Rastliny a živočíchy, ktoré si nájdu cestu do nových, neznámych biotopov, môžu vytlačiť pôvodnú flóru alebo faunu a poškodiť životné prostredie.
Dovezené alebo postupne sa rozširujúce druhy v nových oblastiach spôsobujú potravinovú konkurenciu a súperenie o životný priestor. V našom seriáli postupne predstavíme takéto druhy. Začíname s nočným tulákom – so psíkom medvedíkovitým (Nyctereutes procyonoides).
Pred niekoľkými storočiami moreplavci privážali z iných krajín do Európy rôzne druhy rastlín, ktoré nám slúžia dodnes ako potravina, napríklad zemiaky či kukuricu. Medzi tovarom boli aj pestrofarebné vtáky a rôzne zvieratá. Tak sa k nám pred vyše sto rokmi dostala ondatra pyžmová, ktorá dnes na Slovensku patrí medzi invázne druhy. Spomedzi cicavcov sa k nim radí psík medvedíkovitý, medvedík čistotný, norok americký, nutria vodná / riečna. Z nepoľovných druhov je v tejto skupine veverica sivá, veverica líščia a burunduk pruhovaný. Invazívnym druhom je aj šakal zlatý.
Psík medvedíkovitý sa pôvodne vyskytoval v Juhovýchodnej Ázii, vo Vietname, severnej Číne v Mandžusku, na východnej Sibíri a v Japonsku, kde zosobňuje mytologickú postavu darebáka. Ako kožušinové zviera ho doviezli po druhej svetovej vojne na Ukrajinu. Zvieratá, ktoré ušli z ukrajinských fariem, sa postupne rozširovali do ďalších štátov.
Lov psíka každý rok stúpa
V roku 1948 v Lotyšsku vypustili 35 jedincov do voľnej prírody, v roku 1960 ulovili v tejto polabskej krajine 4 210 kusov. Vo Fínsku boli prvýkrát zaznamenaný výskyt tohto druhu už v roku 1935, vo Švédsku – v rokoch 1945 – 46, Rumunsku – 1952, Poľsku – 1955, Slovensku – 1959, Nemecku a Maďarsku – v rokoch 1961- 62, Nórsku – v roku 1983. V súčasnosti sa v Európe rozšíril do Estónska, Litvy, Moldavska, Bieloruska, Ruska, Bulharska, Česka, Talianska, Holandska, Švédska, Rakúska, Bosny, Dánska, Francúzska, Holandska, Slovinska a Švajčiarska. Od roku 1935 do roku 1984 kolonizoval psík rozlohu väčšiu ako 1 400 000 km2.
Prvé jedince sa na Slovensku objavili na východe krajiny v roku 1959. Koľko sa ich ulovilo do roku 1968 nie je známe, nakoľko dovtedy sa nespracovávala celoslovenská poľovnícka štatistika.
Lov psíka medvedíkovitého, ako ukazuje tabuľka, za posledných desať rokov vzrástol o 554 %. Z údajov o úlovkoch vyplýva, že sa vyskytuje takmer na celom území Slovenska. Z nárastu lovu tejto psovitej šelmy vidieť, že sa vie veľmi dobre prispôsobiť nielen prostrediu ale aj klimatickým podmienkam.
Z okolitých štátov sa v poľovníckej sezóne 2018/2019 ulovilo v Českej republike 2 291, v Maďarsku 14, Rakúsku 37, Švajčiarsku 1. Najviac úlovkov je zaznamenaných v Nemecku 29 119 jedincov a v Poľsku až takmer 10 000 jedincov. Práve u našich severných susedov ide o druh, ktorý sa vyskytuje častejšie ako bežné pôvodné druhy – líška alebo jazvec. Podľa údajov z 80. rokov minulého storočia bol rozšírený na 88,8 % rozlohy krajiny okrem vyšších častí hôr.
