Prešlo už niekoľko rokov, odkedy ma mamonárstvo vypudilo z Afriky, avšak nikdy som neprestal snívať o tom, že sa niekedy budem môcť vrátiť na môj vysnívaný kontinent. Usilovne som hľadal na kadejakých fórach lacné, ale predsa aj pre mňa dostupné poľovačky, ktoré sa nachádzali medzi mojimi nesplnenými želaniami.
Úplne náhodne som narazil na internete na inzerát v maďarskom jazyku, ktorý ponúkal možnosť poľovačky na diviakov v Tunisku, v pohorí Atlas a v púštnych oázach, dokonca pre mňa najobľúbenejším spôsobom – honom. Rýchlo som zavolal na maďarské číslo uverejnené v inzeráte, na ktorom sa ozval príjemný ženský hlas. Dotyčná osoba ma uistila, že podrobné informácie mi vie dať jej manžel arabského pôvodu, ale len po návrate z Tuniska. O dva dni naozaj prišla maďarská kópia prospektu, ku ktorej priložili aj ohromnú ponuku. Podľa všetkého zistili, že som autor, ktorý píše články v Nimróde a Nimród Safari a radi ma privítajú v Tunisku na predĺžený víkend, kde sa môžem zúčastniť na honoch diviakov, pričom by chceli využiť moje rady pri naštartovaní poľovníckeho turizmu v krajine.
Smel som si vziať ďalších troch
Hneď na ďalší týždeň sme sa stretli so sympatickým Kaledom Fetui, mimochodom majiteľom hotela vo Viedni, a s jeho sympatickou manželkou Timeou maďarského pôvodu. Dlho sme sa rozprávali o tom, ako by som mohol pomôcť a zrejme sa im natoľko zapáčili moje promptné nápady, že mi ako bonus navrhli, že si so sebou smiem vziať ďalších troch spoločníkov, ktorí nám môžu byť v tejto misii nápomocní. Rozhodol som sa rýchlo: Pičta Soltész disponuje rozsiahlymi skúsenosťami s Afrikou, člen vedenia Nadácie Nimród Máté Verdes, ktorý hovorí viacerými jazykmi, je mladý, dieťa internetovej kultúry, ako aj náš sikulkský kamarát Jocó Jakab, ako realizátor zahrnutia aj sedmohradského trhu.
Už aj cesta bola dobrodružná
Naše lietadlo štartovalo z Viedne a pristálo v neskorých nočných hodinách na tuniskom medzinárodnom letisku. Už samotná cesta tam bola dobrodružná, keďže ma na checkpointe zastavili kvôli pozostatkom pušného prachu na mojom poľovníckom odeve, kým Joca nechcel pustiť tuniský colný úrad kvôli pasu. Nakoniec sme síce s ťažkosťami, ale predsa prešli. V meste nás vítala početná skupina, ktorú tvorili elegantne oblečení páni. Vyžarovali takú auru, ako vo Feliniho filmoch z polovice minulého storočia talianski malomeštiacki páni oblečení na nedeľnú omšu. Pri predstavovaní sa ukázalo, že všetci sú dôležitými členmi miestnej verejnej správy a poľovníctva. Oblastní hlavní poľovníci, vedúci ministerstiev, ochranári, mnoho vysokopostavených a vplyvných ľudí prišlo k lietadlu. Dlho sme sa fotili, potom sme vyrazili na dvoch autách na miesto nášho lovu, do mesta El-Kef.
Vtedy sme už boli unavení, preto sme sa nie celkom tešili tomu, že naši hostitelia vyhlásili, že sa počas cesty zastavíme na večeru. V tradičnej reštaurácii nám však čerstvá grilovaná jahňacina a viacero typických tuniských špecialít zlepšili náladu. V nasledujúcich troch dňoch bolo nepretržitým programom, že po každej vážnejšej udalosti sme sa zúčastnili na vynikajúcom hodovaní.
Pamiatka na nás veľmi zapôsobila
Do mesta El-Kef ležiacom pri alžírskych hraniciach sme dorazili neskoro v noci. Smerovali sme do najvyššieho bodu centra s hradom postaveným v období okolo tisíc rokov pred naším letopočtom. Ubytovali nás v jednej vyše tisíc štyristo rokov starej budove, ktorú kompletne zrekonštruovali a opatrili všetkými modernými vymoženosťami. Trojposchodová dychberúca pamiatka na nás veľmi zapôsobila, preto napriek tomu, že sme boli veľmi unavení, len ťažko sa nám podarilo zaspať.
