Tradičná hra na poľovnícky roh v Belgicku, Luxembursku, Taliansku a Francúzsku bola uznaná za nehmotné kultúrne dedičstvo a bola zaradená na prestížny zoznam UNESCO. Asi v polovici minulého decembra o tom rozhodol výboru pre ochranu kultúrneho dedičstva na svojom zasadnutí.
Predseda slovenského klubu trubačov Ing. Edmund Hatiar DiS. art. priblížil, aká je situácia v poľovníckej hudbe na Slovensku.
Predseda slovenského klubu trubačov
Čo prinesie trubačom zápis na zoznam UNESCO? Viac peňazí? Prestíže? Reklamu?
Koncom roku 2020 sa podarilo niektorým krajinám zapísať Umenie hry na lovecký roh na zoznam nehmotného dedičstva UNESCO. Medzi zúčastnené krajiny patrí Taliansko a Francúzsko. O možnosti pridať sa medzi tieto krajiny rokovali so zástupcami SR, ČR, Nemecka, Poľska, Slovinska a Maďarska páni Francois Favre (viceprezident Federation Internationale de Trompes de France z Francúzska) a Giorgiu Marinello (vicepresident of Academiadi Sancti Uberto for Huntinghorn group z Talianska) už v roku 2018 na Majstrovstvách Európy poľovníckych trubačov v Levoči. Bohužiaľ pri rokovaní nedošlo ku konsenzu zúčastnených strán, nakoľko priatelia z Francúzska a Talianska chceli zapísať na zoznam UNESCO len umenie hry na lovecký roh. Zvyšok zúčastnených presadzovalo myšlienku zápisu praktickej poľovníckej hudby ako súčasti výkonu práva poľovníctva. Signatári Majstrovstiev Európy plánujú v budúcnosti spolupracovať na tejto myšlienke, ktorá by mohla zabezpečiť propagáciu poľovníckej hudby a pomôcť pri udržaní tejto oblasti poľovníctva do budúcnosti pre ďalšie generácie. Nemyslím si, že by niekto uvažoval nad finančným obohatením sa. Skôr naopak, na dosiahnutie zápisu bude potrebné vynaložiť značné finančné prostriedky.
Kam až siaha história trúbenia pri love a s tým súvisiace poľovnícke tradície?
Veľmi ťažká otázka, na ktorú nemáme jednoznačnú odpoveď. Z rôznych zachovaných čriepkov histórie však vieme, že predchodcovia poľovníckych rohov sa v Európe objavujú už predhistorickej dobe, kedy ľudia využívali upravené rohy zvierat na vzájomné dorozumievanie sa pri love. Neskôr, v stredoveku používali šľachtici vyrezávané rohy zo sloviny – olifanty a ich družina volské rohy s plechovou ozvučnicou. Rozvoj plechových rohov datujeme koncom renesancie v Taliansku a Španielsku, odkiaľ sa lovecký roh dostal na dvor francúzskeho kráľa Ľudovíta 14. A práve tu, v období baroka dochádza k masívnemu rozvoju loveckej hudby. Hudba sa z Francúzska postupne preniesla aj na územie Nemecka, Rakúska, Čiech aj Slovenska. Na Slovensku mali trubači určitú základňu aj vo vežových trubačoch, ktorí od obdobia stredoveku strážili bohaté mestá (Kremnica, Levoča, B. Bystrica…). Francúzske signály boli časom doplnené nemeckými. V roku 1934 vydal prvé české signály L. Doležal. Tie sa však neujali a preto v roku 1936 vydáva prvé české národné signály prof. Antonín Dyk. Na Slovensku sme sa vlastných národných signálov dočkali až v roku 1970. Vytvorila ich autorská dvojica Tibor Andrašovan a Pavel Poruban.
V ktorých krajinách Európy je ešte takáto tradícia? Sú medzi trubačmi z týchto krajín veľké rozdiely?
