Najmenej poznaný a preskúmaný vlk dravý nielen na Slovensku má veľmi zložité spôsoby dorozumievania, do ktorého patrí aj reč tela. Je to jeho vrodený nástroj, ktorým sa vlci medzi sebou dorozumievajú. Pre svorku je táto reč tela veľmi dôležitá, lebo je ňou podmienená spolupatričnosť svorky. Reč tela vlkov je pre pozorovateľa silný zážitok, ak sa však človeku podarí preniknúť do spoločenstva vlkov a chce ich aj so záujmom pozorovať a fotografovať, musí dešifrovať ich spôsoby dorozumenia.
V spleti obrovského množstva komunikačných a signalizačných jazykov jednotlivými druhmi zvierat sa zdá, že práve reč tela vlka a jeho mnohé ritualizované prejavy sú v podstate najdôležitejšie, aj keď najzložitejšie pri spoločnom živote vo svorke, pri brlohu aj pri love koristi. Nie je preto ľahké človeku, ktorý túto vnútrodruhovú komunikáciu sleduje, aby porozumel všetkým slovíčkam, ktoré vlk hovorí svojim ritualizovaným prejavom tela. Je tu veľké riziko, že človek môže veľmi ľahko skĺznuť k nesprávnej interpretácii určitého telového dialektu reči, ktorý však má pre tvorbu poznámok menej podstatný význam.
Keď mi sprostredkovateľ oznámil, že videl na určitom území vlka alebo aj svorku, prípadne objavil vlčí brloh s mladými, snažím sa podľa možností hneď tam vypraviť.
Pri posudzovaní vlka v teréne sa nemusíme spoliehať na to, že nás vlk vidí, hoci často má tvár obrátenú smerom k nám. Jeho zrakové schopnosti sú slabšie, oko vlka je zaostrené na videnie do diaľky. Na blízke predmety musí zrak zaostriť. Pravdepodobne to však málokedy robí, alebo iba v obmedzenej miere.
Zistíme to vtedy, keď sa odrazu ocitneme v blízkosti vlka a ten nás nespozoruje, lebo nehybne stojíme. Ak vlk stojí a pozoruje, musíme stáť aj my, inak má vynikajúcu schopnosť registrovať pohyb. Pre identifikáciu neočakávaného pohybu to môže byť aj záchvev stromčeka, do ktorého nevdojak zakopneme, dokonalosť prehodnotí výborným čuchom. Je to jeho najdokonalejší zmysel, pomocou ktorého sa orientuje v prostredí, pri vyhľadávaní potravy, alebo pri spoločnom zblížení jedincov svojho druhu. Samozrejme aj pri odhaľovaní nebezpečenstva, najmä zo strany človeka. Správca Lesnej správy Ing. Indro, mi oznámil, že na Poľanu do Sedla, na medvediu návnadu chodí vlk. Veľké vlčie stopy v snehu o tom jasne hovorili.
Na druhý deň som už sedel v poľovníckej chatke v Sedle. Pred polnocou, keď zasvietil mesiac, videl som jasne veľkú sivú psovitú šelmu ako oňucháva úlomky kostí z kadavéra. Vlk zdvihol hlavu k mesiacu a krátko zavyl. Potom si pretiahol telo, predné nohy posunul dopredu a hlavu položil na mrcinu. Začal otáčať hlavou a zároveň presúval celé telo bokom k zemi, až sa chrbtom zvalil na polámané kosti, nohy vystrel dovysoka a prevaľoval sa z boka na bok. Vtedy som si uvedomil, že vlk sa práve prevaľuje na tom istom mieste kde som v podvečer stál a pozeral koľko je z návnady odžraté. Vlk zahládzal ľudské pachy.
Ráno som sa vybral po vlčích stopách cez Poperku, až som vyšiel do pralesnej časti, málo prístupného polomu pod Katrušku. Stopa vlka bola stále jasná a v nehlbokom snehu sa dalo prečítať, ako sa vlk prikrádal k srnčej zveri. Vlčia stopa bola v úplaze mokrej preliačiny s výraznými prednými odtlačkami chodidla a bacuľatými bruškami štyroch prstov, s pomerne dlhými pazúrmi. Vlk pazúrmi postrhával aj machové vankúše na kameňoch v bahne.
