Vo Svätom Antone sa budú začiatkom septembra konať 26. Dni svätého Huberta. Jeden môj vzácny priateľ napísal, že keď sa kedysi dávno stretli pri svätoantonskom kaštieli tri kamarátky, Príroda, História a Kultúra, boli to ešte slečinky. V kalendári sa uvádzalo 18. storočie a im sa tam tak zapáčilo, že pod Sitnom ostali dodnes.
Dnes sú to už dámy, sedia v parku pri kaštieli za stolíkom, popíjajú kávu a s úľubou sa obzerajú okolo seba. Autorom týchto slov je Ing. Marián Číž, riaditeľ Múzea lesníctva a poľovníctva vo Svätom Antone. Ku svojim slovám rád dodáva, že je len málo miest, ktoré pozorne načúvajú dejinám, prírode a ľudskému dielu, aby o nich následne pútavo rozprávali nám aj všetkým, ktorí prídu po nás. Svätoantonský kaštieľ a príroda, ktorá ho obklopuje, rozprávajú o známych aj menej známych osobnostiach z rodu Koháry a Coburg, no tiež príbehy obyčajných ľudí, ktorí s láskou povýšili remeslo na umenie.
Ďalšie štvrťstoročie
Začnime ale trocha od konca. O pár dní, v prvý septembrový víkend, vstúpia do nového štvrťstoročia tunajšie Dni sv. Huberta. Bude sa tu konať už 26. ročník tejto kultúrno – spoločenskej akcie určenej poľovníkom aj širokej verejnosti. Slávnosti sú bez zveličovania prestížnou akciou. Účasť na podujatí, ktoré už dávno prekročilo hranice Slovenska, je tradične vynikajúca, do obce sa schádzajú tisícky členov a priaznivcov Hubertovho cechu, ich blízkych a priateľov. Nikdy nechýba početná skupina VIP hostí. No úprimne – len málo z tých, ktorí tu prevzali a prevezmú vysoké poľovnícke vyznamenania, ktorí sa podieľajú na bohatom umeleckom a spoločenskom programe, pripravujú občerstvenie, prezentujú firmy
či sa prídu pod Sitno len tak zabaviť – pozná históriu tohto čarovného miesta. Preto sa vráťme v čase a urobme si výlet do svätoantonskej histórie aj do histórie tunajšieho múzea, ktorého činnosť má výrazne nadnárodný charakter.
Máme šťastie
V dnešnom svete plnom nepokoja a devalvácie hodnôt je čoraz ťažšie nájsť miesto na nerušený duševný oddych, zdroj pozitívneho myslenia a kultivovaného spoločenského relaxu. Slovenskí aj stredoeurópski poľovníci majú to šťastie, že majú takéto miesto už viac ako polstoročie. Toto miesto vďaka pokorným, mimoriadne zanieteným, odborne, kultúrne i ľudsky jedinečným osobnostiam systematicky prispieva k záchrane tradičných etických a kultúrnych hodnôt lovu a poľovníctva. Tým pútnickým miestom poľovníkov je múzeum vo Svätom Antone, ktoré bude mať v decembri už 54 rokov.
Ako sa to začalo
Vzniku múzea predchádzali významné udalosti. Múzejníctvo má v regióne Banskej Štiavnice dlhú tradíciu siahajúcu do konca 19. a začiatku 20. storočia. Už na začiatku júna 1890 bolo verejnosti v rámci baníckeho a lesníckeho kongresu sprístupnené Mestské múzeum. „Lesníctvo a poľovníctvo sa tiež viaže k histórii mesta a jeho blízkeho okolia. Lesné hospodárstvo bolo s baníctvom úzko spojené v dôsledku hospodárskych záujmov panovníckeho dvora. Lesnícka prevádzka slúžila predovšetkým podnikaniu v ťažbe rúd. So zreteľom na túto skutočnosť bola v meste v roku 1763 založená Vyššia lesnícka škola s rakúsko-uhorskou pôsobnosťou. O sedem rokov neskôr ju premenovali na Banícku akadémiu, kde sa vyučovalo aj lesníctvo. V roku 1807 vznikol pri akadémii Lesnícky ústav. V roku 1846 bol celok premenovaný na Banícku a lesnícku akadémiu. Vplyv tradície založenia a fungovania lesníckej akadémie bezprostredne podnietil myšlienku vytvorenia múzea s tematikou lesníctva a poľovníctva práve v tomto regióne,“ uviedol Marián Číž, od roku 1988 zamestnanec svätoantonského múzea a od roku 1995 jeho riaditeľ.