Poľovnícka hudba sa rozvinula v mnohých krajinách. Môžeme konštatovať, že sú to väčšinou krajiny strednej a južnej Európy (SR, ČR, Poľsko, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Ukrajina, Rusko, Dánsko, Francúzsko, Švajčiarsko). Tradícia úplne chýba v severských krajinách (Švédsko, Fínsko, Nórsko). Každá krajina má svoje zvláštnosti, ktoré vyplývajú z histórie. Sú to iné signály, iné hudobné nástroje či iný štýl hudby a organizácie poľovníckeho trúbenia. Slovensko má najbližšie k susednej Českej republike. Práve projekt Majstrovstiev Európy poukázal na odlišné vnímanie hudby v jednotlivých krajinách.
Musí mať záujemca, ktorý chce hrať na roh alebo lesnicu, hudobné základy?
Hra na lesnicu a poľovnícky roh je relatívne jednoduchá. Učíme ju pravidelne na kurzoch poľovníckeho trúbenia. Už po niekoľkých dňoch odchádzajú z kurzu účastníci so základnými znalosťami hry a s vedomosťami z hudobnej teórie. Samotná úroveň hráča však závisí od jeho záujmu o cvičenie a ďalšie vzdelávanie. Trubači, ktorým sa stačí naučiť základných 10 signálov to zvládnu prevažne do jedného roka. Tí, ktorí chcú hrať zložitejšie skladby, vystupovať na koncertoch, omšiach a významnejších poľovníckych podujatiach, musia rátať s tým, že bez cvičenia a základov hudobnej teórie sa nezaobídu. Na to všetko však na kurzoch myslíme a trubačov systematicky pripravujeme. Na to nadväzuje aj náš systém preverovania trubačov a vydávania certifikátov.
Platí to v každom prípade, že trubač je zároveň poľovníkom?
V minulosti to bolo viac menej pravidlom. Dnes je však situácia iná. Množstvo ľudí hrá preto, lebo ich to baví a napĺňa. Okrem mužov začali hrať aj ženy. Nie každý z nich je aj poľovník. Na Slovensku máme zatiaľ len pár členov klubu, ktorí nie sú členmi SPZ, ale v susednej ČR je takýchto ľudí takmer polovica. Treba však poznamenať, že aj trubači, ktorí neboli poľovníci, sa často po určitej dobe prihlasujú do kurzov a stávajú sa poľovníkmi. Krása prírody a čaro poľovníckych podujatí ich veľmi rýchlo presvedčí.
Koľko členov v súčasnosti má váš klub? Koľko je z toho žien? Sú medzi nimi takí, ktorí sa hudbou živia profesionálne?
Oficiálne má Klub trubačov SR viac ako 160 aktívnych členov so zaplateným členským príspevkom. Takých, čo na to zabúdajú je okolo 200. Predpokladáme, že na Slovensku je približne okolo 600 hráčov na poľovnícke nástroje. Zhruba 30 – 35% z tohto počtu tvoria ženy. Od roku 1994, kedy na Slovensku hrala len jedna žena, sa to teda veľmi zmenilo. Ak mám odpovedať na otázku, či sú medzi členmi klubu aj profesionáli, ktorí sa hudbou živia, tak musím povedať, že áno. Postupne sa k nám pridávajú hráči na trúbku aj lesný roh. Veľmi nám pomáhajú pri vzdelávaní. Plnia úlohu lektorov na kurzoch. Mnohí z nich vzdelávajú trubačov po celý rok. Je to veľký prínos pre slovenskú poľovnícku hudbu.
Trubači sú rozdelení do certifikačných stupňov podľa skúseností v hre na nástroj?
Je to trošku zložitejšie, ako to na prvý pohľad vyzerá. Po viac ako desaťročí vzdelávania trubačov ich počet na Slovensku výrazne stúpol. Mnohí z organizátorov poľovníckych podujatí nám volajú, ako hrá ten, či onen trubač. To sa však pri takomto množstve nedá zapamätať. Preto sme sa rozhodli vypracovať systém hodnotenia trubačov podľa kvality, ich hrania, repertoáru, znalosti zvykov a tradícií, schopnosti viesť a vzdelávať iných trubačov. Vytvorili sme 4 certifikačné stupne: Praktický trubač, Skúsený trubač, Koncertný trubač a Hornmajster. Trubači majú možnosť dobrovoľne sa prihlásiť na skúšku. Po jej zvládnutí dostanú certifikát a zápis certifikačného stupňa do verejnej databázy trubačov.
