„Čo vtedy čítal starý pán?“ pýtal sa môj dobrý kamarát Jóško, ktorému som práve počas cesty autom do Tirolska rozprával o Františkovi Jozefovi. Boli sme práve v blízkosti Bad Ischl, keď som spomínal, že som v poľovníckom kaštieli nášho spoločného panovníka nenašiel policu s knihami, ale dokonca ani len knižku v jednoducho zariadenej spálni.
Bol vášnivým a disciplinovaným poľovníkom
„Bolo tam ale mnoho nástrojov dôležitých pri poľovačke: teplomery, barometre, merače vlhkosti vzduchu… boli nainštalované akurát v blízkosti železnej postele a okna. Skôr hlásení tu bolo mnoho, pretože bol skôr funkcionár ako štátnik. Inak bol vášnivým a disciplinovaným poľovníkom, v čom sa odlišoval od následníka trónu Františka Ferdinanda,“ odpovedal som kamarátovi.
„Boli sme koncom októbra. Na spoločným poľovačkách sme mali za sebou veľké pohoria: Kaukaz, Himaláje, Altas,… a preto sme kamzíka alpského nebrali za veľkú výzvu. Nikdy nie je dobré, ak má poľovník veľké ego – poľovanie na alpského kamzíka nie je ťažké, je však mužskejšie, ako sme si mysleli.
Šli sme na poľovnícky revír nášho hostiteľa
V tom týždni napadol na Tirolské vrchy sneh, ale cesty autom boli už dobre schodné. Z Budapešti sme za deväť hodín dorazili do štvortisícového malého mestečka Mayrhofen (630 m n.m.). Išli sme na poľovnícky revír nášho hostiteľa – poľovníka Johanna Mikescha, mestského remeselníka maďarského pôvodu, s typickými maďarskými fúzmi. Jeho predkovia sem prišli zo Zadunajska pred takmer troma storočiami. Jeho rakúsky dialekt bol pre mňa len ťažko zrozumiteľný, ale aspoň sa snaží rozprávať pomalšie. Pomáha mi aj to, že sám som vyrastal vo švábskej dedine. Pri pive a veľkom „Wiener Schnitzli“ plánujeme ďalší deň.
Dvadsiaty piaty október
Johan po nás prichádza o pol siedmej na Mazde pick-upe. Pol hodina hore, na kolesách reťaze. Ďalšia polhodina, a ďalej peši. Dvojhodinové lezenie v stále hlbšom snehu po poľovnícku chatu. Sme vo výške 1920 metrov nad morom. V chate nás čaká pomocný revírnik Rudolf a jeho malý syn. Po čaji s rumom o niekoľko minút vyrážame dvoma smermi. Jóška s Johannom, ja s Rudolfom.
V hlbokom snehu je veľmi ťažké napredovať. Ideme s lezeckou palicou (Bergstock), ale nepomáha veľmi, pretože nie sú stopy. Chodník nevidieť, možno ho len predpokladať. Pekne svieti slnko. Čím je vyššie a čím viac otepľuje vrchné časti skál, padajú pred nami lavíny pretínajúc náš chodník. Ich zvuk je najskôr tichučký, prechádza do hlasnejšieho hukotu, nakoniec veľký tresk. Tam, kde pretli chodník, bude snehu do dvoch metrov. Prechádzame cez tri takéto zóny s menšími obchádzkami. Smerujeme kľukatými cestičkami smerom do veľkej kotliny. Už sme nad hranicou lesa. Hodiny ubiehajú. Prvého kamzíka vidíme pod náprotivnou skalnou stenou. Černastý samec v zimnom šate. Je sám. Pomaly sa k nemu približujeme, už sleduje, terén je otvorený.
Treba brať do ohľadu vodorovný priemet
Pri troch stovkách metroch sa môj sprievodca upokojil, pretože sa pripravujem k výstrelu. Spád strely môže byť tridsať stupňový. Moja zbraň je Blaser 850 s kalibrom 8 x 68 S. Pri výstrele s takýmto sklonom treba brať do ohľadu vodorovný priemet, ktorý ktorým dostaneme približnú hodnotu. Musíme merať tak, ako by bol kamzík len nejakých štyri desiatky metrov od nás.