Na vysliedené srnča vlk prudko vyrazil. Jeho mať – vyľakaná srna silným odrazom v úskoku prudko rozvírila sneh aj trávu do kruhu, kde na obnaženom mieste zostali hlboko vytlačené ratice. Prvý, zrejme neúspešný útok šelmu neodradil, cvalom až tryskom prenasledovala prchajúceho kopytníka. Toto bolo celkom jasne napísané na snehu.
V nepreniknuteľnej húštine a skalnom teréne to vlk vzdal. Stopa vlka sa obrátila naspäť. Tiahol cez Chvosty a naspäť cez Poperku a tak sa pekne, pravdepodobne hladný, dostal až k zbytkom mrciny do Sedla.
Keď vlk v noci močil, už som vtedy vedel, že je to samec. Pokojne prešiel na okraj polianky a ľahol si na miesto odviateho snehu. Dvíhal hlavu a vetril, ceril zuby, ohŕňal horný pysk a hlasito vyfukoval nahustený vzduch, asi preto, aby mohol do seba vdýchnuť čistý. Vtedy som mal pocit, že v tomto vdýchnutom čerstvom vzduchu zacítil aj nepríjemnú časť pachu človeka. Vlk odrazu vyskočil a stratil sa v poraste.
V januári sa na Lesnej správe rozšírilo, že na Poľane sú vlci. Po prvom obnovci kožušina vlka opeknela a zhrubla. Na druhý deň sme zistili, že v noci sa vlk znovu túlal v roklinách okolo Sedla. Prešli sme s pomocným lesníkom takmer po celej stope, no podľa stôp nevysvitlo, že by vlk niečo ulovil. Do Sedla prišla nová návnada. Ešte nebol ani svit na prahu nového dňa a náš vlk sa už vynímal v plnej kráse nad poliankou v Sedle. Vlk však prišiel aj so samicou. To už sa rozšírilo aj medzi lesníkmi. Vlk bol mladší asi trojročný a ona staršia, ako hovoril lesník, „pamätá hádam aj potopu sveta“.
Svoj revír si značili pachovou signalizáciou, na viditeľných miestach na snehu boli močové jamky stopeného snehu. Postriekané močom boli aj kmene stromov pri koreňoch a niektoré kamene.
Začala sa predsvadobná horúčka vysokým vytím. Bolo ho počuť veľmi zreteľne a tak sme sa upriamili na jeho interpretáciu, lebo malo pestrú škálu oznamovacích a dorozumievacích prvkov. Z jedného silného hlasu vysokej, tvrdej intonácie, bolo cítiť vyhrážanie sa. V druhom prípade to bolo vytie, ktoré bolo hlasnejšie, pokojnejšie o niečo nižšie a hrubšie, čo bol pravdepodobne upokojujúci hlas. Javil sa mi, aj lesník to tak vnímal, že oznamoval vstup do manželského zväzku.
Vtedy je už vlk celkom spokojný a v dobrej nálade sa potom ozýval postupne za sebou,sériou zavýjaní, ktoré trvali nepretržite až päť minút.
V istom čase, keď sa z diaľky ozval druhý zavýjajúci vlk, postoj nášho vlka sa zmenil..Ten v diaľke, ostrým výhražným hlasom vyzýval na ústup. V tejto situácii začal náš mladý vlk najprv výstražne brechať a postupne hlas kumuloval s ostrým, ale krátko znejúcim zavýjaním s určitou dávkou nejasných, chrapľavých zvukov. V tom čase sa vlčica pri vlkovi nezdržiavala.
