Les nie je len krásny, voňavý, farebný a príťažlivý, ale tiež nenahraditeľne múdry. Ak v ňom človek chodí s očami otvorenými dokorán, môže sa naučiť viac než z kníh známych autorov. V prírode a lese existujú početné tajomstvá, o ktorých sa knihy zmieňujú len okrajovo alebo ich autori vytvárajú teórie a hypotézy, v ktorých pravda akosi nemá miesto. Takouto záhadnou a tajomnou je tiež srnčia ruja.
Z hôr až na rovinu
Ruja srnčej zveri neprichádza vždy rovnako. Po miernej zime a skorej jari je ruja spravidla veľmi skoro, za nepriaznivých podmienok sa zase oneskoruje. Vo vyšších polohách ruja srnčej zveri prichádza neskôr ako na rovinách. Najčastejšie sa začína ruja v poslednej tretine júla a trvá od štrnástich dní do mesiaca v bezprostrednej nadväznosti na klimatické a geografické podmienky. Skorá ruja u srnčekov a oneskorená rujnosť starých sŕn môže dobu ruje predĺžiť až o dvojnásobok, preto tá pomerne značná variabilita dĺžky srnčieho času lásky. Srnce sú schopné rozmnožovania okrem krátkeho času na prelome zimy a jari prakticky po celý rok. Samotná ruja však závisí výlučne od činnosti pohlavných žliaz sŕn, keď v čase vrcholného leta v ich vaječníkoch dozrievajú a uvoľňujú sa vajíčka, dochádza k ovulácii. V závislosti od nej sa potom prebúdza činnosť pachových žliaz sŕn. Ich pach priťahuje srnca, ich pohlavné žľazy sú tiež vo vrcholnej činnosti. Srnce sa stávajú nepokojnými. Ak zavetria pach rujnej srny, pozorne sledujú jej stopu. Ak sa dostanú do teritória iného srnca, odbíjajú jeden druhého. Svoje teritórium si vyznačujú hrabaním a odieraním stromov a kríkov, pri stretnutí srncov často nastávajú tvrdé súboje. Celé obdobie sa vyznačuje zvýšenou agresivitou, nervozitou, vzrušením aj zmätením.
Dvakrát do roka
Aj keď srnčiu zver charakterizujeme ako výrazne teritoriálnu, srnec, zvlášť starý a skúsený, nebude v lete spravidla tam, kde sme ho vídali zjari. Predovšetkým v čase ruje sa mení stanovište silných srncov, ktorí v tomto čase radi putujú hľadajúc rujnej srny. Srnčia ruja sa odohráva na prelome júla a augusta, druhýkrát koncom novembra a v čase predvianočnom. V prírode sú zvieratá, ktoré majú ruju viackrát v roku, pričom vždy majú aj mláďatá. Len srnčia zver, hoci má ruju dvakrát, kladie mláďatá len raz, a to v máji, najneskôr začiatkom júna. To nedalo poľovníkom a prírodovedcom dlho spať a nazývali tento čas takmer do polovice minulého storočia jalovou rujou. Ako to bolo a je v skutočnosti?
Štyri ročné obdobia
Starí poľovníci poznali letnú ruju, ako ju poznáme dnes, avšak inak ju chápali. Poznali tiež nepokoj spojený s naháňaním sŕn srncami na sklonku jesene a prahu zimy. U sŕn ulovených v čase do konca leta až do neskorej jesene nenachádzali zjavné plody. Preto podľa nich za pravú platila decembrová ruja, naopak letná bola považovaná len za zdanlivú, ktorá nevedie k oplodneniu. Bola považovaná za ruju jalovú. V skutočnosti je to však tak, že väčšina sŕn je oplodnená pri letnej ruji, avšak niektoré slabo vyvinuté minuloročné srnky, ktoré pre svoj oneskorený vývoj ruju nemali alebo neboli oplodnené, či staré srny, ktoré z rôznych príčin nezostali gravidné, sú znovu rujné s koncom roka a bývajú oplodnené. Pri tejto ruji dochádza k oplodneniu srncom, ktorého semenníky síce už nie sú v činnosti, avšak má stále zásobu zrelých spermií. Teda aj jesenná ruja je rujou pravou, hoci menej obvyklou, a prebieha bez latencie.
