Poznali sme sa dlho. Najprv to boli len stopy asi štvorročného kanca, ktoré občas križovali Sebeňovský hrebeň. Prešli dva roky, kanec lokalitu stále držal a ja som ho mal v hlave čoraz viac.
Veľakrát ma ofúkal, párkrát som ho aj zazrel, dokonca mi dvakrát ponúkol svoju komoru. Nie, si ešte mladý, nechám ťa. Raz sa s tebou určite stretnem, hovoril som si. Všetky ostatné diviaky ma postupne prestali zaujímať, zavesil som sa na neho ako hladný vlk a spriadal plány, ako ho uloviť. Pred posed som každý víkend vysypal za vedierko kukurice, dúfajúc, že ho zláka. Prešli mesiace a on sa ani raz neukázal. Stopy lanštiakov aj mladého sekáča som bezpečne rozoznával, ale silnú a hlbokú stopu kanca nie.
Konečne som sa dočkal
Až v jedno sobotné ráno som našiel na krmovisku stopu nevídanú a ja som vedel, že tu bol. Nič iné mi neostávalo, len použiť fotopascu a dúfať, že sa cez týždeň zastaví a ja ho budem môcť dôkladne prečítať. O týždeň skoro ráno trielim do revíru, vyberám kartu a kontrolujem, čo je na nej. Okrem jedného sekáča, pár medveďov a prašivej líšky, nič. Podobný scenár sa opakoval ešte dve soboty, ale potom… Na karte fotopasce sa objavil vyzretý kanec, v tele nie taký veľký ako kukuričné kolosy z nížin. Jeho zbrane boli také zreteľné, že som si spočiatku myslel, že je to chyba aparátu. Na chate som ho podrobne skúmal a zistil som, že má roztrhnuté pravé ucho, podľa ktorého ho bezpečne rozoznám. Voňavá kukurička robí divy a senior začal krmovisko navštevovať častejšie. Až vtedy som v plnej kráse videl jeho silné zbrane. Blížila sa polovica júla, kanec chodil k posedu celkom pravidelne, a tak som sa rozhodol, že počas splnu si zoberiem dovolenku a ulovím ho. S otcom sa nám to nepodarilo. Lenže ľahšie sa povie, ako urobí.
Kam sa podel?
S Maťkou trávime dve noci na posede, ale okrem medveďov ani chlp. Fotopasca ukázala, že za posledné dva týždne sa senior ani raz neukázal. Nedeľné vedierko kukurice ukončilo moju dovolenku a ako na potvoru sa mi pokazila aj fotopasca, ktorú som musel zvesiť a odniesť do opravy. Moje ďalšie júlové soboty a nedele boli bez zmeny, pred posedom žiadna silná stopa, vždy som overil aj zvážnice a známe kaliská, skrátka po kancovi akoby sa zľahla zem. Začínal som mať podozrenie, že ho zlákalo pole, kde má potravy nadostač. Na druhej strane som tomu neveril, lebo starý skúsený kanec málokedy vymení bezpečie lesa za otvorený priestor, kde ho vidieť na široko ďaleko, aj keď tam má bohato prestretý stôl.
Niečo je pod posedom
A tak sme išli stále dookola – vedierko kukurice, guľovnica a pred nami noc v posede. Vietor sa krútil na všetky strany, tak sme o desiatej usúdili, že sem zver môže vyjsť len so silnou nádchou a ľahli sme si spať. Bola ešte prakticky noc, i keď svitanie sa už začalo opatrne hlásiť, keď sa budím na Martinin pohyb. „Niečo je pred posedom,“ zašepká. Ja ani nevstávam, ale keď už dlho pozoruje, s nevôľou idem k okienku. Skutočne, na kukurici niečo chodí. Pre istotu opatrne zapínam nočné videnie. Stačí mi sekunda – je to on. Maťa mi podáva guľovnicu, pokúšam sa dostať kanca do puškohľadu. Zreteľne vidím jeho charakteristické línie a neverím, že to nie je fotografia ani sen, ale skutočnosť, na ktorú som tak dlho čakal. Hľadám jeho ucho a snažím sa o precíznu ranu, lebo viem, že mám prvú, ale aj poslednú príležitosť. Kanec po výstrele padá do vysokej trávy, prebíjam, a súčasne Mati kážem, aby pre istotu zasvietila baterku. V lúči jasne vidím ležiaceho kanca, ktorému svietia zbrane. Všetko sledujem cez puškohľad a robím dobre, zazrel som, že nie je zhasnutý, mrkol okom. Druhý výstrel a odkazujúci zadný beh zvestoval úspešný lov.
S priatelmi pomocnikmi uz na chate
Nájdeny starý projektil na lopatke kanca
Cigareta, pivo, ticho
Dýcham, akoby som práve zdolal behom Borišov, optika zarosená, ja stále pažbu v ramene. Až po pár minútach sa odvážim zložiť pušku. Je tam, môj lesný duch, prelud, ktorý som prenasledoval toľko mesiacov. Životný kanec, ktorý je dopriaty jágrovi len zriedkavo. Zrazu neviem, čo mám robiť, tak si len ticho zapaľujem cigaretu. Maťa otvára pivo, pozeráme sa na seba mlčky, ako keby sme sa videli prvýkrát. Stres pomaly ustupuje, roztápame sa a gejzír poľovníckej radosti naplno vybuchuje. Obliekame sa, zapíname gombíky na košeliach, podkolienky precízne naťahujeme, veď k takému kancovi sa patrí pristúpiť riadne ustrojený. So zloženými klobúkmi pomaly kráčame k nemu. Pred nami leží v tele pomerne krátky kanec, ale mimoriadne široký. Zdvíham mu hlavu, aby som videl pravé ucho, posledný znak, ktorý potrebujem. Je roztrhnuté. Radostnú zvesť hneď telefonujem otcovi, prichádza aj Roman z Moravy, ktorý si tento moment nemohol nechať ujsť, samozrejme Dušan z Belej aj s výbornou kávou a Jožko, ktorý doviezol príves. Vystlaný čečinou je pripravený na odvoz vzácneho úlovku. Čo napísať na záver? Hádam len vyznanie môjho drahého otca, ktoré mi po tejto poľovačke napísal: „Takže moja kapitola ‚Nedokončená‘ z druhého dielu Zelených zápiskov dospela k úspešnému koncu. Presne podľa kódexu a tradície balkánskych ‚Šiptárov‘ u ktorých vendetu preberá prvorodený syn, keď otec už nevládze bojovať. Netvrdím, že tu ide o klasickú krvnú pomstu, ale skôr o zadosťučinenie nevyrovnaného účtu z rozohranej rodinnej partie. Ako vyplýva z prológu v knihe, Andrej urobil všetko, aby mi zaručil úspech a keď sa to nepodarilo, bol tak nešťastný ako som ja teraz šťastný, že strelil svojho zlatého kanca, prvého v našej rodine. A v nej prežívame súčasne tri poľovnícke životy a to je niečo tak úžasné, že neviem byť dostatočne vďačný ‚prozreteľnosti‘, ktorá to takto zariadila.“