Najdôležitejší systém signálov majú vlci pri love vo svorke. Aby sme si ale vyjasnili, čo je svorka: podľa Nováckeho je to uzatvorená sociálna skupina, v ktorej členovia jednej rodiny – otec, matka, mláďatá z viacerých vrhov – sa spájajú s členmi iných rodín. Aj v takejto čriede je pár celý život spolu. Na výchove mláďat sa môžu zúčastňovať aj iné jedince zo svorky – strýkovia, tety. V čele takejto svorky je vodca, tzv. Alfa samec. Ostatní členovia svorky sú zaradení do hierarchického rebríčka dominancie a podriadenosti.
Tu sme sa vlastne dostali k vnútrodruhovej komunikácií vlka založenej na zmyslovom orgáne zraku v spojení s rôznymi pohybovými formáciami imitácie tela a jeho častí.
Prejdeme však ešte v krátkosti k rekapitulácií stavu vlkov na Slovensku, aby sme mohli objasniť príčinu neľahkého sledovania správania sa vlkov vo svorke v čase ich lovu. Celkový stav vlkov na Slovensku sa pohybuje v ostatných rokoch od 300 do 500 jedincov. V potrave vlka, podľa viacerých zistení, tvoria divé a domáce kopytníky až 90 percent potravy. Jeden vlk napríklad, podľa Bibikova, spotrebuje za rok 500 až 800 kg mäsa.
Lesník z Lesnej správy Kyslinky na Poľane, zbadal na Dežmovom kopci vlka, ako sa nebojácne, ba priam smelo pohybuje aj pred nákladným autom zvážajúcim drevo. Keď som prišiel nasledujúci deň na miesto, zistil som podľa stôp aj prítomnosť ďalších vlkov a nezvyklý hluk v zhlukovaní sa jelenej čriedy smerom na časť lokality Brusniansky Grúň. Jelene sa zdržiavali väčšmi na otvorenom priestore širokej rozlohy rúbaniska nad lesnou cestou, so širokým rozhľadom. Usadil som sa na tzv. medvedí posed, na Brusnianskom Grúni, od ktorého viedol poľovnícky chodník ponad rúbaň nad svažnú cestu až na Dežmov kopec.
Ak by si v tejto situácii niekto myslel, že vlk je agresívny dravý zver, tak by bol na veľkom omyle. Pozorovaný vlk sa pri informácií o útoku od vodcu svorky, správal pokojne, dlho stál na jednom mieste, tak, aby dobre videl na ďalšieho jedinca a mohol prijímať, alebo odosielať správy, ktoré by potom využili na dosiahnutie cieľa. Jeho tvár je pokojná, občas mu vyletí z papule jazyk a bleskovo oblizne jej hornú časť. Oči sú nehybné, občas skloní hlavu, zľahka a nebadane prestúpi z nohy na nohu a zadíva sa do diaľky pred sebou.
Postupne sa vlci sústreďujú do útoku tak, aby na seba bezprostredne videli. Tu práve využívajú vlci tichú komunikáciu tela, pretože signalizačné zvuky by ich prezradili. Vtom ale u vlkov už zjavne vidieť, že medzi jedincami stúpa akási utlmená agresivita. Prejavuje sa najmä viditeľnou nervozitou, spôsobom ponížených, či povýšených postojov celého tela. Pri bezprostrednom strete je to aj ježenie srsti u podriadeného a slabšieho jedinca a pri ďalšom strete s tretím vlkom, sa už dávajú do pohybu aj ušnice. Tie má dominantný vlk vysoko vystrčené, ale u ďalších členov svorky sú viac menej sklopené dozadu, ba aj do bokov hlavy.
Ako je na rozľahlom priestore vidieť, súžitie vo svorke si vyžaduje obmedzenie individuálnej slobody. Tu si nemôže ani jeden vlk robiť čo sa mu zachce. Výraz tváre má veľký spoločenský význam, je to signál, ktorý určuje predovšetkým náladu. Mimikou tváre si vlk, pravdepodobne zabezpečuje aj poradie nadradenosti, takto sa vyvíja vnútorná štruktúra ,aby nedošlo potom k potýčkam pri koristi.