Vyhĺbim si do snehu dieru, sediac s lakťom podopieraným kolenom strieľam. Kamzík beží nahor, po päťdesiatich metroch zastane. Opakovanie. Kamzík postupuje. Ani môj sprievodca Rudolf netuší, kam išli dva výstrely. Aj po treťom výstrele zviera postupuje, ale onedlho zastane. Zatacká sa a padá smerom nadol asi sto metrov a padne do mäkkého snehu. Úľava, radosť.
Radosť pre poľovníka
Som veľmi unavený, ale toto sú pre poľovníka chvíľky radosti. Predierame sa cez sneh z lavín až ku kamzíkovi s obavami, keď sa pozrieme nad nás na skalu. Rudi sa neodváži pitvať na mieste pádu. Vytiahli sme ho na bezpečnejšie miesto. Pekný, starý desaťročný kamzík, hovorí Rudolf. Zasiahli ho dva výstrely.
Čo sa oplatí vedieť o alpskom kamzíkovi: je vynikajúco prispôsobený vysokohorskému prostrediu (800-2 800 m). Podľa francúzskeho biológa-poľovníka Pascala Durantela v každom mikrolitre krvi kamzíka sa nachádza dvanásť miliónov červených krviniek, kým človek s omnoho väčším telom má len päť miliónov! Srdce kamzíka váži 350 gramov, naše váži okolo 250 gramov.
Krk samca je zavalitejší a hrubší ako u samice, ktorú volajú koza. Ich vek sa určuje na základe rastových vrúbkov. Každý slabší rok na nich možno dobre vyčítať. Rožky kamzíka sú dole hrubšie, samice ich môžu mať dlhšie ako samce. Starému samcovi viac vyčnieva miešok – aj to napomáha pri odhadovaní veku. Za trofej sa považuje aj na chrbtici rastúca srsť. Denné zviera, ale jeho aktivita je väčšia ráno a skoro večer, ako cez deň. Obdobie párenia je november – december.
Sledujeme naše stopy
Rudi si vezme kamzíka na chrbát, dva batohy nesiem ja. Pri spiatočnej ceste sledujeme naše stopy, napriek tomu cesta do chaty trvá dve hodiny. Kamarát Jóska je už tam, vyzerá sklamane. Trikrát chybil, nepozná príčinu. Podľa Johanna musí spraviť overovacie výstrely večer na strelnici. Niečo zjeme, potom sledujeme okolie chaty ďalekohľadmi. Jóškovci onedlho štartujú. Uvideli jedného kamzíka približne na kilometri. Vybrali sa za ním s konkrétnym plánom zahnať ho do nižších miest vrchu. My sme cestou videli šesť kamzíkov, ale nie je medzi nimi vhodný adept.
Rudiho auto, staručký Suzuki Samurai, je vo veľmi dobrom stave. Aj ja mám auto presahujúce stredoškolský vek. Prasiak Fero (Land Rover Discovery). Koľkokrát mi napadne ľudový názov môjho auta, spomeniem si na môjho stredoškolského učiteľa maďarského jazyka Gábora Tótha a jeho slová: ľudový jazyk je omnoho krajší, ako náš spisovný jazyk.
Počkáme Jóškovcov pri aute. Dorazia k nám po hodine bez výstrelu, kamzík prešiel na druhú stranu horského hrebeňa. Po večeri sme sa vybrali overiť zbrane. Strelnica bola niekoľko kilometrov od mesta vybudovaná v tuneli hydroelektrárne. Jóškova Blaser R 93 potrebuje korekciu: sedem „klikov“ naspäť z výšky… preto strieľal dohora. Ani redší vzduch nespôsobí tak vysoký výstrel. Večer sme sa ešte rozprávali s majiteľom hotela pri pive Bergmeister Wurzeli a šnapse…
Dvadsiaty šiesty október
Jóškovci išli poľovať skoro ráno. Ja spím, raňajkujem, prezriem si mesto. Na uliciach je množstvo ľudí, majú seminár. Je to krásne a organizované mesto. Jóška mi volá o pol desiatej: mám kamzíka. Podobá sa na môjho, tiež je to starý pán. Žiaľ, fotku nemáme, lebo od kamaráta je márnivosť vzdialenejšia, ako mesto Makó od Jeruzalema (ja by som bol na tejto stupnici niekde v Istanbule…). Zúčtovanie, odchod o jedenástej, do Budapešti sme dorazili večer o šiestej.
