V čase jelenej ruje spávam týždeň, dva alebo aj tri na posedoch. Nielen preto, aby som niečo odfotografoval, ale aj preto, že počúvam rozhovory jeleňov.
Človek, ktorý má rád prírodu a zvieratá, sa často ocitá v situácii, keď sa mu zdá, že stretnutia so zverou mu dodávajú akúsi potešujúcu a uzdravujúcu silu. A keď je človek zameraný na určitú tému, po čase zisťuje, že sa mení jeho myslenie a je oveľa citlivejší na správanie vybraného druhu.
Nočné rozhovory
V čase jelenej ruje spávam aj celé týždne na posedoch. Pravdaže preto, aby som niečo odfotografoval, ale aj preto, aby som počúval rozhovory jeleňov. Keď nocujem v centre rujoviska, počúvam vášnivé debaty hlavného jeleňa s vedľajšími jeleňmi. Vtedy sa potichu vysuniem zo spacieho vaku, zasvietim na posede malú baterku, otváram zošit, vyberiem pero a všetko zapisujem.
Na začiatku ruje jeleň kráča po lese aj počas dňa, vyhľadáva cestičky jeleníc, pri chôdzi má sklonenú hlavu a nosom nízko nad zemou sleduje ich stopy. Jeleň je zdatný, starší. Pachy ho pritiahli na pasienok k jeleniciam, kde sú aj jelenčatá. Po príchode oňucháva postupne jednotlivé srny, zisťuje stupeň ich rujnosti, a zároveň sa zoznamuje s čriedou. Hneď vidím, že si zároveň jeleň osvojuje túto vôňu, možno aj preto, aby neskôr mohol zahnať naspäť aj prípadnú ušlú jelenicu.
Čakanie na ručanie
Potom sa nálada jeleňa zmenila. V jeho veľkých očiach sa zaleskol pokoj, a zároveň sa mu zažiadalo túto udalosť oznámiť aj okolitému svetu. Jeleň si po chvíli bol vedomý, že zoznámenie s čriedou musí oznámiť ostatným záujemcom v okolí, že im musí dať najavo, počúvajte, toto miesto je už obsadené. Netrpezlivo som čakal aj ja s fotoaparátom na jeho prvý hlasový prejav. A potom sa ozval. Bol to jasné, silné, a pritom uchu lahodiace zaručanie. Potom jeleň chvíľu ticho stojí a počúva. Nikto na okolí sa mu neozýva. Jeleň sa hrdo postavil trochu ďalej od jeleníc na malú vyvýšeninu a oveľa hlasitejším tónom znovu zaručal. Vtedy sa v diaľke ozval iný jeleň, ktorý pravdepodobne tiež hľadá jelenice. Odpovedal mu ostrejším, vyšším tónom.
Demonštrácia sily
Hlavný jeleň vtedy spozornel, vnímal hlas druhého jeleňa. Pozeral tým smerom, odkiaľ prišiel zvuk, potom pomalým krokom vystúpil na okraj lesa a ešte trochu vyššie, aby ho bolo dobre vidieť. Hlavný jeleň tu stojí v tichosti a čaká, pritom zaujíma ešte polohu na najvyššom bode terénu, dvíha hlavu a sebavedome ukazuje ohromné parohy, ktoré sa snaží celkom z porastu odkryť.
Bočný jeleň však stíchol, ani sa neukazuje. Hlavný jeleň ho jemne povzbudzuje hlasom, „hu“, je to hlas hlboký a chrapľavý. Vtedy sa bočný jeleň už prejaví, pomaly sa vysúva z úkrytu vytŕča aj konce parohov a pol hlavy cez hustý porast a keď jedným okom zočí hlavného jeleňa, zostane ticho stáť na mieste. Zdá sa, že pri pohľade na silu hlavného jeleňa hneď zneistel, a tak po chvíli, bez ďalšieho rozhovoru odchádza preč.
