K najväčším a najnebezpečnejším divým sviniam, ktoré žili na zemi, patrí ENTELODON. Čo vlastne vieme o tejto zveri a kde sa vyskytovala? O diviačej zveri sa stále šíria správy o jej tvrdosti a bojaschopnosti. Žiaden iný terajší druh zveri nevzbudzuje dojem takou početnosťou, telesnou silou a svojráznosťou.
Ak budeme porovnávať spodnú čeľusť dospelého diviaka so skôr gracilne stavanou spodnou čeľusťou srnčej, danielej alebo jelenej zveri, nastoľuje sa otázka: kde sú prírodopisné korene našej diviačej zveri? Kto boli jej predkovia? Kde žili a ako boli uspôsobení vzhľadom na telesnú veľkosť a správanie? Preto sa musíme pozrieť do minulosti, lebo tam nájdeme niekoľko jej pravekých príbuzných: impozantných obrovských všežravcov, čiže najsilnejšie svine na tejto zemi.
Stará epocha pravekých svíň
Ako prebiehali zmeny na svete pred 25 miliónmi rokov? Napríklad ako rozvírený prach a otrasy zeme pod obrovskými raticami párnokopytníkov. Praveké svine veľkosti byvola sa pohybovali rýchlosťou 60 km/h. Boli to ENTELODON, príbuzné našich dnešných divých a domácich svíň. A pri veľkých vodných plochách niekde na ďalekom eurázijskom kontinente leží na slnku veľká praveká sviňa. Zhruba takto si možno predstaviť jej život.
Klíma v staroveku v treťohorách, ktorá sa začala pred 65 miliónmi rokov, bola teplejšia ako dnes. V Severnej Amerike, Európe a Severnej Ázii panovala rozsiahla tropická a subtropická teplota. Epocha začiatku treťohôr, paleocén a eocén, trvala dovedna 30 miliónov rokov. Od stredného eocénu (pred 39 miliónmi rokov) a potom z nasledujúehom oligocénu a miocénu, teda spred asi 29 až 22 miliónov rokov, sa zachovali vykopávky (napríklad v Severnej Amerike a Európe), fosílie nápadne veľkých, sviniam podobných cicavcov. Mnohé živočíchy v treťohorách boli väčšie a objemnejšie, ako ich dnešní potomkovia. Stratégia života vtedy od živočíchov vyžadovala silu a bojovnosť. A toto platilo aj pre ENTELODON – obrovské svine, ktoré boli v svalovine robustne stavané, mali silné kosti a strach vyvolávajúce ozubenie. Vedecký názov ENTELODON znamená tiež „perfektne ozubený“. Síce im chýbali von ohnuté kly našich dnešných diviakov, ale ich silná a viac ako meter dlhá lebka disponovala obrovským chrupom s robustnými stoličkami a rezákmi. Ďalej to boli obrovské, dýke podobné očné zuby v pravekej čeľusti. Toto ozubenie sa podobá chrupu dnešnej diviačej zveri a domácej ošípanej.
Päť rodov obrovských pravekých svíň
Na základe fosílnych nálezov sa vychádza z toho, že praveké svine ENTELODON boli na zemi rozšírené v piatich rodoch: ARCHAEOTHERMIUM, MEGACHOREUS, DINOHYUS, ENTELODON a EOENTELODON. Všetky tieto rody, dnes už vyhynuté, reprezentujú spolu s dnešnými sviňami príbuzenskú čeľaď svíň, v ktorej sa telesná veľkosť jedinca pohybuje od veľkosti psa až po veľkosť dospelého byvola. Ich obrovské lebky chránili mozog o veľkosti pomaranča. Ďalej mali na hlave nápadne dlhé jarmové kosti. Spodné čeľuste mali na spodnej strane viaceré kostené vyklenutia, ktoré zohrávali úlohu pri imponovaní. Napríklad pri demonštrácii vnútrodruhového hierarchického postavenia či dominancie. Ďalším charakteristickým telesným znakom bol veľmi silno stvárnený hrb na chrbte, ktorý poukazuje na veľmi dlhé trnové výbežky stavcov v oblasti hrudníka.