Projekt na papieri
Cesta ku vzniku múzea však bola dlhá a plná prekážok. V súvislosti s uvoľnením objektu v obci južne od Banskej Štiavnice povereníctvo pôdohospodárstva požiadalo 29. decembra 1949 povereníctvo školstva, vied a umenia o vyslovenie súhlasu na zriadenie lesnícko – poľovníckeho múzea na účely prezentácie týchto odvetví odbornej i laickej verejnosti. „Zámok vo Sv. Antole ako objekt plne zámeru vyhovoval a keď myšlienku podporilo aj riaditeľstvo štátnych lesov, ktoré po znárodnení malo budovu zámku v správe, zdalo sa, že nič nebráni realizácii. A to už aj preto, že základ múzea mala tvoriť rozsiahla zbierka trofejí a iné zbierky uložené v zámku. No čas ukázal, že to bol omyl,“ dopĺňa informácie o začiatkoch zložitého procesu Marián Číž.
Zemiaky majú prednosť
S prípravnými prácami na zriadenie múzea sa začalo v roku 1950 na základe účelovej dotácie Zväzu poľovníckych spolkov v Bratislave a Československej mysliveckej jednoty v Prahe. Sľubne sa vyvíjajúcu myšlienku založenia múzejnej kultúrnej inštitúcie v Antole však hneď od začiatku komplikovali problémy a stretávala sa s nepochopením. Z dnešného pohľadu dochádzalo aj k absurdným situáciám, keď napríklad v roku 1951 dostalo prednosť pred pokračovaním budovania expozície uskladnenie obilia a zemiakov v zámockých priestoroch. O osem rokov neskôr to nemalým dielom takmer prispelo ku katastrofe, keď sa vzhľadom na preťaženie suterénnych pilierov takmer zrútilo juhozápadné krídlo. „Všetko zlé je ale na niečo dobré,“ konštatuje Marián Číž. „Zodpovedné orgány si vtedy konečne uvedomili, že národnú kultúrnu pamiatku prvého stupňa treba urýchlene vyprázdniť, stavebne zabezpečiť a zachrániť jej bohaté historické a umelecké predmety. Aby sa už nikdy nemohlo opakovať to, že napríklad orientálny stolček vykladaný slonovinou bude slúžiť ako stupienok pre robotníkov podávajúcich si vrecia s obilím.“
Predchodcovia múzea
Reálnym predchodcom Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene a Sv. Antole bolo Lesnícke múzeum v Bratislave. Existovalo v rámci Múzejného spolku Československého zemědělského muzea, neskôr Slovenského múzea a Slovenského národného múzea. Slávnostne ho sprístupnili 4. mája 1930. Vystavené v ňom boli exponáty z lesníckej zoológie, preparáty zveri, modely poľovníckych zariadení, vývoj parožia a mnoho fotografií a drobných umeleckých predmetov. V roku 1944 však múzeum utrpelo značné škody pri bombardovaní Bratislavy a následnom požiari. Premiestnenie zbierok do nového zvolenského múzea sa uskutočnilo v roku 1955. Nádejne sa vyvíjajúce múzeum situované do zvolenského zámku však nemohlo mať dlhé trvanie, pretože sa čoskoro muselo pristúpiť ku generálnej oprave celého objektu. Bohaté zbierky sa presúvali na rôzne miesta, pričom neraz došlo k ich poškodeniu a znehodnoteniu. Napokon ich na prelome rokov 1961-1962 sústredili do štátneho zámku v Antole. Premiestnenie malo byť dočasné, neskôr sa mali zbierky vrátiť do Zvolena. To sa však už nikdy nestalo. Zvolenský zámok sa stal sídlom Múzea stredoslovenského umenia ako súčasti Slovenskej národnej galérie.
