Aj na sklonku mojej dlhoročnej poľovníckej praxe si znovu a znovu uvedomujem, že medzi moje najkrajšie poľovnícke zážitky patria chvíle, ktoré som prežíval pri pozorovaní srnčej zveri počas ruje.
Nespočetnekrát som mal možnosť sledovať, ako srnec naháňa srnu v mne blízkych lokalitách „Pri čerešniach“ či „Na bukovinách“. Najkrajší zážitok zo srnčej ruje som však mal v revíri môjho priateľa v Bystřici nad Hostýnem na Morave. Tam som za neskorého popoludnia videl, ako sa toto naháňanie skončilo aktom párenia, ktorý som dovtedy poznal iba z obrázkov v poľovníckych časopisoch.
Pravidlá a výnimky
Predpokladom úspešného lovu srnca v ruji je však dostatok srnčej zveri v revíri. V tomto smere bola v našom revíri okrem jelenej a diviačej zveri bohato zastúpená aj srnčia populácia, ktorej normované kmeňové stavy predstavovali 95 jedincov. A aj poľovníci venovali tejto zveri veľkú starostlivosť, čo sa prejavovalo početnými úlovkami. Ja som ulovil za môj život 67 srncov, z nich však 17 u priateľov na Morave a v južných Čechách. Srnčia zver sa tešila v našom poľovníckom združení veľkej obľube, hoci s občasnými pripomienkami lesníkov, že spôsobuje škody v lese, a to odhrýzaním terminálnych výhonkov na mladých, prirodzene zmladzovaných bukových porastoch, na umelo vysádzaných smrekových stromčekoch, ale aj poškodzovaním niekoľkoročných stromčekov, predovšetkým smrekov, pri vytĺkaní parožkov. Pri chove a love zveri som v našom revíri ako poľovný hospodár vychádzal z praktických poznatkov, ale hlavne z odborných kníh o srnčej zveri od Ing. Pavla Hella. Pri ich študovaní som neraz prišiel k záveru: „Viem, že nič neviem.“ Neexistuje totiž jednoznačný a jasný návod na úspešný chov srnčej zveri. Výnimky z pravidla sú príliš časté a jasné pravidlá príliš zriedkavé. Napriek tomu existujú oporné body, pomocou ktorých môžeme dosiahnuť optimálny stav v chove a love, a v našom konkrétnom prípade v love vábením.
Ruja a pomer pohlaví
Srnčia ruja trvá približne od 25. júla do 15. augusta. V nižších polohách sa začína skôr, vo vyšších o niečo neskoršie. Ak poľovník pozná svoj revír, sám vie celkom dobre predvídať priebeh ruje. Je všeobecne známe, že keď srnce naháňajú srny, nikdy nemôžeme rátať s tým, že priskočia na vábenie, a to počas 2-3 dní, lebo každý teritoriálny srnec už má svoju srnu a len veľmi ťažko ho možno od nej odlákať vábením. Vždy som preto radšej vyčkal, keď už bola väčšina sŕn oplodnená a staré
srnce si po dvoch-troch dňoch oddýchli. Práve vtedy vzniká šanca privábiť srnca. Hlavný problém aj u nás spočíval v tom, že nedodržiaval správny pomer pohlaví 1:1, maximálne 1:1,2 v prospech sŕn. Tie vždy prevládali, najmä v niektorých častiach revíru. Dôsledkom bolo, že sme nemohli srnce privábiť, pretože väčšina z nich mala ešte k dispozícii rujné srny. Pokiaľ ide o otázku, v ktorom čase je najľahšie srnca privábiť, vychádzal som zo skutočnosti, že pre neho to nehrá nijakú rolu. Nikdy som preto nevábil skoro ráno či neskoro večer, ale počas dňa, medzi ôsmou hodinou ráno a dvadsiatou hodinou večer. Veľmi dôležité je však miesto vábenia. Nikdy som nelovil srnce v celom našom 8-tisíchektárovom revíri, ale iba v oblasti Rysnej a Ostrej doliny, lebo moja nádej na úspešný lov tu bola podložená dokonalým poznaním teritórií srncov. To sa, samozrejme, dá dosiahnuť iba častými návštevami daných častí revíru. Sledoval som preto, kde sa nachádzajú ich teritóriá na jar, kde odpočívajú… Poškodené stromčeky od vytĺkania parožkov koncom júla boli pre mňa najlepším znamením, že v danom priestore sa nachádza teritoriálny srnec alebo sa tam dokonca stretávajú 2-3 teritóriá srncov.
