréty a dosahujú dĺžku najviac do sto centimetrov. U kôz sú rohy ani nie polovičné.
Magický protijed
Koza bezoárová má veľmi široký životný biotop, od nížin až do štvortisícových nadmorských výšok. Žije v rôzne veľkých čriedach a dožíva sa až dvadsiatich rokov. Miluje vápencové, skalnaté podložie a živí sa najmä suchomilnými rastlinami. Má pomerne skromné nároky na potravu. Prednosť dáva listnatým lesom, v ktorých rastú duby. Rada si berie intenzívne voňajúce dreviny alebo kríky, jarabinu, brest, jelšu, jalovec, vresovec. V žalúdku kôz sa často nájde tvrdá guľa – bezoár, podľa ktorej dostala koza bezoárová svoje meno. Je to zlepenec z chlpov, hliny, v ktorej táto zver hľadá soľ a minerály i ďalšie materiály. Tento bezoár bol v stredoveku, ale aj neskôr, považovaný za magický kameň pomáhajúci pri neplodnosti a otravách.
Počiatok kozieho projektu
Skúsenosti zo slovenských hôr zrejme v päťdesiatych rokoch minulého storočia inšpirovali docenta Karla Kostroňa z vtedajšej Vysokej školy poľnohospodárskej, fakulty lesníckej v Brne vysadiť kozy bezoárové do teplejších pomerov Pavlovských vrchov – Pálavy. K odvážnemu zámeru ho viedla bezpochyby aj skutočnosť, že počet kôz bezoárových v Európe vrátane Kréty sa vtedy znížil natoľko, že hrozil zánik tohto zvieracieho druhu.
S jeho návrhom súhlasili aj vtedajšie Juhomoravské štátne lesy a Lesný závod Břeclav, ktorý bol neskôr zlúčený s Lesným závodom Židlochovice. V roku 1953 bol zorganizovaný nákup kôz bezoárových z pražskej zoologickej záhrady. Čiastočne domestikovaná zver bola vysadená vo zvernici Pálava medzi zver danieliu, muflonia a srnčiu. O rok neskôr, teda v roku 1954, bol dovezený ďalší cap, koza a kozľa. Táto zver tvorila základnú čriedu neskoršieho chovu. K osviežovaniu krvi potom dochádzalo pravidelne v rokoch 1966 – 1977, a to zverou z brnianskej ZOO. Nová zver vždy prechádzala aklimatizáciou vo zvernici Bulhary.
Koniec sympatií
Prvý z capov vypustených na Pálave sa zabil. Bol odborne preparovaný a je vystavený v zoologických zbierkach Moravského zemského múzea v Brne. Druhého capa ulovil zahraničný lovec, tuľajky boli dlhé deväťdesiat centimetrov.
Až do roku 1976 boli kozy bezoárové zahŕňané odbornou starostlivosťou i obdivom laickej verejnosti. Od tohto roku sa však začali množiť tlaky proti chovu na Pálave, ktoré začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia vyvrcholili prijatím zákona č. 114/1992 Zb. o ochrane prírody a krajiny. Celú zvernicu zaradili do prvej zóny Národná prírodná rezervácia Děvín a následne bolo rozhodnuté o odstránení kozy bezoárovej z Pálavy. K faktickému ukončeniu viac ako štyridsaťročnej histórie chovu došlo osemnásteho januára 1996 odchytením a premiestnením posledných kusov.
Ničiteľka vegetácie
Dôvodom likvidácie kozy bezoárovej na Pálave bola podľa niektorých predkladateľov spomínaného zákona jej nepôvodnosť a údajná škodlivosť miestnej flóre. Chránená krajinná oblasť Pálava bola v roku 1988 vyhlásená biosférickou rezerváciou UNESCO a koza bezoárová bola vyhlásená za ničiteľa jej vzácnej a prekrásnej vegetácie. Táto botanická perla južnej Moravy si iste právom zasluhuje veľkú a mimoriadnu ochranu, aby jej hodnoty boli zachované aj budúcim generáciám. Je ale ťažko pochopiteľné, ako sa až do tej doby mohlo na Pálave zachovať a udržať toľko druhov vzácnych rastlín, keď tam zvernica stála už pred rokom 1885! Na ploche takmer tristo hektárov sa tam historicky vyskytovalo štyristo jedincov danielej zveri, okolo stopäťdesiat jedincov zveri muflonej, lovili sa tam zajace a srnčia zver. Okrem toho tam žilo okolo troch desiatok kôz bezoárových. Veľký znalec kamzíkov a kozy bezoárovej Jiří Mlčoušek v tej súvislosti neraz položil laickej a predovšetkým odbornej verejnosti otázku: Ako je možné, že toľko zveri na pomerne malej ploche „vypáslo“ Pálavu až do takého stavu, že svojou mimoriadnou kvalitou umožnila vyhlásenie biosférickej rezervácie UNESCO?
