„Najvýnimočnejšie a najcennejšie trofejové zviera vôbec na svete si zaslúži vynikajúce strelecké schopnosti a rovnako dokonalú prípravu.“
Predseda Klubu svetových loveckých cestovateľov, Attila Németh v roku 2013 vydal svoju prvú knihu s názvom Dobrodružný rok okolo Zeme, ktorú redigoval spoločne s fotografkou Andreou Bakonyi. Zatiaľ čo sa intenzívne pripravuje na pokračovanie knihy, spýtali sme sa ho, ktorý je z jeho lovov preňho najmilším.
Asi nikoho neprekvapuje, že Attila porozpráva práve príbeh svojho loveckého zážitku v Nepále, o ulovení nahura modrého (ľudovo: modrá ovce). Miestom diania sú vrchy Himaláje, presnejšie hlavné mesto Nepálu, Katmandu odkiaľ treba sa vydať lietadlom na dvadsaťpäťminútový let do Pokhary, odtiaľ vrtuľníkom do malej dedinky v blízkosti najvyššieho vrcholu sveta. Po párdňovej cesty – často ťažkým pochodom vo vysokom snehu na strmých svahoch – sa dostanete do základného tábora, kde si môžete ubytovať vo vašej ubytovni postavenej z plochých štrkových kameňov, ktorá skôr pripomína ohradu pre ovce.
O začiatku lovu píše autor vo svojej knihe nasledovne: „Celú noc snežilo, na vrchoch hôr sme videli čerstvú pokrývku. V tábore šerpy Geljen Huru a Mingma zabodli palice do snehu, smerom k vrchu a naviazali na nich stužky… Geljen odťal hlavu kohútovi, ktorého sme si priniesli so sebou, a zobudili sme sa na jeho kikiríkanie. Jeho krv stekala na žiarivý sneh, bol to červený stužkový rituál, potom hodil ryžu za seba, čo znamenalo bielu stužku. Nakoniec modlil bohom s nádejou na úspešný a bezpečný lov. Po obetnom obrade sme sa vydali smerom k nádherným, zároveň drsným horám. Sledoval som zelené nohavice šerpy Mingmu, ktorý kráčal predo mnou, a bol som rád, keď som dokázal držať krok s týmito silnými mužmi.“
Podmienky lovu
V knihe podrobne popisuje podmienky lovu, úspechy loveckých partnerov a prvé dni, počas ktorých aj videli modré ovce, a samozrejme opisuje aj lovecký revír, o ktorom nám porozprával pár zaujímavostí.
Loveckú oblasť Dhorpatan zriadili v roku 1983, predtým sa v Nepále lovilo bez regulácií. Na začiatku 20. storočia minister Juddha Shamsher Rana počas siedmich loveckých sezón ulovil 433 tigrov, 93 leopardov, 53 nosorožcov, 22 medveďov a nespočetné množstvo jelenej zveri. V súčasnosti sa na území v rozlohe 1325 kilometrov štvorcových každý rok vydáva dvadsať licencií na lov nahura modrého. Lovci často musia čakať roky, kým dosiahnu svoj sen o ulovení tohto vzácneho úlovku.
V súvislosti s divou zverou v knihe Bélu Hídvégiho s názvom „Na okraji skál“ (Sziklák peremén) známy autor-poľovník cituje Jacka O’Connora, medzinárodne uznávaného spisovateľa a autora časopisu Outdoor Life: „Najjedinečnejšie a najcennejšie trofejové zviera na svete si zaslúži vynikajúcu strelnú zručnosť a rovnako dokonalú prípravu.“
S týmto tvrdením stotožňuje aj Attila Németh, ktorý sa počas niekoľkých dní hľadal možnosti uloviť starého nahura modrého. V deň lovu ráno museli prejsť náročnou štvorhodinovou cestou až do výšky 4300 metrov, dokonca museli vyliezť aj po strmých snehových svahoch. Keďže nevideli zver, ktorú miestni nazývajú iba bharal, pokračovali ďalej po hrebeni. Posúvajúc sa po zasneženom hrebeni smerom na západ, zbadali modré ovce vo vzdialenosti 900 metrov od nich. Vtedy sa obliekol do kamuflážneho obleku a so sprievodom sa opatrne pohyboval vo snehu smerom k zveri. Po troch zastávkach a hodine tichu sa dostali na vzdialenosť 360 metrov, odkiaľ mali už dobrý pohľad na bharalov. Attila si vybral veľkého, starého nahura s hrubými, zakrivenými rohmi. Musel zacieliť silne dolu. Situáciu komplikovalo vlnenie vzduchu a odraz slnečného svetla v optike. Napriek veľkej sústredenosti nakoniec zlyhal. O svojich pocitoch píše v knihe nasledovne:
Minúty napätia
„Celý svet sa mi zrútil vo mne a už celý vyčerpaný som znova nabil pušku. Únavný viacdňový pochod a všetky naše snahy padali do záhuby, prevládal vo mne pocit veľkého prázdna.“ Sledoval pohyb nahúr cez ďalekohľad, a hoci miestni šerpovia so svojimi starými optikami už zver nevideli, on ich sledoval ďalej, až kým nezastali vo vzdialenosti 390 metrov. Trvalo mu minútu, kým našiel tú správnu kozu medzi nimi a vystrelil znovu… „Nasledujúca hodina sa mi zdala ako najdlhšie trvajúci čas môjho života, každý krok som prežíval ako týždne. Keď sme dorazili na miesto výstrelu, našli sme krv, ktorú sme mohli sledovať len niekoľko metrov, pretože nahura spadla do priepasti. S ďalšou hodinovou obchádzkou a nebezpečnou cestou sme znova narazili na stopy, kde sa už len šmýkalo a bolo len otázkou času, kedy ho nájdeme. Uvedomil som si, že odtiaľto sa ešte musíme aj vrátiť, a ja som už bol veľmi vyčerpaný. Po dvadsiatich minútach sme našli korisť na 3800 metroch. Zasekla sa do kopec snehu, nad ním sa zo skaly prelieval potok ako vodopád; skaly Himaláje plakali nad starým, veľa prežitým hrdinom. Prikľakol som si k nej, zložil som si klobúk na jej chrbát a obdivoval som jej zotretú, starú korunu.“
