V roku 2010 sme s lesným robotníkom s Karolom Kubicom na konci Javorníkovej doliny pod strmým južným svahom Vrbjarky, na Muránskej planine, objavili brloh medvedice. Zaviedla nás k nemu samotná matka s dvomi mláďatami, keď sme ju spozorovali na krmovisku v Mátožnej.
V ďalšom roku som sa s medvedicou stretol v Hrdzavej doline, keď som bol ubytovaný v Robotníckej ubytovni pod Priehalinou. Akurát prebiehala medvedia ruja. Podľa stôp v snehu sme s lesníkom zistili, že znovu zaľahla na prezimovanie a pôrod do toho istého brloha. Lesní robotníci, ktorí tam nablízku pracovali zistili, že v marci, keď boli v dolinách ešte záľahy snehu, bol už otvor do brloha odchýlený. Brloh bol pod prudkým zrazom v hlbokom údolí a z druhej strany svahu, bolo doň dobre vidieť.
Čo sa odohráva v brlohu po pôrode?
Keď majú mláďatá asi tri a pol týždňa začínajú sa im otvárať oči. Nejde to však odrazu, trvá to asi 5 dní. Výskumom zraku medvedích mláďat sa zistilo, že aj keď majú oči otvorené, ešte nemusia vidieť, lebo šošovky sú ešte aspoň 8 dní prekryté hlienovitým povlakom a tak vidia len matne. Zrak sa im vyčistí až v siedmom týždni, kedy už vidia jasne. Dá sa to spozorovať, lebo mláďatá sa začínajú dobre a isto orientovať podľa zraku, čuchu a sluchu.
Vonkajší sluchový orgán – sluchovod sa im otvára vo veku dvoch až štyroch týždňoch. Dobre počuť s úplne rozvinutým sluchom však začnú až po dvoch mesiacoch, keď ich medvedica vyvádza na prvú vychádzku. Vonku je práve sluch pre nich najpotrebnejší. Uplatňuje sa pri vzájomnej komunikácií, je to zložitý a veľmi rôznorodý druh medvedieho dialektu.
Pri narodení je mláďa medveďa holé, bez srsti, má čiernu farbu kože, len drobné pazúriky sú biele. Osrstenie začína rásť vo veku asi desiatich dní. Je to veľmi jemná plyšová, priliehavá a mierne zvlnená strieborná srsť. Srsť je dlhá asi dva milimetre, na krku sú náznaky svetlejšieho goliera s mierne dlhšou srsťou. Potom srsť rýchlo rastie a pred opustením brloha je hustá, hnedá až čierna.
Keď pozorujeme medvedicu s mladými, možno si hneď všimneme, že medvedíky majú k pomeru veľkosti hlavy oveľa vyššie ušnice ako ich matka. To tiež zvyšuje intenzitu počutia toho, čo im prikazuje matka. Konečné osrstenie sa u mláďat objavuje v piatom mesiaci, srsť je predĺženú v tyle a na zadných nohách.
Stopa medvedice s mláďatami z Mátožnej po rannom nasýtení, viedla vždy k vode. Už 14 týždňové mláďatá vedia plávať, hrajú sa vo vode a pri pití sú závislé na čistej ,, nie zakalenej“ vode. Najprv ich medvedica vedie k plytkej vode. Prvé stretnutie s vodu je bojazlivé, mláďa najprv labkou skúša, čo to je a potom nosom, nos pri dotknutí blanky hladiny ohŕňa a fŕka, občas odskočí. Mali sme prípad, keď to už medvedica nevydržala a medvedíka labou zmietla z brehu do vody.
Strážkyňa mláďat
Asi sedem ročná medvedica, ktorá vyviedla dva celkom malé medvedíky v apríli zo skalného brloha na východnom svahu Branice pod Dlhým vrchom v Malej Fatre, sa hneď hnala na slnečné pole porastené mladou zelenou trávou. Medvedíky nevedeli ani dobre behať. Mali sme dojem, že medvedica je vyhladnutá a že sa hneď pustí do spásania šťavnatej trávy. Keď to urobila aj na druhý a tretí deň a po celé obdobie nič nežrala, len strážila mláďatá a dávala im občas pokrm so svojich mliečnych bradaviek, bolo nám to podozrivé. Podobnú situáciu, kedy medvedica s mláďatami pohŕdala potravou, som zažil aj v inej lokalite. Zaujímalo ma, prečo je to tak. Od znalcov správania sa medveďov – etológov, som sa dozvedel, že medvedica, keď vyjde z brloha, ešte aj dva týždne žije len z tukových zásob, ktoré počas zimy nespotrebovala.
Pri chôdzi sa mladé medvedíky držia asi jeden meter za matkou. Časom sa samé naučia, hoci sú samopašné, že najlepšie je vždy sa držať v blízkosti matky. Aj keď kráčajú cez vlnitý terén, cez prekážky rýchlo preskakujú, len aby boli v jej blízkosti. Ak sa mláďatá zamotajú do kosodreviny, alebo iného porastu, matka zastane a sleduje ich, často jej sledovanie uľahčuje biely golier na krku medvedíkov. Ak by sa jej mláďatá stratili, čaká na jednom mieste, mláďatá sledujú jej stopu a za 5 – 10 minút matku nájdu. Stane sa však, že ju nenájdu, vtedy je medvedica schopná týždeň smútiť, chodiť stále okolo miesta, kde naposledy videla mláďa.
Medvedica spod Vrbjarky
V roku 2014 som sa rozhodol znovu ísť na Muránsku planinu za medvedicou, pretože som sa dozvedel, že tú istú medvedicu spod Vrbjarky znovu videli aj s dvomi mláďatami potulovať sa po Javorníkovej doline. Valach, čo pásol ovce v ústí doliny na lúke, oproti križovatke ciest, ktorá vedie do Muránskej Lehoty, ju pozoroval každé ráno. Tak som jedno ráno sadol do auta a uháňal do Muráňa. Ešte som bol len v susednej obci Dolné Vestenice, keď mi žena telefonovala, že akurát hlásia z rádia, že pred Muráňom behá veľká medvedica okolo hlavnej cesty a ohrozuje vodičov, aby som si dával pozor. Aj som sa potešil, ale veď, do Muráňa je ešte skoro tri hodiny cesty, kde už tá medvedica bude?
O pol desiatej doobeda som konečne prišiel k miestu na križovatke, odbočil som doprava na Muránsku Lehotu a dolu pri Lehotskom potoku som odstavil auto. Vychádzam von, pozerám, čakám, keď oproti v horičke zbadám medveďa, bola to ona. Prišiel k nej mladý medvedík a začali sa olizovať. Potom medvedica okruhom zbehla k potoku, rýchlo prebehla cez cestu a v kroví neďaleko cesty znovu zasadla. Keď ju autá a štekajúci pes znovu vyplašili, zabehla do lesa.
Čo sa tu v ten deň 12. mája 2014 stalo? Pravdepodobne v noci, keď medvedica prechádzala s mladými cez cestu, jedno medvieďa zrazilo auto a zostalo mŕtve ležať v priekope. Verná matka svoje mláďa nechcela opustiť a tak tu vraj obchádzala ďalšie štyri dni. Až potom, keď medvedíka objavili cestujúci a ohlásili to do Revúcej na ochranu prírody, ochranári mŕtve mláďa zobrali a medvedica sa už nevrátila.
Ivan Kňaze