Interiér ako hlavná atrakcia
Funkčne bol síce antolský zámok Lesníckym, drevárskym a poľovníckym múzeom, ale v skutočnosti jeho návštevníkov
najviac zaujímal coburgovský interiér, ktorý zaberal poschodie hlavnej budovy. Zariadenie po bývalých majiteľoch zámku, rodoch Koháry a Coburg, štýlový nábytok, obrazy, umelecké predmety, zbierky trofejí jeleňovitej aj inej zveri – to všetko bolo hodnotné a návštevnícky atraktívne. Bolo potrebné vyriešiť rozporuplnosť účelného rozčlenenia múzea. Marián Číž k tomu hovorí: „Po mnohých rokovaniach, hľadaní kompromisov, ale aj stretoch na všemožných úrovniach bola 1. decembra 1962 konečne verejnosti slávnostne sprístupnená časť samostatnej poľovníckej expozície a zbierky interiéru, ktoré na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v Žiari nad Hronom prevzalo múzeum do svojej správy.“
Antol alebo Anton?
A prečo sa v starších materiáloch o obci, kaštieli i múzeu objavuje pomenovanie Svätý Antol? Vysvetľuje Marián Číž: „Je to jednoduché. Prvého júla 1996 sa občania v referende rozhodli vrátiť sa k pôvodnému názvu obce, ktorý bol Svätý Anton. Dedina leží na úpätí Sitna s nadmorskou výškou 1 009 metrov. Prvé nálezy svedčiace o tunajšom osídlení pochádzajú z mladšej doby bronzovej, keď tu žil ľud lužickej kultúry. Anton bol v čase Arpádovcov nemeckou kolóniou, neskôr splynuli kolonizátori s pôvodným slovenským obyvateľstvom. V starých dokumentoch v nemčine sa dedina uvádza ako In der Au, hádam podľa vŕb a topoľov, ktoré rástli pozdĺž riečky Štiavničky. Nazývala sa aj Szentantal, Sankt Anton, Sent Antal, ale aj Scenantollo, Sanctus Antonius, Zenthantal, Swaty Antal a konečne v roku 1920 prijíma názov Svätý Anton. V roku 1960 došlo k nelogickému premenovaniu na Svätý Antol, náprava nastala o 36 rokov neskôr.“
Z ruky do ruky
Svätoantončania sa vždy živili predovšetkým ťažbou zlata a striebra, a tiež prácou v lese. Po husitských vojnách a zemetrasení, ktoré kraj postihlo v roku 1443, pripadlo panstvo grófovi Illésházymu, ktorý tu nechal vybudovať kostol zasvätený svätému Antonovi Pustovníkovi. Po bojocha Turkami a následnej epidémii cholery obec získal nový majiteľ. V roku 1629 sa ním stal Peter Koháry. Obec sa rozrástla na zemianske mestečko, pôvodný stredoveký hrad prebudovali na pohodlný zámok v poľovníckom duchu obklopený anglickým parkom. Poslednými majiteľmi boli Coburgovci, ktorí obec aj zámok získali sobášom. Koháryovci vymreli po meči.
Novodobá história
História múzea by zabrala stovky strán a je obsahom mnohých odborných statí uverejňovaných v populárnych zborníkoch múzea. Za všetky medzníky spomeňme aspoň rok 1965, keď došlo k presťahovaniu knižnice zo Zvolena do Sv. Antola. Ďalej si pripomeňme roky 1967 – 1970, keď bola doplnená lesnícka, drevárska a poľovnícka expozícia a následne vybudované nové depozity. V roku 1985 bol areál zámku vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a o tri roky neskôr prešlo múzeum pod Ústrednú správu múzeí a galérií a Slovenské národné múzeum. V roku 1992 prešlo pod priamu správu Ministerstva kultúry SR. Podieľalo sa na mnohých poľovníckych výstavách doma i vo svete. Organizovalo významné akcie, napríklad majstrovstvá Európy vo vábení jeleňov, výstavy, semináre, kongresy. Múzeum navštívili významné osobnosti, napríklad nórsky kráľovský pár, prezident SR Ivan Gašparovič či J. V. Simeon Sachsen-Coburg und Gotha s manželkou kráľovnou Margaritou.