V súčasnosti agresívne traviny a dreviny znižujú výmeru stepnej a lesostepnej časti Pálavy, a tak sa v plánoch Národnej prírodnej rezervácie Děvín objavujú aktuálne požiadavky na zavedenie pastvy obmedzeného počtu hospodárskych zvierat. Namiesto kozy bezoárovej teda príde koza domáca. To, čo robil vzácny druh zadarmo, domáci bude pravdepodobne robiť za peniaze.
Ďalšie osudy rohatých
Každý prístup v tejto veci má svojich zástancov i odporcov. Koza bezoárová z Pálavy zmizla a dve desiatky rokov už nie je turistickou atrakciou tunajšieho kraja. Tento článok by však nebol úplný, keby sme sa nezmienili o tom, aké boli ďalšie osudy kôz bezoárových s domovom na Pálave.
Lesy Českej republiky š.p. sa rozhodli populáciu tejto zveri v Českej republike zachovať a vybrali tomuto exotickému druhu zveri za nový domov oboru Vřísek, ktorá leží neďaleko Holan pri Českej Lípe. Zvernica sa pôvodne volala Žižkov vrch podľa rovnomennej pieskovcovej dominanty. Nový názov je odvodený od mena renesančného loveckého zámočku, ktorý mal zvernicu už niekedy v druhej polovici šestnásteho storočia. Postupne tu chovali zver mufloniu, jeleniu a siku, od roku 1967 potom výhradne zver mufloniu, a to na rozlohe približne stopäťdesiat hektárov. V roku 1994 boli na Pálave odchytené prvé dva capy kozy bezoárovej, jedna koza a dve kozľatá. Vzápätí po vypustení do zvernice jeden z capov prekonal kamennú ohradu a utiekol do voľnej prírody. V ďalšom roku doviezli do zvernice tri kozy a v roku 1996 tri capy a tri kozy. Aj v tomto prípade jeden z capov utiekol. Základom chovu v obore Vřísek sa tak stalo celkom dvanásť jedincov prevezených z Pálavy. Kozy si veľmi rýchlo obľúbili skalnatú časť zvernice okolo bývalého kaštieľa, kde je aj jaskyňa, ktorú využívajú v čase nepriaznivého počasia ako úkryt. Zaujímavosťou je, že sa zvieratá zdržujú na pomerne malej ploche, z celkovej výmery zvernice využívajú prakticky iba štvrtinu.
Sucho jej prospieva
Normovaný stav vo zvernici bol stanovený na štyridsať kusov. Vřísecká črieda sa postupne rozrástla na dnešných približne tridsať kusov. S populáciou muflonej zveri sa kozy veľmi dobre znášajú a vzájomne si neprekážajú. Nárast stavov je pomalší, ako sa pôvodne predpokladalo. Hlavným limitujúcim faktorom je doba kladenia mláďat, ktorá trvá od konca januára do marca. Vlhké, chladné počasie dokáže podstatným spôsobom prírastky zredukovať. Ak je však v deň kladenia suchšie počasie a kozľa rýchlo uschne, bez väčšej ujmy prežíva aj miernejší mráz.
Do doby dosiahnutia kmeňových stavov sa zver neloví. Výnimkou sú mimoriadne odstrely poranenej alebo chorej zveri. Napríklad v roku 1998 bolo rozhodnuté o asanačnom odstrele osemročného capa, ktorý pri súboji s iným sokom spadol zo skaly a zlomil si predný beh. Trofej bola ohodnotená na 114,25 bodu CIC. Populácia kozy bezoárovej vo zvernici Vřísek je najsevernejším chovom tejto zveri v Európe.
