Sotva sme sa ocitli v novom storočí, už si musíme klásť otázku, kam sa uberá morálka a etika v dnešnom svete. Rovnako sa pýtali ľudia aj pred sto rokmi a platí to i pre poľovnícku etiku a tradície s ňou spojené.
Ethos (z gréčtiny mrav, obyčaj), čiže etika je určením morálnych noriem pochádzajúcich predovšetkým z filozofie a náboženstva. Morálka je všeobecný pojem označujúci súbor pravidiel, ktorý akceptuje spoločnosť, prípadne skupina ľudí, a ktorý záväzne prikazuje, čo je mravné, čo je zlé a čo je správne, dobré. Hádam práve preto odborníci, ktorí sa zaoberajú modernými trendmi filozofie a náboženstva, ohlasujú na prahu 21. storočia tzv. návrat hodnôt ako ústrednú tému nového veku.
Sloboda, rovnosť, blahobyt
Hodnoty sú predstavy uznávané celou spoločnosťou alebo aspoň veľkým počtom jej členov. Hodnoty nám chcú a majú poskytovať nezameniteľnú orientáciu. Tradične sa rozlišujú etické hodnoty ako úprimnosť, spravodlivosť, vernosť, alebo náboženské hodnoty – bohabojnosť a láska k blížnemu. K politicko-spoločenským hodnotám potom radíme napríklad toleranciu, slobodu, rovnosť, k materiálnym hodnotám blahobyt. Hodnoty, ktoré sa často navzájom prelínajú a sú previazané, sú výsledkom
konkrétneho hodnotenia konkrétnych ľudí či skupín spoločnosti, politických, záujmových či iných, čo znamená uprednostnenie istého konania pred iným.
Cnosti nám dávajú poriadok
Cnosti sú schopnosti správať sa v súlade s hodnotami. Sokrates ako prvý definoval cnosti ako zmýšľanie zamerané na uskutočňovanie morálnych hodnôt. Tým sa kruh definícií uzatvára. Existujú kresťanské cnosti – viera, nádej, láska. Potom máme morálne cnosti ako úprimnosť, súcit, veľkorysosť, miernosť, či občianske cnosti – odvaha, usilovnosť, zdvorilosť, prispôsobivosť. Po hodnotách a cnostiach volajú aj príslušníci stavovských organizácií, ako sú aj naše poľovnícke. Kto volá po hodnotách, nemusí byť zatracovaný ani v zbesilom tempe 21. storočia. Ba práve naopak. Nepotrebujeme individualistické normy, ale tie, ktoré sú všeobecne záväzné. Žiadne prospechárske zmýšľanie, pretože subjektivizácia etiky, vrátane poľovníckej, ústi do krízy. Potom človek nad sebou nestrpí žiadnu inštanciu, ktorá by stanovovala a upravovala hodnoty, je sám sebe najvyšším zákonodarcom i sudcom, nemôže vzniknúť žiadny nevyhnutný konsenzus ohľadom noriem, čo môže mať ďalekosiahle dôsledky. Kultúra egoizmu k tradičnému slovenskému, českému, alebo keď chcete
československému poľovníctvu nepatrí. Sekundárne hodnoty poľovníckej etiky sú totiž vlastne totožné so zlatým biblickým pravidlom: Čo chcete, aby vám druhí činili, vy čiňte im. Preložené do reči filozofie – konaj tak, ako chceš, aby konali aj druhí.
Poľovníctvo bez tradícií?
S ohľadom na to, čo sme povedali, je stále aktuálny aj odkaz svätohubertských tradícií, ku ktorým sa hlási väčšina stredoeurópskych poľovníkov. Tieto tradície tvoriace neoddeliteľnú súčasť poľovníckej etiky, nevznikli naraz. Vznikali dávno pred grófom Sporckom, a dokonca dávno pred legendárnym svätým Hubertom, Eustachom, Jilijom či Prokopom alebodávno pred bájnou Dianou a Artemis. Lov a neskôr poľovníctvo bolo opradené mnohými zvykmi a normami, ktoré sa v tej či onej podobe odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Za celý tento dlhý čas ho generácie obohacovali, a tak niet divu, že mnohé časom nadobudli až nadprirodzené rozmery. Ani dnes, na začiatku 21. storočia si poľovníctvo bez tradícií a zvyklostí nedokážeme dosť dobre predstaviť. V tradíciách sú obsiahnuté určité normy, cnosti, hodnoty správania, ktoré upravujú vzťahy medzi tými, ktorí vykonávajú právo poľovníctva. Nejde len o pasívne preberanie tradícií, ale aj o ich cieľavedomé rozvíjanie. Väčšina z nás si uvedomuje, že žijeme v mimoriadne dynamickej dobe prinášajúcej nové potreby a požiadavky, ktoré sa – či chceme alebo nechceme – premietajú aj do súčasného poľovníctva. Vyžaduje sito rešpektovať minulosť, obohacovať ju o prítomnosť, a tým zabezpečovať prirodzenú kontinuitu pre budúcnosť.