Ruja na poli
Maskovanie na stanovišti
Vábil som vždy stojac na zemi, a nie z vysokého posedu, lebo srny takisto nevábia srnce zo stromov. Stanovište som mával dobre zamaskované. Pri vábení treba mať na pamäti, že srnca lákame z pomerne tmavého prostredia do dobre osvetleného, preto aj moje stanovište bolo vždy v tieni. Nikdy som však nestál ukrytý za stromom, aby som si nezhoršoval výhľad. Radšej som sa postavil pred strom, ale vystríhal som sa všetkých zbytočných pohybov. Miesto, kde som stál a odkiaľ som vábil srnca, som vždy dokonale poznal. Vopred som si ho vybral s cieľom, dostať sa naň úplne nepozorovane. Každé takéto miesto som obsadzoval s jasnou stratégiou: Keď príde srnec odtiaľ tam, budem reagovať tak a tak. Nechám ho priblížiť sa a posúdim ho. Neskôr, keď bol na okamih krytý stromom, smel som sa pohnúť, zamieriť, mierne zmeniť polohu a pod. Takýto postup, jasné uvažovanie a predvídanie mi spravidla zaručili úspech. Samozrejme, vždy a stále treba zohľadňovať smer vetra. Vzhľadom na to, že náš revír sa rozprestieral približne na rovnakej ploche lesa i poľa, srnce sme vábením lovili tam i tam. Rozdiely medzi spôsobmi lovu v oboch odlišných biotopoch sú však pomerne značné.
Naháňajúceho srnca nemožno privábiť.
V lese
Vábenie v lese je omnoho náročnejšie, ale aj pôsobivejšie ako na holých rovných plochách. Poľovník si musí zvoliť stanovište tak, aby bol dobre krytý, ale s výhľadom na všetky strany. Na stanovište musí prísť veľmi opatrne, pri priaznivom vetre a potom zachovať aspoň 5-10 minút absolútne ticho, nepohnute pozorovať okolie. Potom sa poľovník ozve iba párkrát tichým zapískaním napodobujúcim srnu, lebo srnec môže byť niekde v blízkosti. Keby začal vábiť príliš skoro a agresívne, mohlo by sa stať, že mu srnec zrazu vyskočí a takto rozbehnutého už nebude môcť posúdiť ani naňho zamieriť. Ak v takej situácii reaguje poľovník unáhlene a rýchlo vystrelí, srnca samozrejme minie. Vyplašený srnec už na ďalšie vábenie nebude reagovať. Po krátkej prestávke od prvého tichého pískania nasleduje hlasnejšia a dlhšie trvajúca séria zapísknutí. Toto opakujeme každých 5-7 minút. Potom treba urobiť prestávku a po nej začať napodobňovať splašené pískanie srny pri párení a lámanie konárikov, ktoré si treba vopred pripraviť. Naháňajúci sa párik robí totiž v lese značný hluk. Poľovník musí vábiť hlasnejšie všetkými smermi, a to vrátane lámania konárikov. Ak teda poľovník nevidí prichádzať srnca, a pritom má dobre zamaskované stanovište, môže začať robiť lomoz, no nesmie sa veľmi pohybovať. Srnec, ktorého my nevidíme, totiž takýto pohyb dobre spozoruje.