Na druhý deň ráno po rýchlom oblečení sme raňajkovali s hlavným štátnym poľovníckym dozorcom, ktorý nám navrhol, že dva dni nám zabezpečí ubytovanie on. Vystrelili sme na poľovný revír, kde sme dostali inštruktáž od zástupcu štátneho dozorcu, podľa ktorej dnes budú hnať len pre nás maďarských poľovníkov, oni sa na nej nezúčastnia, budú nám len pomáhať. Na druhý deň budeme poľovať už s dvanástimi puškami. Samozrejme, pred začatím poľovačky sme sa ešte raz dôkladne naraňajkovali.
Noste si svoje zbrane
Na tuniských poľovačkách sa možno zúčastniť len brokovnicami. Odporúčame všetkým, aby si nosili svoje zbrane, pretože pri realizácii rýchlych výstrelov je dôležité mať takú zbraň, na ktorú sme zvyknutí. Kamaráti dostali poloautomatický troják so slug hlavňou, kým mne sa ušla jedna dvanástka bock.
Okolité rastlinstvo je večne zelené, preto ak sem niekto zavíta v akomkoľvek ročnom období, musí počítať s výrazným zatienením. Postavili sme sa vedľa svahu, odkiaľ sme mohli dobre strieľať na 30 – 40 metrov, ak by pri mne chcel diviak vybehnúť. Samotné fľaky lesov nie sú veľké, preto aj dĺžka honov len zriedka presiahne jeden kilometer. Celé postavenie a organizácia poukazovala na vysoké znalosti a kultúru hostiteľov týkajúcu sa poľovačiek.
Mohli sme poľovať koncom apríla
Poľovnícka sezóna sa v Tunisku ukončí vo februári, my sme mohli len vďaka individuálnym povoleniam poľovať koncom apríla. O takomto čase diviačice vedú svoje niekoľkomesačné diviačatá, preto sme z pochopiteľných príčin nemohli pri hone využiť psov. Počas honu sme z hlasov honcov pochopili, že je pohyb a diviak na území. Žiaľ, výstrel nepadol, ale tri kance utiekli z honu mimo dostrelu. Poobede do druhej sa realizovali ešte tri hony, z ktorých unikli „s celou kožou“ ďalšie dva kance.
Počas obeda sme sa s maďarskými druhmi zhodli v tom, že tuniskí poľovníci sa rozumejú svojim veciam, ich každý pohyb a gesto prezrádza profesionalitu, lásku a úctu k tomuto športu. Tu sme ukončili poľovnícku časť, potom poobede nás vzali do viacerých okolitých ubytovní a pýtali sa na našu mienku, nakoľko by to vyhovovalo maďarským poľovníkom. Uistili sme ich, že tieto ich nároky výrazne prevyšujú nároky maďarských poľovníkov a nakoľko ich vedia ponúknuť lacno, dokonale nám vyhovujú.
Popritom sme sa samozrejme veľmi dobre bavili. Kaled prekladal, pretože miestni okrem arabčiny najčastejšie používali francúzštinu, kým u nás dominovala angličtina a nemčina. Veľmi nás prekvapilo, ako dobre sa náš rýchlo hovoriaci sikulský kamarát dohovorí pomocou kuchynskej nemčiny napriek tomu, že sme mu často nerozumeli ani my. Užíval si hlavne to, že medzi tunajšími poľovníkmi našiel analogické postavy k szekélykeresztúrskemu združeniu.
Dostali sme maketu a koberec
Večer sme si museli pred večerou na hodinku ľahnúť, aby sme si oddýchli, neskôr o deviatej hodine sme sa vzájomne krátko pozdravili a spoločne sme odovzdali naše dary. My sme okrem iného dostali nádhernú maketu typického druhu tohto regiónu, olivy, a koberec, na ktorom podľa legendy možno splodiť len chlapca. Mohli nám ho darovať skôr, nakoľko v našej päťčlennej skupine máme celkovo sedem dievčat, snáď neskôr ešte pomôže aspoň nášmu kamarátovi Mátému. Deň sme samozrejme ukončili výdatnou večerou.
Na druhý deň sme sa všetci nevedeli dočkať honov, na ktoré objednali okolo dvoch desiatok honcov a dostal sa nám aj podobne početný sprievod. Musím povedať, že ešte nikdy nikto takýmto vážnym spôsobom nedbal o moju fyzickú integritu, ako práve teraz. V sprievode sa zúčastnila skupina domobrany, policajtov a civilnej obrany. Podľa ich slov je v Tunisku verejná bezpečnosť dokonalá, ale, žiaľ, kvôli negatívnej propagande sa znížil počet návštevníkov v krajine, a teda aj pre financovanie štátu dôležitý zdroj peňazí z turistiky. Teraz spravia všetko preto, aby ich štátu prinavrátili. Viackrát sme prechádzali po kontrolných bodoch, na ktorých zastavili takmer každé auto. Tu sme si všimli, akí sme dôležití VIP hostia, pretože my sme prešli obyčajným pozdravom. Na jednej horskej serpentíne zástupcovia vnútornej bezpečnosti odstavili nabok pomalé nákladné auto len preto, aby sme si udržiavali tempo.