Kto z koho
Stalo sa však niečo iné, neďaleko na druhej strane v nízkom poraste sa odrazu objavil tretí jeleň a na výzvu hlavného jeleňa sa ohlásil silným provokačným a výstražným „hr“. Z prejavov týchto dvoch jeleňov som vyrozumel, že pravdepodobne sú v sile približne rovnakí, a tak musia medzi sebou vyjednávať a buď sa akusticky dohodnúť, alebo dôjde k bitke.
Ďalšie vyjednávanie nebolo však jednoduché, z večera sa pretiahlo až do nočných hodín. Hlavný jeleň sa sťahuje k čriede, nervózne obchádza dookola, kontroluje jelenice a pomrnkáva „hr – hr – mr – mr“, a ten tam hore provokačne mlčí. S tým sa hlavný jeleň nemôže uspokojiť, nevie, či jeho oponent odišiel, alebo sa utajene pomaly približuje. Tak sa odrazu hlavný jeleň rozručí na všetky strany vo viacnásobných intervaloch, čo asi bola jeho najväčšia výzva pre bočného jeleňa. Ten sa však tiež už ozval hromovým hlasom: „aáóóóá“ a posledné slovko bolo krátke useknuté „a“.
Odohnanie súpera
To už sedím na posede pri baterke a zapisujem ďalšie poznámky, ako vnímam dianie okolo seba. Jasne počujem, ako hlavný jeleň dychčí, nasáva vzduch, pobehuje pod posedom pri jeleniciach a silno zareve „y“. Potom sledujem, ako postupuje ďalej od čriedy smerom k hlasu bočného jeleňa, ktorý ho vyprovokoval svojím „íúú“, „íííúúú.“ Tento hlas sa však vzďaľuje od posedu a už počujem lomoz a pokrik „eh – ch – ch“. To hlavný jeleň odohnal bočného jeleňa.
Hlavný jeleň sa pomaly vracia k čriede a ešte nebol ani pri čriede jeleníc pod posedom, keď pokojne a presvedčivo, že je asi všetko v poriadku, zaručal „húú – úúú“. Postupuje bližšie k čriede a opakovane melodicky ručí, aby sa jelenice upokojili. Znelo to asi takto: „huú -aummm“. Hlas „m“ vzniká pravdepodobne rozochvením pysku pri nasávaní nového vzduchu.
Aj ja som tu!
Sila pohlavného pudu však nepozná zábrany. Keď som sfúkol svetlo na posede a myslel som si, že je všetko ukončené, nebolo to tak. Keď napríklad samička pavúka svojho náruživého milenca – samčeka hneď po oplodnení zožerie, prečo by sa nemal pustiť bočný jeleň do nebezpečnej bitky o priazeň lásky chtivých jeleníc. Veď príroda z milovania nevylučuje nikoho. A tak počúvam ďalšie rozhovory. Hlavný jeleň sa ozval hrubým „ö – ö – ö“, čo znamená „Tu som!“ Neďaleko sa ozvalo: „hú – hú – hú“. To je zasa odpoveď bočného jeleňa: „Aj ja som tu!“
To hlavného jeleňa už asi natoľko rozhnevalo, že začal váľať kamene a parohami metať po poraste. Nato sa pustil do prudkého behu so silným výrazným „ö – ö – ö“ a posledný zvuk bolo ešte výraznejšie „oná“. Nasledoval praskot parožia, svedectvo jelenieho súboja.
Preklad do ľudskej reči
V tichu nočného bezvetria dokáže človek spätý s prírodou veľmi dobre vnímať vzrušujúce momenty z rozhovorov jeleňov. Kto pochopí ich hlasové prejavy, dokáže ich potom, s využitím svojich skúseností a poznatkov, preložiť následne do ľudskej reči.
Najväčšiu a najrozsiahlejšiu „slovnú zásobu“ majú jelene v čase ruje, keď sú pri hlavnom jeleňovi bočné jelene. Ich rozhovory trvajú pomerne dlho a postupne v nich zachytávam všetky stupne priebehu ruje. Ako keď som bol na posede v lokalite Šafránicka na Poľane.