Strach vytvára bohov
Samozrejme, počiatky loveckých a neskôr aj poľovníckych tradícií možno datovať do čias, keď od úlovkov existenčne záviseli nielen jednotlivci, ale aj celé rody a kmene našich dávnych predkov. Lovci rýchlo pochopili, že ak má byť lov úspešný, treba pri ňom zachovávať určité postupy a pravidlá. Hovoríme o vyhľadávaní zveri, znalosti stôp, dobrom vetre, nepozorovanom priblížení na loveckú vzdialenosť, vábení, ale aj o spracovaní a zužitkovaní zveriny. Od toho sa odvíjali rôzne rituály pred lovom, počas neho aj po jeho skončení. Rôzne úkony totiž ovplyvňovali lovecký úspech už pred samotným lovom, napríklad výcvik so zbraňou, príprava zbrane, umocňovanie vlastných schopností, zvyšovanie odvahy, po love potom obdiv k úspešným. Ľudia začali uctievať božstvá a bohov či svätých, ktorí mali chrániť lovcov a byť zárukou ich loveckého šťastia a úspechu. Zbožňovali ich predovšetkým z obavy pred možným neúspechom, prípadne zranením či smrťou, a to v duchu latinského príslovia Timor fecita dios (strach vytvára bohov).
Šamani, kňazi a zdravý rozum
Obete týmto božstvám predkladali šamani, kúzelníci a neskôr kňazi. Obetovalo sa podľa zavedených rituálov, a tak vznikali stále nové poľovnícke tradície pretrvávajúce v rôznych podobách až dodnes. Taká je napríklad aj svätohubertská tradícia. Tradície, ktoré majú racionálne jadro, sú životaschopné aj v modernom elektronickom veku. Stali sa súčasťou kultúry, samozrejme, aj súčasťou kultúry lovu a poľovníctva, etického prístupu ku zveri a prírode.
Staré si nedáme, nové nechceme?
Kultúru národa tvorí priesečník kultúr všetkých jeho spoločenských vrstiev od histórie až po súčasnosť. Je pochopiteľné, že s vývojom ľudskej spoločnosti sa vyvíja aj jej kultúrnosť, pričom nemožno popri nových podnetoch zabúdať na staré, vžité a osvedčené tradície, cnosti, hodnoty budované predchádzajúcimi generáciami na základe ich dlhodobých skúseností. Hlásiť sa k tomu dobrému, čo generácie pred nami vytvorili a ďalej to novými formami a prostriedkami rozvíjať, je povinnosťou každého z nás aj na počiatku novej doby. Práve osvedčené tradície z minulosti nám pripomínajú, že nesmieme zatracovať všetko staré, ale zároveň sa nesmieme brániť ničomu novému, keď to prináša pokrok.
Zálomok a úcta k zveri
Už sme naznačili, že najviac loveckých tradícií vzniklo už v ľudskej prehistórii, keď od výsledkov lovu záviselo prežitie celého ľudského rodu. Do tohto dávneho obdobia zrejme spadá aj vzťah človeka k zbraniam (oveľa neskôr aj k strelivu), k ich výrobe, ošetrovaniu, ale aj vzťah k vlastnej bezpečnosti. Tiež sem spadá spôsob identifikácie úlovkov a lovcov, kladenie zveri na pravý bok, odovzdávanie zálomkov, zachovanie úcty k zhasnutej zveri ako ku zdroju obživy. No a nesmieme zabudnúť na počiatky osláv úspešných lovov.
