Keď som raz s otcom na roli hrabal seno, lietali nad nás akési čiernobiele vtáky, ktoré neprestajne žalostne pískali. Bolo mi ich veľmi ľúto. Zadíval som sa na letiaceho vtáka, keď tu odrazu z čistej oblohy padol „kameň“ a jedného čiernobieleho vtáka zrazil na zem. Keď sa z kameňa odrazu stal vták a odnášal v pazúroch čiernobielu korisť, pochopil som, čo sa asi stalo.
Pravdepodobne mi každý dá za pravdu, že emócie človeka sa vyvíjajú veľmi skoro a potom sa až do staroby nemenia. To, čo sa odohralo v detskom veku človeka, už nezabudne nikdy. Aj dnes po mnoho rokoch viem vyjadriť svoje pocity z mladosti.
V pamäti sa mi doposiaľ vynára kresba tváre sokola sťahovavého: jeho úlovkom bol cíbik chochlatý. Detská romantika sa stala skutočným návodom na ďalšie poznanie skutočnosti správania sa živočíchov. Sú tu chvíle, keď komunikácia so sokolom a vnímavé postrehy z jeho správania sú absolútne jasné a zrozumiteľné.
Sokol sťahovavý sa stal pre mňa symbolom lovu krásy. Je to vták veľmi odvážny, silný a obratný, ale aj statočný. Za leto ho poznáme od iných podľa štíhleho tela, úzkom chvoste a dlhých úzkych a špicatých krídel. Jeho špeciálnym názvom je vtáčiar, a s veľkou pravdepodobnosťou môžem potvrdiť, že sa živí len vtákmi. Je to vták veľmi odvážny, silný a obratný, ale aj statočný. Za leto ho poznáme od iných podľa štíhleho tela, úzkom chvoste a dlhých úzkych a špicatých krídel. Jeho špeciálnym názvom je vtáčkar, loví väčšinou vtáky.
Helen Macdonaldová o ňom píše: „Zmyslový svet sokola sa od našeho líši rovnako ako zmyslový svet netopiera a čmeliaka. Jeho vysokorýchlostná zmyslová a nervová sústava mu umožňuje neobyčajne rýchle reakcie. Jeho svet sa točí desaťkrát rýchlejšie ako ten náš.
Sokol sťahovavý je ostrozraký – ďalekozraký. Úžasná ostrosť zraku sokola je do značnej miery výsledkom veľkej hustoty svetlocitlivých buniek – fotoceptorov v sietnici. Rozlišujeme dva druhy fotoreceptorov – tyčinky a čipky. Tyčinky dokážu zachytiť len malé svetlo, rozlišujú len svetlo od tmy. Ľudovo povedané: vidia čiernobielo. Čipky sú ako farebný film s vysokým rozlíšením a dosiahnu najlepšie výsledky videnia a ostrosti v jasnom svetle. Preto sokol loví korisť najmä počas slnečného dňa, keď je ostré svetlo. Človek má tri čipky a sokol má štyri. Výnimočnosť oka sokola je v tom, že v skutočnosti má na zadnej strane každého oka dve centrálne jamky (fovea). Človek má len jednu. Fovea leží na sietnici na zadnej strane oka, kde sa sníma obraz a je tam najväčšia hustota fotoceptorov – buniek (neurónov), ktoré zachytávajú svetlo. Na tomto mieste je obraz najostrejší. Práve dve jamky prispievajú k tomu, že je sokolí zrak vynikajúci, nad všetky vtáky. (T. Birkhead)“
Pozerať do slnka
Sokol prisadol na suchý pahýľ stromu na Kamenickom slanisku. Straky začali rapotať, plachtiaca kaňa močiarna nad obilím zlomila let a zosadla do porastu. Drobné operence sa stiahli nižšie nad trávny porast, len strnádka lúčna spievala na suchej byle svoju vŕzgavú pesničku. Slnko už svietilo nad východným obzorom, lúče pretínali spevavca a dosadali na ostrý pohľad dravca. Odrazu zletel nízko nad zem a vyplašil strnádku sediacu na byle. Sotva obeť vzlietla, vzniesol sa sokol plnou rýchlosťou hore a vrhol sa na spevavca zhora.
Sokol prvý poplašný útok zaznamenal priamo proti slnku. Rozmýšľal som nad tým a pátral som aj po skutočnosti, či je to vôbec možné. Dozvedel som sa, že už v starom Egypte zistili, že boh Slnka Hór vystupoval v podobe sokola preto, že sa vraj môže pozerať do slnka bez mrkania. Sokol totiž, ale aj niektorí ďalší dravci majú nad horným očným viečkom kostený štítok zabraňujúci oslneniu pri prenasledovaní letiacej koristi.