Dva bočné jelene spočiatku reagovali na výzvu hlavného jeleňa samostatne, každý sa uchyľoval k vlastnej stratégii boja. Jeden bočný jeleň sa ozval krátkym „hu“, druhý bočný jeleň nechcel zaostať a hneď zakontroval tlmeným „g“, a ešte dodal „ö“, ale výraznejšie, čím chcel pravdepodobne naznačiť: Ja som silnejší“.
Po vyjadrení odlišných postojov nastupuje žiarlivosť medzi dvomi bočnými jeleňmi. Odhodlane sa približujú k sebe a silou ratíc a parohov prejavujú agresivitu. Kým bočné jelene takto pokrikujú na seba, hlavný jeleň obhajuje svoju čriedu a z nočného ticha počuť citlivé zaručanie v upokojujúcom tóne „euvúú“.
Je čas súbojov
Výhražné ručanie oboch bočných jeleňov sa niekedy vzďaľuje, potom zasa približuje. Neustále chodia hore – dolu. Keď sa bočné jelene vzdialia, hlavný jeleň to komentuje krátkym melodickým jednoduchým „e – é“. To znamená: „Dobre je!“ No nebolo dobre.
Rozprava troch jeleňov sa začala o pol tretej odpoludnia. Pustili sa slovnými potýčkami do seba, a prudké hlasité rozhovory pokračovali až do polnoci. O druhej hodine po polnoci došlo najprv k bitke dvoch bočných jeleňov a po chvíli sa s veľkým hrmotom a silným hlasom „oúa“ pripojil hlavný jeleň. Zem dunela od dvanástich ratíc a klepot troch párov parožia sa roznášal ďaleko po Šafránicke. Tma mi nedovolila vidieť to jasne na vlastné oči, ale zo zníženej aktivity v súboji som pochopil, že jeden jeleň odbehol z boja. Nato sa vyšmykol aj hlavný jeleň a ponáhľal sa k čriede, aby mu ten ušlý bočný jeleň neobsadil jelenice. Na bojisku zostal jeden bočný jeleň a zaujal svoje pôvodné stanovisko, odkiaľ sa hneď aj ozval ťahavým hlasom neúspešného a znovu hľadajúceho jeleňa „a – á – a“, a potom len „a“. Po chvíli ticha sa znovu krátko ozval pokorným „ó“. Z tohto ručania som vyrozumel, že hovorí „koniec sporov“.
Hrozby a výstrahy
Nad ránom pri brieždení mal hlavné slovo hlavný jeleň oproti posedu. Bol to melodický, úspešný prejav sily, dlhé hrubo znejúce ručanie. Tento hlas vyznieva aj ako pokojný prejav jeleňa v čriede a môžem ho vyjadriť ako „ö – ö – ö“, „ööö“. Potom vnímame aj ďalšie hlasy, ktoré majú znaky prívetivej túžby a znejú ako : „ú – ö – ú – íú“. Z nízkeho tónu plynule prechádza hlas do vysokého a párenie jeleň vyjadruje krátkym „ö“, po chvíli „ö“ a nasleduje „ööö“.
Pri týchto hlasových interpretáciách rôznych škál a intonácií, v najväčšom odhodlaní hlavného jeleňa bojovať s protivníkom, prichádza ešte spolu s hlasovým hrdelným prejavom aj škrípanie zubami. Častejšie ako súboje jeleňov som mal možnosť pozorovať hrozby a výstrahy, len aby nedošlo k tomu najhoršiemu.
V revíri Dolinka v Stolických vrchoch.
Tam som pozoroval stret dvoch jeleňov. Pri zaujatí bojových postojov hneď na začiatku zacítil jeden z jeleňov rozdielnosť sily a vyriešil otázku hroziaceho neľútostného boja sklonením hlavy a rýchlym pokorným útekom z boja. Ako som si všimol, zohrali tu rozhodujúce úlohy aj ušnice. Jeleň, ktorý bol výrazne silnejší, a teda aj útočnejší, mal uši sklopené dozadu, kým poddajnejší jeleň ich sklápal a znovu vystieral, čím priznával slabosť, ba aj bolesť. Keď silný jeleň uskutočnil dobrý zásah parohom do tela, postihnutý jeleň zdvihol uši rovno hore, čo znamená koniec bitky, poddávam sa. Jelene vtedy odstúpia od seba a jeden po druhom zaručia. Ale o chvíľu ešte raz skúšajú ísť do seba, lenže teraz už veľmi opatrne, odpichovaným krokom sa obchádzajú a nakoniec už ani ten silnejší nehodlá úlohy opakovať.