Slová, čo sa nedajú preložiť
Všetky zvyklosti, ktoré sa zachovali až dodnes, vznikali v rôznom čase a na rôznych miestach. Šírili sa aj zásluhou prenášania kultúr z miesta na miesto a udomácnili sa predovšetkým tam, kde mali ľudia pre zachovanie tradícií pochopenie a nevyhnutné kultúrne porozumenie. K takýmto miestam patril stredoeurópsky priestor. Napokon, mnoho pojmov v našich jazykoch sa nedá presne preložiť do iných jazykov. Napríklad myslivost je typicky české slovo, pričom jeho ekvivalent nenachádzame v iných jazykoch, ktoré ustrnuli na pojmoch lov či lovectvo.
Poľovačka ako rokovanie
„Myslivost“ vznikla v čase, keď už existencia človeka nezávisela od úspešného lovu, ale keď už ľudia chápali zver ako súčasť prírodného prostredia, v ktorom mala niekedy dokonca väčšiu hodnotu než lesné či poľnohospodárske porasty. Právo lovu si privlastnili veľkí vlastníci pozemkov, králi, šľachta, panstvo. Noví vlastníci práva lovu rýchlo pochopili najmä spoločenský význam loveckých akcií, na ktoré sa schádzali významní hostia, aby v príjemnej atmosfére prerokovali často i dôležité štátnické záležitosti, rodinné a majetkové otázky. Pre významných hostí museli byť samozrejme pripravené hony, zvernicové lovy, perforzné poľovačky a iné akcie so zodpovedajúcimi výradmi.
Tajná reč
Poľovníci dosahovali príslušnú kvalifikáciu tak, že boli prijatí do učenia k významným poľovníkom na panstvách s úspešným chovom zveri a po vyučení ich slávnostne pasovali a prijali medzi poľovníkov. Boli oslobodení od poddanských povinností. Preto tiež nemali záujem, aby sa s ich znalosťami a chovateľským umením zoznamovali nepoľovníci. Začali teda nazývať časti tela zveri a jej správanie, a tiež poľovnícke úkony či zariadenia pojmami, ktoré boli pre nezasvätených úplne neznáme. Tak vznikla slovenská a česká poľovnícka reč s tradíciou pretrvávajúcou dodnes.
Od množstva ku kvalite
Postupom času poľovníci pochopili, že ako cieľ nemožno vidieť iba chov veľkého množstva zveri, ale rovnaký, ak nie väčší význam má jej kvalita. To je opäť hodnota pretrvávajúca dodnes. Začal vznikať kult silných a ešte silnejších trofejí, ktorý v žiadnom prípade nie je samoúčelný. Na kvalitu zveri totiž nemá vplyv len vlastný chov, či už voľný alebo intenzívny, ale dôležitú úlohu tu hrá aj životné prostredie zveri. Poľovníctvo sa teda začalo rozširovať z oblasti chovateľskej aj do oblasti ochrany prírody a ekológie. Nový rozmer dostala aj poľovnícka etika. Chápeme ju nielen ako nespochybniteľnú úctu k zveri a jej životnému prostrediu, ale aj celkovo ako nenahraditeľnú súčasť našej prírody, pričom sa staráme o skvalitňovanie jej chovu, o jej ochranu pred škodlivými činiteľmi aj o kultúrny lov.
V záujme zveri
Zároveň s novou orientáciou poľovníctva vznikali a vznikajú nové zvyky, a to krajové, regionálne, celoštátne, a dokonca kontinentálne. Najmä keď sa k ich dodržiavaniu prihlásila Československá myslivecká jednota založená vroku 1923 a potom jej nástupnícke organizácie Českomoravská myslivecká jednota a Slovenský poľovnícky zväz, resp. Slovenská poľovnícka komora. Tieto organizácie zaujímajú k zachovaniu, udržaniu a rozvoju poľovníckych tradícií rovnaké stanovisko. Za najvýznamnejšiu z nových tradícií možno považovať hájenie záujmov zveri nielen z hľadiska jej existencie, ale aj z hľadiska zvyšovania jej kvality. Záujmy zveri musíme pri všetkých legislatívnych a praktických úpravách považovať za prvoradé. Až potom prichádzajú na rad záujmy poľovníctva a napokon aj záujmy poľovníkov či podnikateľov s pôdou alebo revírmi. Ďalšou tradíciou, ktorú nám prinieslo nové storočie a treba ju podporovať, je vedecký prístup. Jednak k biológii azoológii zveri, jej chovu a ochrane, ale aj ku škodám spôsobovaným zverou na lesných a poľnohospodárskych kultúrach. Zahrnúť sem musíme aj veterinárny program, ale aj prehlbovanie odborných znalostí našich poľovníkov, rovnako aj zoznamovanie nepoľovníckej verejnosti s poľovníckou činnosťou. Veľkú úlohu tu môžu zohrať moderné multimediálne technológie.