Prosili nás o opatrnosť
No, ale späť k poľovačke. Vyšli sme na najvyšší bod lesa, kde v tichosti určili rozdelenie. Na tomto mieste žije viacero diviačíc, preto nás prosili, aby sme boli opatrní, nie že strelíme matku pred jej mladými. Už aj samotné postavenie bolo sympatické, keďže sme zišli do boku kolmého vrchu kopca, ktorý pretínalo koryto potoka. Z náprotivnej strany sa ukazovali menšie čistinky, kam som mohol podľa postavenia smerovať výstrely. Žiaľ, najzaujímavejšie územie bolo vzdialené sedemdesiat až deväťdesiat metrov, kam by som už len nerád strieľal s poskytnutou mnohoročnou elegantnou dvojhlavňovou.
Krátko po zahájení honu môj sprievodca avizoval, že s najväčšou pravdepodobnosťou pred nami prebehne diviak. Aj som na osemdesiatich metroch spozoroval, že smerom na kopec ide veľká sviňa, na ktorú som na popud sprievodcu pokusne vystrelil. Žiaľ, chybil som, ale o niekoľko metrov za ňou sa rozbehla ďalšia sviňa a o hodne nad nimi, asi sto metrov, ďalšia, väčšia. Pri tejto vzdialenosti na rýchlo bežiaceho diviaka netreba riskovať, o chvíľku sa už aj stratili v húštine. Ešte dobre, že to moji székelykeresztúrski druhovia nevideli, pretože určite by bola moja povesť „istej ruky“ poškvrnená.
Diviaky sa pohli na viacerých miestach
Potom som z výkrikov honcov zistil, že sa diviaky pohli na viacerých miestach, ale výstrel nezaznel. Môj sprievodca mal veľmi dobré oko, už z diaľky zaznamenal pohyb jedného diviaka, ktorého som ja s mojím zhoršujúcim sa zrakom a hustým porastom nevedel spozorovať. Sledovaním smeru ukazováka svojho druha sa potvrdilo, že o niečo za mojím dostrelom sa preženie na čistinke diviak, na ktorého, ak nebude postupovať prirýchlo, viem vystreliť. Šiel pekne, ležérne, keď som ho zbadal, som s využitím svojich skúseností z honov na zajace v Dömsöde vystrelil. Diviak klesol, potom som zapálil rakety a odbehol smerom k stanovišťu Mátého. Odtiaľ zazneli tri rýchle výstrely, potom v okolí opäť zavládlo ticho. Po objavení sa honcov sme ďalší výstrel nepočuli.
Po ukončení honu sme najskôr s Mátém sumarizovali jeho priebeh, na základe čoho sme rekonštruovali, že Máté ešte trikrát vystrelil na mnou zasiahnutého diviaka a dvoma ranami ho aj trafil. Jeden výstrel dopadol na telo, druhým trafil zadnú nohu. Je veľa krvi, honci sa pustili za raneným zvieraťom. Za sebou sa ukazovali aj ostatní. Jocó videl šestnásť diviakov a šakala, medzi nimi jedného ohromného kanca, ale nemohol strieľať. Aj Pišta videl tohto kanca, okrem toho päť ďalších. Bolo tu hodne zveri, ale nevyšlo nám to, preto sme sa veľmi pripravovali na ďalších päť honov, ktoré na dnes plánovali. Vtedy sme si všimli, že honci, ktorí išli za raneným diviakom, bežia rýchlo smerom do údolia. Ako sa neskôr ukázalo, jeden z ich kolegov upadol do diabetickej kómy a bolo ho potrebné odviesť ihneď do nemocnice. Všetci honci odprevadili svojho kolegu, preto boli všetky plánované hony zrušené. Mrzelo nás to, keďže sme sa na to mesiace pripravovali, ale reakcia a rozhodnutie miestnych bolo sympatické a pochopiteľné.
Smútili sme nad stratenou príležitosťou
Dostavili sme sa na obed a s dlhými nosmi sme smútili nad honcom a stratenou poľovníckou príležitosťou. Avšak podľa zvyklostí sme sa výdatne najedli a pobrali do Tunisu. Počas celej cesty sme analyzovali naše zážitky a selektovali sme tie najzaujímavejšie, ktoré budem vedieť použiť pri neskôr zostavovanom článku. Medzičasom prišla správa, že našli sviňu, ktorú sme s Mátém „premohli“, teda aj som strelil atlaského diviaka, aj nie… Jocó poznamenal, že nasledujúci deň, keď už odídu všetci hostia, sa aj v Sedmohradsku nájdu všetky kance a medvede…
Už sa stmievalo, keď predo mnou s obrovským hrmotom narazil do predného skla auta obrovský hmyz. Kaled, ktorý šoféroval, sa veľmi zľakol a vykríkol, či to bola sova a aká? Odpovedali sme zvedavo, pýtali sme sa zvedavo. Upírova?