Raz hore, raz dolu
Život každej podobnej inštitúcie je trochu ako na hojdačke. Úspechy striedajú nezdary, radosť zasa napätie z problémov. Tie prišli v roku 1990, keď múzeu hrozil zánik. Jeho pracovníci hľadali spôsob, ako ho zachrániť. Pri jednej z ciest do Bratislavy sa zastavili vo vtedajšej redakcii poľovníckeho časopisu a spoločne došli k záveru, že pre návštevníkov múzea treba pripraviť viac ako len strohé expozície. Tak vznikla myšlienka usporiadať vo svätoantonskom areáli podujatie, ktoré by prilákalo poľovnícku aj nepoľovnícku verejnosť. A aké iné by mohlo byť než zamerané na legendu poľovníkov sv. Huberta? Toho si však pripomíname až začiatkom novembra, a tak bolo súčasťou návrhu organizovať túto akciu už začiatkom septembra, keď je ešte predpoklad stabilného pekného počasia a veľa sprievodných podujatí sa môže konať v parku a na nádvorí. „Prvé Dni sv. Huberta sa konali 14. a 15. septembra 1991,“ spomína Marián Číž. „Prezentovali sme tu etiku a estetiku poľovníctva a prekvapil nás veľký záujem verejnosti. Netrvalo dlho a slávnosti sa stali celoslovenskou záležitosťou s presahom do zahraničia. Sú našou pýchou.“
Chrániť a prezentovať
Od 1. júla 2001 patrí múzeum do zriaďovateľskej kompetencie Ministerstva pôdohospodárstva SR. Vďaka tomuto rezortu sa do veľkej miery podarilo kaštieľ a jeho areál opraviť a zlepšovať každodennú činnosť múzea. Po delimitácii lesníckej a drevárskej zložky sa oveľa intenzívnejšie buduje poľovnícke múzeum a zveľaďujú sa umelecko – historické zbierky, predovšetkým pôvodný mobiliár rodov Koháry a Coburg. Hlavným poslaním múzea je chrániť a prezentovať zbierky, a tiež areál. Na zámku sa zachoval takmer všetok pôvodný mobiliár, a tak môžu návštevníci vidieť, ako sa tu žilo v minulých storočiach.
A čo ďalej?
Posledným užívateľom zámku bol bulharský cár Ferdinand Coburg. Odborníci múzea dnes pracujú na filmovom projekte Po stopách Ferdinanda Coburga a aj takto sa snažia verejnosti priblížiť históriu, geografiu aj biológiu. „Úloha múzea pri výchove a vzdelávaní najmä detí a mládeže je veľmi dôležitá a svojím spôsobom nezastupiteľná,“ vysvetľuje riaditeľ múzea. „Preto organizujeme pre túto skupinu návštevníkov mnoho zaujímavých aktivít, napríklad nočné prehliadky, divadelné predstavenia, vystúpenia sokoliarov, poľovnícke výstavy, koncerty, Vianoce pre zvieratká v zámockom parku, prehliadky, prednášky a besedy. Nesmieme zabudnúť na Detské dni sv. Huberta.“
Svätý Anton a svet
Ročne navštívi múzeum okolo 45 tisíc ľudí. Výstavy realizuje múzeum vo vlastných priestoroch, prípadne v predsunutej expozícii v poľovníckom zámočku Predná Hora, ale aj v ďalších múzejných a prezentačných zariadeniach v rôznych mestách Slovenska i v zahraničí. Za prelomový považuje riaditeľ múzea rok 1990, keď na celoštátnej výstave v Nitre vytvorili dve veľké expozície: „Vtedy sme sa vydali na symbolickú cestu Svätý Anton – Slovensko – svet. Rovnako sme nazvali výstavu k 50 rokom múzea. V roku 2001 sme ako prvé múzeum na svete získali cenu CIC a v roku 2005 certifikát na titul Múzeum roka Ministerstva kultúry SR.“
Čo môžete vidieť v kaštieli
„Hlavným poslaním múzea je chrániť, konzervovať, reštaurovať, dokumentovať a prezentovať umelecko-historické a poľovnícke zbierkové predmety a trofeje, a tiež spravovať areál Národnej kultúrnej pamiatky zámok Svätý Anton. Múzeum vlastní vyše štrnásťtisíc unikátnych exponátov a plocha expozície zaberá asi tritisíc metrov štvorcových. Zámok je v rámci Slovenska unikátny aj tým, že sa v ňom uchoval prakticky všetok pôvodný nábytok, zberateľské exponáty, obrazy, trofeje a dnes, po postupnej obnove a reštaurovaní, majú návštevníci jedinečnú možnosť vidieť, ako sa na takom panskom sídle žilo v osemnástom, devätnástom i dvadsiatom storočí,“ hovorí Marián Číž.