Aký je rozdiel medzi praktickým trubačom a hornmajstrom?
Veľmi veľký. Praktický trubač má vedomosti o priebehu spoločnej poľovačky, ovláda poľovnícke zvyky a tradície a vie správne rytmicky a intonačne zahrať Slovenské poľovnícke signály. Skúsený trubač okrem týchto základných vecí ovláda hudobnú teóriu a vie zahrať vybrané Úlovky a časti Poľovníckeho pasovania. Koncertný trubač je už na veľmi vysokej úrovni. Dokáže zahrať a zaspievať takmer všetky slovenské skladby, svätohubertskú omšu a vybrané zahraničné skladby. Dokáže zostaviť program koncertu a moderovať ho. Najvyšším stupňom je Hornmajster. Keby sme to stručne zhrnuli, je to držiteľ poľovného lístka, ktorý absolvoval hru na lesný roh na konzervatóriu alebo na VŠMU. Vie komponovať, upravovať skladby, viesť skupinu trubačov, dokáže učiť nových trubačov, robiť porotcu na súťažiach a má medzinárodné skúsenosti z trubačských podujatí. Systém certifikácie je pre mnohých trubačov motivačný, pretože si kladú dlhodobé ciele pre svoje vzdelávanie.
V čom sa líši hra na roh od hry na lesnicu?
V podstate základy hrania na oba nástroje sú rovnaké, Každý hráč na lesnicu dokáže zahrať aj na poľovníckom rohu a naopak. Rozdiely sú napríklad vo veľkosti nátrubku, náročnosti dychu, nátisku. Rozdiel je aj v držaní nástroja. Každý nástroj má svoje výhody aj nevýhody.
Záujem o túto záľubu stúpa alebo klesá?
Po prekonaní úvodného „boomu“ na začiatku organizovania kurzov hry na lesnicu a roh sa záujem postupne stabilizoval. Na každom kurze máme 10 – 20 začínajúcich trubačov. Veľmi ma to teší, pretože je to zárukou pokračovania tohto umenia. Nesmieme však zabúdať na lesnícke školy, ktoré sú už dlhodobo hniezdom veľmi dobrých trubačov. V Liptovskom Hrádku, Prešove, či Banskej Štiavnici každoročne začína hrať okolo 20 – 30 študentov. Aj pre nich robíme špeciálne podujatia: Medzinárodný akademický seminár a Akademickú súťaž.
Kde vidíte postavenie trubačov napríklad o 20 rokov?
Aby som pravdu povedal, som veľmi optimistický. Záujem o hranie a úroveň trubačov na Slovensku z roka na rok stúpa. Vieme to zhodnotiť podľa výsledkov kurzov ale najmä súťaží. Slovensko sa zapája aj do medzinárodných projektov, ktoré zvyšujú motiváciu a záujem trubačov. Hudba nepozná hranice a spája ľudí. A preto veríme, že aj vďaka poľovníckej hudbe sa postupne obrúsia hrany a trecie plochy medzi poľovníkmi a nepoľovníckou verejnosťou. Robíme všetko preto, aby sme prezentovali krásnu a humánnu stránku poľovníctva a šírili poľovnícke zvyky a tradície. Za posledných 6 rokov sme pod hlavičkou klubu vydali 8 rôznych zbierok s notami. Veríme, že naši členovia budú aj naďalej aktívni autori nových skladieb a budeme ich môcť publikovať aj v budúcnosti. Nové aj staré skladby sú dôležité pre zostavovanie programov koncertov. Jedným z najkrajších projektov poľovníckych trubačov je koncert Poľovnícke Vianoce, ktoré organizuje OZ CORNU LUDENS v sobášnom paláci v Bytči. Pevne veríme že o 20 rokov budeme oslavovať štvrťstoročie ich uskutočňovania.
(red)