Súboj zblízka
Pri súboji sa jelene vzájomne zatláčajú parohami smerom k zemi. Celkom zblízka som pozoroval súboj jeleňov na Muránskej planine. Každý sa snažil protivníka zraziť na zem, vtedy vidieť na jeleňovi každý sval, napnuté nohy, ratice zaseknuté do zeme, pričom fŕka zem, tráva a v lese lístie. Jeden odrazu kľakol na predné nohy a vtedy druhý ešte väčšou silu tlačí parohami. Vtedy sa už kľačiaci jeleň začal otáčať zadnými nohami do polkruhu, snažil sa dostať do pravého uhla s telom súpera. Keď sa mu to podarilo, bleskurýchlo sa zdvihol, obrátil a dal sa na útek,
Nikdy nedochádza k súbojom medzi silným a evidentne slabším jeleňom. Slabší jeleň už pri strete so silným jeleňom zistí, že toto nemôže urobiť a vyhýbavo sa vzdiali.
Záhada spolunažívania
V časti revíru Bukovina na Poľane som spozoroval ručať jeleňa s dvomi jelenicami. Videl som však, že pri ňom stoja aj dva bočné jelene, ktoré boli o čosi slabšie. Čudoval som sa, lebo hlavný jeleň ich znášal a oni rešpektovali jeho dominantnosť. Keď on prechádzal s jelenicami, oni šli za nimi. Vznikla medzi nimi akási tolerantnosť a rešpekt. Možno si už predtým vytvorili dohovorom také podmienky v akých práve prežívajú, pravdepodobne pri nedostatku rujných jeleníc. Ručal vždy len hlavný jeleň. Tento spôsob života v čase ruje som dosť dobre nechápal. Nedalo mi preto, aby som na druhý deň znovu nešiel za nezvyklou čriedou. Hlavný jeleň ešte ráno o ôsmej ručal, jeden bočný jeleň stál neďaleko neho a druhý obchádzal asi v stometrovej vzdialenosti. Pri hlavnom jeleňovi už stáli dve jelenice s dvomi jelenčatami. Vysvetlenie som dostal v podobe stopy vlka a jeho trusu na zvážnej ceste pod rujoviskom.
Myslím si, že keď jelene zistili prítomnosť vlka, združili sa prirodzene do čriedy. Jelenice odložili svoje ratolesti do úkrytu. Samotná črieda sa na obranu postavila na viditeľné priestranné miesto, aby lákala vlka na seba a odpútala pozornosť od zraniteľných mláďat.
Reč tela
Z pozorovania a počúvania rozhovorov jeleňov vyplýva, že základným dorozumievacím prostriedkom je hlas a hlava jeleňa. Sebavedomý jeleň pozerá priamo na svojho protivníka, ten je určite slabší. Pohľad jeleňa do neznáma, akoby cez zahmlené okuliare, to je znak neistoty, podradenosti a ústupčivosť. Neistotu jeleň vyjadruje prižmúrením očí. Sebavedomý jeleň vztyčuje hlavu a nafukuje hrudník. Sklonením hlavy sa sebavedomie znižuje a jeleň ukazuje, že mu niečo hrozí. Sebavedomie jeleň naznačuje aj vztýčením ušníc smerom dopredu. Naopak dozadu alebo nabok naklonené ušnice vyjadrujú hrozbu. Keď jeleň pohybuje neustále ušnicami doprava, doľava, dozadu, dopredu, znamená to, že je neistý, nervozita stúpa. Pri ohrození jeleň sťahuje ušnice celkom dozadu ku krku. Neistotu a nervozitu jeleň vyjadruje aj vztýčením krátkeho chvosta.