Pohár v ľavej ruke
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že so súčasnosťou nemá svätý Hubert nič spoločné. Lenže je to práve naopak. Práve svätý Hubert sa stal symbolom životaschopnosti tradičných etických hodnôt, ktoré sú súčasťou našej poľovníckej kultúry. Príbeh svätého Huberta je legendou o zázračnej náprave náruživého lovca, ktorému neboli sväté žiadne zákony. Za to ho stihol trest. Je to však len legenda, na ktorú pôsobil čas a ľudská fantázia, a tá jej dodávala širšie rozmery. Za vlasť sv. Huberta je považované Belgicko. Nie je náhoda, že práve v belgickom kráľovstve, v mestečku Saint Hubert v ardenských lesoch sa okázalo zachovávajú tradície patróna poľovníkov. V mestskej bazilike sú vraj uložené telesné pozostatky svätca, ktorý údajne žil v rokoch 636 – 727 n. l. Hovorí sa o ňom, že v mladosti viedol veľmi rozmarný život, že nedokázal udržať na uzde svoju náruživosť k lovu a pekným ženám. Vraj práve z tejto jeho slabosti pochádza zvyk držať pri poľovníckom prípitku pohár vždy v ľavej ruke…
Hlas zhora
Legenda hovorí, že náruživý poľovník Hubert sa nevzdal svojho pôžitku ani na Veľký piatok. Uprostred lovu sa mu zjavil jeleň, ktorý nehľadiac na prenasledovateľov so psami sa obrátil k Hubertovi. Ten uvidel medzi parožím jeleňa zlatý žiariaci kríž a počul nebeský hlas, ktorý ho káral za jeho správanie a prikázal mu pokánie, vstup do duchovného stavu a šírenie cirkevnej pravdy. Na Huberta tento zážitok tak intenzívne zapôsobil, že sa vzdal svojho pôžitkárskeho života, loveckej vášne aj všetkých pozemských pôžitkov a vstúpil do kláštora. Zmenil sa a stal sa iným človekom. Rehoľné poslanie ho od základu zmenilo. Jeho vytrvalosť, húževnatosť a sebaobetovanie po jeho smrti ocenili tým, že ho vyhlásili za svätého. Stal sa patrónom poľovníkov.
Slávnosti naprieč
Európou Belgicko, kolíska legendy o patrónovi poľovníkov, na svojho hrdinu nezabúda. Každý rok sa v bazilike v Saint Hubert konajú v prvú septembrovú nedeľu poľovnícke slávnosti s názvom Sviatok medzinárodného poľovníctva. Krátko nato, tretieho novembra, tu okázalo slávia sviatok sv. Huberta a otvorenie poľovníckej sezóny. U nás je to podobné vo Svätom Antone, v Českej republike zasa napríklad v Chlumci nad Cidlinou, Kukse či v Dube nad Moravou.
Do lesa s úctou
Legenda hovorí, že k Hubertovmu prerodu došlo na Veľký piatok, keď sa začína oslava príchodu jari, keď nastáva znovuzrodenie prírody po dlhej zime. Nie náhodou situuje legenda potrestanie lovca práve do obdobia, keď prekročil vžité zvyky, záväzné regule, že zver neslobodno loviť cez sviatky a v nedeľu. Je to síce iba legenda, ale má v sebe isté racionálne jadro a odkaz pre súčasnosť. Aj my by sme mali byť príkladom dodržiavania poľovníckej etiky svojím každodenným správaním a konaním, cnosťami, pokorným udržiavaním a rozvíjaním poľovníckych tradícií. Aj my by sme mali v určitých dňoch do lesa vstupovať s úctou a porozumením a nikdy by sme sa nemali nechať zviesť z cesty úcty k dielu, ktoré vykonali generácie poľovníkov pred nami.
Dobré meno poľovníctva
Nezabúdajme každý svojím dielom prispievať k udržiavaniu svätohubertských tradícií aj na začiatku 21. storočia. Majme to na pamäti najmä v týchto dňoch, keď si svätohubertský sviatok pripomíname. Odkaz tradícií hľadajme v riadnom výkone práva poľovníctva, preberajme všetko dobré z minulosti, tvorme nové hodnoty a šírme dobré meno nášho poľovníctva doma i vo svete. Majme to na pamäti po celý náš poľovnícky život.