Šelma, ktorá nešteká
Psík medvedíkovitý je psovitá šelma, ktorá však nevie štekať. Je podobná jazvecovi. Jeho výška je iba 20 až 25 cm a dĺžka tela sa pohybuje od 55 do 80 cm. Má dlhú, strapatú, hustú srsť hnedastej až čiernej farby s pozdĺžnom pruhom na chrbte. Hlava s mohutnými bokombradami má tmavú masku tiahnucu sa od očí cez líca až ku krku. Asi 20 cm dlhý chvost nosí voľne spustený. Hmotnosť psíka je okolo 5 kg. Na jeseň pred utiahnutím sa do líščích alebo jazvečích brlohov, sa jeho hmotnosť takmer zdvojnásobí. Tam upadá do nepravého zimného spánku. Stopu má podobnú líščej, je široká, oválna, s odtlačkom roztvorených prstov. Pohybuje sa obratne a nikdy nečiaruje stopu ako líška.
Trvalé dvojice
Ide o monogamný druh. Samec a samica tvoria trvalú dvojicu, obývajúce spoločný priestor, kde sa pohybujú, kŕmia, odpočívajú a starajú sa o potomkov. Ruja sa prebieha vo februári a marci. Po gravidite trvajúcej 59 – 64 dní samica rodí 7-12 mláďat. Rodia sa na prelome apríla a mája v brlohu, ktorý psík obvykle nachádza po jazvecoch, v rozpadnutých kmeňoch ležiacich stromov alebo v hustej vegetácii.
Zrak nadobúdajú po 9 – 10 dňoch a sluch po 14 dňoch. Cicajú asi 4 – 5 týždňov, no už od 3 týždňa im prinášajú obaja rodičia mäsitú potravu. Po 8 týždňoch mláďatá opustia brloh. Osamostatnia sa vo veku 4 – 5 mesiacov a sexuálnu zrelosť dosiahnu vo veku 9 – 11 mesiacov. Mláďatá v útlom veku vedia vynikajúco liezť po stromoch. Dožívajú sa 10 až 12 rokov.
Konkurent líšky
Latinské rodové meno Nyctereutes znamená nočný tulák. Je aktívny výlučne v noci a väčšinou, okrem obdobia párenia, žije samotársky. Je všežravec. Živí sa hlodavcami, rybami, bezstavovcami, plazmi, žabami, semenami a bobuľami rastlín. Najviac škôd spôsobuje požieraním vtáčích vajec, vtákov a obojživelníkov.
Psík žije v tých istých biotopoch ako líšky a dá sa predpokladať, že medzi nimi existuje súperenie o potravu, brlohy, z čoho vyplýva, že konkurencia medzi týmito druhmi je vysoko pravdepodobná. Vplyv tohto predátora na pôvodnú faunu je v literatúre málo zdokumentovaný, čo môže byť spôsobené nedostatkom výskumu na túto tému alebo malým vplyvom tohto druhu na populácie jeho obetí.
Relatívne často konzumuje vtáčie vajcia, preto môže potenciálne ovplyvňovať populácie vtákov, ktoré si stavajú hniezda na zemi, to spôsobuje straty v chove týchto vtákov. Neexistujú však žiadne presvedčivé údaje o vplyve psov medvedíkovitých na rozmnožovanie a početnosť vtáčích populácií. Podobne neexistujú štúdie, ktoré by poukazovali na negatívny vplyv psíka na malé cicavce, plazy a obojživelníky.
Psík medvedíkovitý je nosičom patogénov, ktoré spôsobujú veľa chorôb vrátane besnoty, vtáčej chrípky, toxoplazmózy a tularémie. V niektorých regiónoch Európy je miera infekcie besnoty pomerne vysoká. Je tiež nositeľom mnohých parazitov, vrátane nematód (rodu Trichinella, Toxocara, Uncinaria), pásomnice (Echinococcus multilocularis, Teania spp.) a motolíc (Alaria alata). Pre človeka je nebezpečný tým, že prenáša besnotu a pásomnicu líščiu. Vzhľadom na jeho nočný spôsob života, stretnutie s ním a tiež aj jeho lov je oveľa nepravdepodobnejší ako iných druhov pôvodnej fauny. Aj napriek tomu, že ako invázny druh ho možno loviť počas celého roka.
Jozef Herz