Vlk, ktorý dominuje nad ostatnými, má vodorovne s telom zdvihnutý chvost a neustále mierne pootvorenú papuľu s viditeľnými zubami. Druhý vlk v poradí má už mierne stiahnuté ušnice a chvost dvíha šikmo dolu, s koncom ohnutým do poloblúku. Tretí vlk akože hovorí svojim ovisnutým chvostom : „som už nedočkavý ale vetrím aj nebezpečie“. Štvrtý vlk obchádza v blízkosti s výzorom smutnej tváre, so stiahnutými ušnicami, naježenou tvárovou srsťou – bokombradami a s ovisnutým chvostom, ktorý pri pohybe a prípadnom strete s ostatnými vlkmi, ihneď sťahuje medzi zadné nohy. Toto je jasný prejav, akejsi neistoty a strachu.
Napätie stúpa a testovanie jelenej čriedy pokračuje prebiehaním na jej stopovú dráhu (keďže tade prechádzala). Týmto pravdepodobne vlci aj čuchom zisťujú početnosť a zdravotný stav jeleňov. Porada vlkov však trvá príliš dlho, jelene sa pomaly presunuli ďalej a dominantný vlk rozhodol o neúspešnom love v predstihu. Odrazu sa prudko odpichol od zeme a pokorným behom sa vzďaľuje. Ostatní vlci sa so zníženým a prikrčeným telom, prevaľovaním raz na jednu, raz na druhú stranu tela, s miernymi dlhými kľučkami vzďaľujú.
V brlohu, v pivničných priestoroch po zvalenej chate v Tatranskom podhorí boli štyri vĺčatá. V závere doliny Hrdzavá, na Muránskej planine sme mali brloh s piatimi vĺčikmi. Dokonca na Vihorlate našli drevorubači pod vývratom osem vlčích mláďat.
Mladé vĺčiky po jednom – dvoch vyzízajú z diery a obaja rodičia im nosia potravu a dlávia im ju ,už z časti predtrávenú, zo žalúdka, pretože mláďatá pri nedostatku pepsínu v žalúdočnej šťave, by surové mäso neboli schopné stráviť a potom by pre slabosť nestačili nasledovať rodičov ku koristi.
Z brloha lákajú mláďatá vlk aj vlčica. Každý rodič osve sa poberie s jedným či dvomi mláďatami na prvé vychádzky do priestoru okolo brloha. Najmä vlk to na počiatku začína len s jedným vĺčikom a vlčica zostáva s ostatnými doma. Pri chôdzi sa vodca snaží ísť vpredu a mladý cupitá za jeho chvostom. Chvost mladého usmerňuje, akonáhle sa vĺčik snaží vlka predbehnúť, vlk ho mrzutým pohľadom zaženie naspäť za chvost.
I keď hravé správanie mláďat je špecifická forma aktivity zvierat, u vlkov sa pred brlohom aj inde, neprejavuje tak, ako napríklad u mačkovitých a medveďovitých šeliem .Vždy sa mi u malého vĺčika zdalo, že jeho hravé pohyby a zdanlivé prejavy roztopašnosti a radosti sú často tlmené a usmerňované strachom z prítomnosti rodiča. Málokedy sa stane, že je mladý vĺčik pre brlohom alebo aj ďalej od neho, slobodný a môže si pobehovať iba sám. Vždy je pod prísnym dozorom vlka alebo vlčice.
Aj pri dlhšom pozorovaní som si uvedomil, že odhalenie podstaty hravého správania sa vĺčikov je krajne namáhavá práca. Ťažko sa odhaľuje podstata toho, čo práve vĺčik chce alebo hodlá urobiť. Napríklad som nepochopil niektoré prvky, ktoré pôsobili ako hra s niečím – zároveň je to aj hryzenie a sekanie zúbkami do voľného priestoru – vzduchu, alebo do ľahkého predmetu, ako je napríklad steblo trávy.
Mladý vĺčik má pri prejavoch poslušnosti chvost sklopený, alebo šikmo, či vodorovne s telom. Keď je na chvíľu uvoľnený, tak si občas chvostíkom aj zavrtí. Ak sa však vlk na mláďa pozrie, to už chvostíkom nesmie vrtie.