Srnec na stope srny
Na poli
Vábenie na poli sa vyznačuje tým, že poľovník môže srnca prilákať aj z posedu, odkiaľ má omnoho lepší výhľad ako v lese. Prichádzajúci srnec nepochopí, že predstieraný hlas srny pochádza z drevenej konštrukcie vysokej niekoľko metrov. Poľovník sa musí dostať na kazateľňu nepozorovane a získať jasný prehľad o okolí. Ak zver uvidí, má dosť času ju posúdiť. Ďalší priebeh udalostí už môže byť pomerne rýchly. Ak srnec na vábenie na okamih priskočí, zostáva poľovníkovi ich chvíľka na presný výstrel. Z posedu poľovník napodobňuje pískanie srny všetkými smermi, ale nie priveľmi hlasno. Ak sa srnec objaví v blízkosti posedu, treba ihneď prestať vábiť a rýchlo jedinca posúdiť. Ak sa po prvých asi 20 zapísknutiach neprejaví nijaká reakcia, treba začať vábiť hlasnejšie a dlhšie, často aj niekoľko minút. Neraz sa pritom stáva, že po hlasnejšom vábení srnec prichádza z diaľky cez polia, približuje sa aj priamo a pomaly. Robí to najmä zo zvedavosti, a nie v dôsledku vrcholiacej ruje. Ak by sa približoval kvôli páreniu, pribehol by veľmi rýchlo. V tomto prípade zrejme ide o srnca, ktorý opustil svoje teritórium a keby sme prestali s vábením, rýchlo by sa otočil a vrátil späť. Poľovník preto musí ďalej vábiť, aby srnec prišiel ešte bližšie. Keby ho totiž podľa mojich skúseností poľovník nechal po trikrát v pochybnostiach, už by ho nezadržal. Presne takýto prípad sa mi stal v istom revíri na Morave. Prednosťou vábenia na poliach je skutočnosť, že poľovník vidí zver z väčšej vzdialenosti a môže sa na ňu dobre a včas pripraviť.
Vyplašený srnec nebude na ďalšie vábenie reagovať.
Príklady z praxe
1. Poľovník prichádza autom do revíru za vyhliadnutým srncom. Po príchode na plánované stanovište na malej lesnej lúke vidí, že jeho srnec je už na mieste a pozoruje auto s poľovníkom. Len čo auto zastane, srnec odskočí a zmizne v lese. V takomto prípade by bolo vábenie srnca zbytočné a treba vyčkať minimálne dve hodiny, pokým sa srnec upokojí a zabudne na auto s poľovníkom.
2. Poľovník príde k okraju lúky pod lesom a uvidí na nej srnca so zvesenou hlavou, ako postupuje po stope srny. Vietor nie je priaznivý pre priame priblíženie. Dostať sa na dostrel k srncovi možno iba veľkou obchádzkou, aby srnec poľovníka nezbadal.
3. Ak srnec naháňa rujnú srnu, takisto je zbytočné vábiť ho pískaním napodobňujúcim srnu alebo nariekanie srnčaťa. Ani srna nereaguje na pískanie srnčaťa, lebo v tejto fáze je pre ňu dôležitejší srnec. Samozrejme, aj pre srnca je dôležitejšia srna.
4. Keď srna so srncom spoločne odpočívajú, môže srnu pískanie srnčaťa donútiť, aby vstala a išla za hlasom srnčaťa a srnec a v tomto prípade ju nasleduje. Ak však srnec odpočíva s mladou dvojročnou srnou, potom pískanie veľmi nepomáha tomu, aby sa zdvihli a išli za hlasom srnčaťa. Pravdepodobnejšie je, že by sa zdvihli pri agresívnom vyplašenom pískaní srny v dôsledku párenie (najmä vtedy, keď srna nie je na párenie pripravená). Srnec potom srnu ľahko opustí, pretože pre neho je v tomto prípade dôležitejší predpokladaný votrelec, ktorý naháňa inú srnu.
5. Poľovník vábi vyhliadnutého starého srnca. Zrazu mu však priskočí mladý nádejný srnec. Aby si poľovník nepokazil priebeh postriežky, musí sa mladému srncovi v celej výške ukázať alebo ho dokonca odohnať mávaním rúk. Vtedy mladý srnec okamžite „zamrzne“ a odbehne bez akéhokoľvek békania. Poľovník môže pokojne ďalej vábiť, lebo srnčia zver na viditeľného nepriateľa nebéka. Robí tak iba vtedy, keď nevidí zdroj nebezpečenstva.
6. Ak poľovník vábi na rozhraní 2-3 teritórií srncov, môže po priskočení a ulovení prvého vábiť ďalej, pretože je veľmi pravdepodobné, že privábi ďalšieho srnca.