Sokol, zdá sa, že je postrachom všetkých operencov; útočil tak na divú kačicu, ako aj na škovránka. Najväčší zálusk, ako som usúdil z pozorovania, má na jarabice a holuby, ale aj krkavcovité vtáky.
Aby postrach vtákov bol čím menší, vyletí sokol do veľkej výšky, že vidíme len malú guličku, ako sa pohybuje na modrej oblohe. Na zemi sokol spozoroval kŕdeľ jarabíc, trochu veľkými okružnými letmi sa približoval k zemi a v určitej výške plával, akoby vyčkával na mieste. Jarabice zostali v kruhu a nevyleteli. Sokol zvolil odvážnu taktiku lovu. Neďaleko kŕdlika jarabíc „padol“ na zem strmhlavým letom a zo zeme pozoroval jarabice. Zakrátko však sa kŕdlik zdvihol zo zeme a sokol dosiahol svoj cieľ. Z miesta, kde sa vo vzduchu objaví sokol sťahovavý, sa snažia všetky vtáky odletieť. Dokonca aj vrany a krkavce, ktoré rady dorážajú na dravca, aby opustil ich hniezdne teritórium, odletia preč od sokola. Kŕdeľ holubov sa snaží dostať sa celkom blízko k sebe; len čo sa jeden čo len na chvíľu oddelí od kŕdľa, zrazí ho sokol ako lesk zvrchu. Ak sa to sokolovi nepodarí a holub vyletí bez zranenia od kŕdľa, snaží sa dostať do veľkej výšky ponad sokola. Holub zo skúsenosti pravdepodobne už vie, že zo spodku naňho nezaútočí. Pri horizontálnom lete nie je sokol zvlášť rýchly a holubovi sa nevyrovná. Pyšným sokolom sa stáva v určitej oblasti, kde niektorým menej zdatným a „žobravým“ dravcom získava korisť. Menší sokol myšiar nápadne útočil na sokola sťahovavého, aby mu prepustil ulovenú korisť. Ak to urobí v danom lovnom priestore malý sokolík aj po druhýkrát, tretíkrát mu sokol sťahovavý sám korisť pustí na zem.
Očarujúce lety
Zo skúsenosti už vieme, že sokol sťahovavý potrebuje k životu a lovu široké voľné priestranstvo bez súvislého lesa. To je zdanlivá výhoda aj pre nás pozorovateľov a milovníkov vzrušujúcich príbehov. Je to priam neuveriteľná taktika lovu, čo nedokáže vari žiaden dravý vták. Sokol, ktorý sa strmhlavým pádom dostane za chvost hrdličky, zrazu roztiahne krídla, až sa brzdením ocitne jeho telo takmer vo zvislej polohe a tým plne využije slepej zóny svojej obete. Nakloní sa zároveň dopredu, natiahne nohy a zapichne pazúry hlboko do tela hrdličky. Nálet strmhlav je výnimočná útočná taktika sokola sťahovavého a odborníci zistili, že rýchlosť takéhoto strmhlavého letu môže dosiahnuť 250 až 400 km za hodinu.
S jarnou vôňou kvetov sa nad hniezdiskom objaví aj párik sokolov. Vytvorený pár žije spolu celý život a vracajú sa do toho istého hniezda. Nádherne sú svadobné lety, najmä samec predvádza krásu svojho letu v lahodných kruhoch a pritom sa prenikavo ohlasuje „gä-gä“ – „grejí-ge“, po dlhšom volaní sa ohlási aj namyslená sokolica trochu drsnejším „greje-gregre“ – „gi-gi“. Po chvíli sa v letoch približujú k sebe a radostne čirikajú.
Najkrajšie fázy krúživých svadobných letov sú tesne pred znášaním vajec. Samec vyletuje vysoko ostro vlnitým letom do výšky a vzápätí prechádza do strmhlavého pádu. Tu vidíme, akú radosť prejavuje samec pri svojich priam virtuóznych akrobatických prejavoch lásky k samici.
Na pozorovanie hniezdneho správania som mal určené dve hniezda na skale a jedno stromové hniezdo. Samica sedí väčšiu časť dňa na vajciach a samec jej robí sluhu. Je oveľa menší a to vidieť aj na správaní. Samica pri nesplnení jej požiadavok samca karhala prudkým a silným pokrikom „ki-ki-kijak“. V inom prípade samec letiaci s korisťou k hniezdu sa vo vzduchu prenikavo ohlási, samica vyletí z hniezda a ide mu oproti. Samec vyletí ešte vyššie do oblakov, a keď je samica pod ním, pustí jej korisť, pričom sa samica na okamih otočí bruchom hore a zdrapí úlovok nohami. Letí s ním hneď k hniezdu. Je to jedinečná ukážka správania sa sokolov pri kŕmení mláďat.