Takto sa rodia legendy
Kaled myslel na netopiera, ale rýchlo si nespomenul na jeho maďarské pomenovanie. Zrejme takto nejako sa rodia veľké legendy ako čupakabra, Lochnesská príšera či Yeti. Keď jeden Tunisan hovoriaci lámanou maďarčinou vidí namiesto chrobáka cicavca a vysvetlí svojim dôverčivým maďarským priateľom, že je to doposiaľ nikdy nevidený vták cicajúci krv…
Do Tunisu sme dorazili neskoro večer, kde nás naši ctení hostitelia prekvapili tým, že nás ubytovali v päťhviezdičkovom Afrika hoteli, na pešej zóne hlavného mesta. Samozrejme sme neostali bez odborného programu. Večerali sme s pánom Abdelmajid Dabbar, ktorý je riaditeľom tuniského Úradu ochrany životného prostredia. Dobre sme sa porozprávali o poľovníctve a ochrane prírody. Bolo zaujímavé rozprávať sa so zeleným, ktorý vidí úlohu poľovníctva pri udržiavaní rozmanitosti prírody reálne. Vyskytol sa aj menší konflikt, pretože Jocó nechcel ochutnať miestnu špecialitu artičoku s tým, že sikulovia nejedia vrany. Len ťažko sa ho podarilo presvedčiť, že jedlo nepripravujú z na brehoch žijúcich kaviek (csóka), ale z rastliny.
Navštívili sme tuniské Centrum hospodárenia s divou zverou
Na druhý deň sme navštívili tuniské Centrum hospodárenia s divou zverou, kde rozhodujú o veciach súvisiacich s miestnych poľovníctvom. Tu majú poľovníci k dispozícii menšie múzeum, ubytovňu, strelnicu a honosne vybavenú pracovňu. Práve vtedy organizovali konferenciu zameranú na hospodárenie s divou zverou v rámci prestavby tuniského poľovníckeho systému.
V tejto rozprávkovo krásnej severoafrickej krajine je dvadsaťštyri plus jeden regiónov, z ktorých disponujú všetky vlastným poľovníckym právom. Stretli sa tu zástupcovia regiónov a odborníci – ochranári so zapojením zástupcov štátu venujúcich sa hospodáreniu s divou zverou, na túto konferenciu sme mali oficiálnu pozvánku aj my. Maďarskú delegáciu vítali veľkým potleskom a požiadali nás o krátku reč. Zaprial som im veľa šťastia pri ich práci a ponúkol som im, že z Maďarska im radi poskytneme pomoc.
Väčšinou sa poľuje na diviaka
V Tunisku sú popravde dve typické poľovné územia. Severné hornaté s Atlasom a južné púštne so Saharou. Väčšinou sa poľuje na diviaka, pretože v krajine sa nachádzajúce niektoré druhy sú chránené (napr. addax, oryx juhoafrický, paovca hrivnatá, rimm – gazela, atlaský jeleň, hyena pruhovaná). Úlovky zvykli spestrovať početne zastúpené jedince šakala zlatého. Chodí sem veľa talianskych a francúzskych hosťujúcich poľovníkov, ktorí poľujú najmä na nízku zver (kuropta červená, prepelica obyčajná, kačice), ale miestnym je sympatickejšia poľovnícka kultúra a model hospodárenia s divou zverou u Nemcov, Rakúšanov a Maďarov.
Miestny občan, ak chce začať s naším ušľachtilým športom, musí predložiť žiadosť, ktorá je podľa ochoty úradu vybavená za pol až tri roky. S ňou môže poľovať kdekoľvek okrem národných parkov, kde je lov zakázaný. Teraz sa snažia o zavedenie poľovníckych skúšok, dokonca podľa maďarského vzoru, vyžadujúc prísne teoretické a praktické znalosti, následne by chceli reorganizovať využívanie území.
So smútkom v srdci sme sa lúčili s novými priateľmi na tuniskom letisku. Tento kratučký výlet nestačil na to, aby sme lepšie spoznali tento priateľský štát a v ňom žijúcich obyvateľov, ale verím, že sa onedlho budeme môcť vrátiť a návštevu korunujeme úspešnejšou poľovačkou.
Autor: Dr. Imre Gergely