Iba letná je tá pravá
Na základe predchádzajúcich slov môžeme jednoznačne vysloviť tézu, že v prírode pravdepodobne neexistuje „falošné“ milovanie, to snáď je vyhradené iba človeku. Príroda to vníma inak. Pochopiť to vyžaduje od človeka hlbokú pokoru, lásku k lesu a poznanie prírody. Výkladu jalovej ruje však zodpovedala domnelá doba brezivosti od začiatku zimy až do májových dní, keď väčšina sŕn kladie mláďatá. Taká doba brezivosti je totiž porovnateľná s inými zvieracími druhmi približne rovnakej veľkosti ako je srnčia zver. Až približne v polovici devätnásteho storočia bola anatomicky dokázaná originalita v biológii gravidity sŕn. Bolo nezvratne zistené, že letná ruja srnčej zveri je tá pravá, lebo jedine pri nej dochádza k oplodneniu sŕn. Samozrejme začatý vývin oplodneného vajíčka sa vzápätí zastavuje, zárodok leží voľne v maternici a nie je usadený v jej sliznici. Nepatrne vyživovaný tak odpočíva do konca jesene, keď dôjde k jeho uhniezdeniu vo výstelke maternice a potom už bežne pokračuje vývoj plodu, čo trvá približne päť mesiacov. Celé toto obdobie nazývame utajenou graviditou, latenciou, diapauzou či predbrezivosťou. Na jej počiatku má srnčí zárodok veľkosť približne špendlíkovej hlavičky, koncom latencie je veľký asi ako zrnko hrachu. Preto bol pri zbežnej prehliadke len ťažko viditeľný a srny boli považované za neoplodnené. Podobný jav existuje aj u iných cicavcov, napríklad u kún a medvedíc.
Obdobie plné nepokoja
Ak nájde srnec srnu, ktorá je na začiatku ruje, začne ju naháňať. Srna mnohokrát beží tam, kam sa srncovi nechce. Ten jej nadbieha a snaží sa ju vrátiť. Najlepšie to vidíme na poliach, v teréne prehľadnejšom než je les. Toto naháňanie je začiatkom dlhej ľúbostnej hry a neraz býva veľmi prudké, dynamické, vášnivé. Srnec chrčí vzrušením, srna píska túžbou. Tu a tam môžeme zaznamenať až násilné prejavy pohlavného pudu. Rušný dej je pudovým prvopočiatkom ruje a jeho rýchlosť udáva srna. Divoké naháňanie občas strieda pokojná pastva, dokonca zaľahnutia, ale je to opäť len pokoj pred vášnivú búrkou.
Hodiny na kolotoči
Počiatočné obdobie ruje trvá obyčajne celý deň, niekedy aj noc. Srna sa však nedá pokladať, ak jej ovulácia nedosiahne vrchol. Akonáhle je uvoľnené vajíčko schopné oplodnenia, zvoľňuje srna tempo únikov, aby ju srnec mohol ľahšie sledovať a nasávať pach oznamujúci stav jej rujnosti. Obaja behajú v čoraz menších kruhoch, až si vyšliapu vlastné stanovište. Tam vzrušená dvojica pobieha s prestávkami celé hodiny. Voľnejšie naháňanie, vrátane „kolotoča“ v stanovišti trvá dva až tri dni. Pohlavná túžba srny dosahuje vrchol a konečne sa srncovi nechá ochotne pokladať. Samotné pokladanie trvá len pár sekúnd, najdlhšie desať. Srnec potom zaľahne. Len čo rujnosť srnu prechádza, srnec ju opúšťa a hľadá si inú. Počas jedného obdobia naháňa a pokladá maximálne päť sŕn, spravidla však len dve či tri.
Aplauz na záver
Srnčí čas lásky je jedným z najkrajších zážitkov, s ktorými sa poľovník môže vo voľnej prírode stretnúť a pozorovať ich. Srnčie milovanie je plné vášne, opojenia, radosti z nepoznaného, nehy, túžby po zachovaní rodu. Zdá sa, srnčie milenecké srdce búši rovnako vzrušene, ako to naše ľudské. A vedzte, ak je láska dostatočne nasýtená, nie je v prírode väčšej radosti, ktorej potom les tlieska šumením vetví v korunách stromov…
