Sú tri hodiny ráno a nemilosrdný budík mi pripomenul, že mám ďalšie rande so srncom, ktorý ma ťahá za nos už dobrý mesiac. Nie nejdem von, posteľ ma svojimi neviditeľnými rukami ťahá do tepla spacáku. V rýchlosti hľadám výhovorku, aby som sa tomuto volaniu mohol bez výčitiek podvoliť. Určite prší, nahováram si.
Hviezdy žmurkajúce z čiernej oblohy mi však berú aj poslednú šancu odsabotovať rannú vychádzku. Vychádzku s poradovým číslom 19, za horským srncom, ktorého som síce dvakrát videl, ale pre zlý vietor som sa k nemu nedokázal priblížiť. Predchádzajúce skúsenosti mi preto dovoľujú túto kacírskoposteľnú myšlienku. Aby toho nebolo dosť, tak sa do lokality nasťahovala vlčica s mladými a srnec, ako aj jelenice s dorastom, ktoré mi každú vychádzku robili spoločnosť, sa pochopiteľne stratili.
Ranná káva ma minimálne aktivizuje a v polospánku s hlavou opretou na volante idem na ďalšie „stretnutie“ s výsledkom, na ktorý by som aj stavil. Je pol piatej a auto zastavuje pod zarastenými rúbaňami, ktoré sú od seba oddelené pásom hustej mladiny. Apaticky si sadám medzi koreňový nábeh starého smreku, ktorý ma už dôverne pozná a beriem do rúk ďalekohľad.
Vyvrátené korene, bukové kríčky v tvare zveri ma už nemôžu oklamať a tak už nepociťujem ani náznak sklamania, že je rúbaň opäť prázdna. So záujmom sledujem drzú myš, ktorá sa rozhodla preskúmať môj ruksak. Počujem čriedu vysokej ako ťahá z nočnej pastvy do krytu chladnej mladiny. Myš bola našťastie vo svojom prieskume nedôsledná a jej pozornosti unikla moja tatranka, ktorú som poraňajkoval a úderom pol šiestej som sa rozhodol už nesedieť, ale prejsť za pás mladiny na druhú rúbaň.
Silná ranná rosa mi dôkladne umýva čižmy a ja som spokojný, že z tohto pohľadu mala moja poľovnícky beznádejná vychádzka, aspoň nejaký zmysel. Ako tak kráčam, venujúc sa hygiene mojej obuvi, zaregistrujem pohyb vo vysokej tráve. Kus srnčieho presadzuje cez zarastenú linku a aj bez optiky jasne rozoznávam srnu, ktorá ma síce počula, ale nerozoznala a tak bez bákania skočila do rúbane, ktorú som mal v úmysle preskúmať.
Tesný kontakt so zverou robí opäť zo mňa pozorného poľovníka a naplno sa začínam sústreďovať. Urobím dva opatrné kroky a v tom vidím druhý kus srnčieho ako znepokojený pohybom srny istí a zisťuje dôvod jej vyrušenia. Môj srnec stojí v bukovom nálete s pohľadom upreným na mňa. Reflexne si kľaknem, opriem palicu a so založenou puškou sa pomaly dvíham. To nie je možné ! Na 30 m srnec stále stojí neodskakuje, vidím mu však len hlavu a kúsok krku. Musím strieľať, odskok je na spadnutie a prípadný pohyb srnca vo vysokom poraste by mi nedal lepšiu šancu.
V takýchto situáciách si vždy spomeniem na slová môjho poľovníckeho priateľa Tibora, ktorý hovoril „keď sa už rozhodneš strieľať, využi prvú dobrú šancu, lebo druhá už nemusí prísť“. Je rozhodnuté… Kríž puškohľadu netrpezlivo hľadá krk a mojim výdychom uvedomujúc si určitú riskantnosť rany, odpaľujem. Srnec po výstrele zmizol, z pokľaku sa vymršťujem ako struna a pátram po mojej koristi. V rúbani vidím odskakovať srnu a len jej zrkadlo mi ukazuje smer jej úniku. Na nástrele zaregistrujem, ako sa na moment zatrasie mladý bučok, tiež sojku, odlietajúcu so škrekotom z neďalekého smreka. Ešte jeden pohyb bučinky a sťahujem napináčik, odkladám pušku a ticho sa položím do mokrej trávy.
Oblaky nado mnou rýchlo letia, ale ani náhodou tak, ako moje zelené myšlienky. Srnec nie silný svojou trofejou, ale zážitkom leží v bukovom nálete a ja si idem k nemu sadnúť a vypiť si do dna svoju čašu poľovníckej radosti.
Andrej Gočár, foto: autor