Druh ARCHAEOTHERIUM MORTONI mal odhadovanú váhu tela asi 500 kg a výšku v kohútiku 1,5 m. Nálezy tohto druhu pochádzajú napríklad zo Severnej Ameriky a ich vek je odhadovaný na 34 miliónov rokov. Ďalší druh, MEGACHOREUS LATIDENS, je stavbou tela podobný predchádzajúcemu druhu a pohyboval sa rýchlosťou až 60 km/h.
Nálezy EOENTELODONA sa našli v Číne, Európe či Mongolsku. Tieto druhy mali výšku v kohútiku až 2 m. V porovnaní s masívnym telom boli nápadné dlhé nohy, ktoré u ENTELODONa umožňovali veľmi rýchly pohyb.
Najväčšia praveká sviňa
Povedzme si niekoľko viet k druhu DINOHYUS HOLLANDI, pravekej svini, ktorá podľa početných nálezov prichádzajúcich spred 29 miliónov rokov žila v oligocéne a počas miocénu pred 16 miliónmi rokov vyhynula. V stavbe tela a rýchlosti pohybu sa DIOHYUS podobala ostatným druhom, ale bola väčšia. Táto praveká sviňa dosiahla veľkosť býka bisona a výšku v kohútiku mala 2,1 m. Dĺžka jej tela bola asi 3 m. V angličtine je tento druh označený ako „gigant pig“, obrovská sviňa. Jej život v Severnej Amerike sa ukončil so zánikom veľkých trávnatých plání, ktoré územie predtým obývala. Nálezy o jej existencii pochádzajú spred 13 miliónov rokov.
Spočiatku bol tento druh popisovaný ako mäsožravec, ale na základe výskumu jeho chrupu je absolútne isté, že to bol typ všežravca. Väčšiu časť potravy pravdepodobne tvorili okrem rastlinnej potravy zdochliny. Ale na základe jeho telesnej veľkosti a agresívneho vystupovania sa vychádza z toho, že praveké svine boli vo všeobecnosti uspôsobené získať si absolútny rešpekt od iných predátorov a druhov. Pritom sa vychádza z toho, že DIOHYUS a iní zástupcovia čeľade ENTELODON neboli žiadnymi veľmi úspešnými šelmami, ale padli im za obeť novonarodené, mladé, bezmocné jedince pravekých svíň. Tak, ako aj dnes, dokáže naša diviačia zver požierať vlastné diviačatá.
Niekoľko najlepšie zachovaných kostier DIOHYUS je na juhu Dakoty (Battle Creck) a severozápade Nebrasky (Agate Fosssil Beds) blízko rieky Niobara. Kostry DIOHYUS – pravekej svine sú vystavené okrem iného na univerzite v Nebraske v múzeu Lincolna. Ďalej v múzeu Carnegie v Rittsburgu (Pensylvánia), ako aj na Harwardskej univerzite v Cambridge (Massachusetts).
Špičkové meno: Terminátor pig
Násilní pravekí predkovia našej diviačej zveri pri denných súbojoch o prežitie bojovali nielen proti potravinovým konkurentom, ale tiež navzájom medzi sebou niekedy aj so smrteľnými následkami. Toto dokumentujú početné nálezy zvyškov kostí. Nielen u ARCHAEOTHERIUM a ENTELODON, ale aj u DINOHYUS HOLLANDI sa našli v masívnych tvrdých lebkách často hlboké viditeľné zahryznutia, do ktorých presne zapasovali veľké očné zuby – kly vlastných druhov. Z toho vyplýva, že stopy po súbojoch majú pôvod v nanajvýš silno vedených vnútrodruhových sporoch.
Predovšetkým išlo o súboje v čase párenia alebo v rivalite o potravu, ako aj o vlastné teritórium. Tieto agresívne znaky správania sú v anglickej literatúre pomenované špičkovým názvom „terrible pig“ alebo „terminator pig“. Uvedenými vyjadreniami a popisom je prakticky daná aj odpoveď na úvodné konštatovania, že praveké svine boli agresívne všežravce, impozantné, veľmi rýchle a robustné ako pancier. A tým je zvláštne postavenie dnešnej diviačej zveri a iných druhov divých svíň na zemi vo vnútri terajšej populácie omnoho lepšie zrozumiteľné. Lebo veľká časť diviakov sa dnes prejavuje vlastnosťami bojaschopných predkov.
Súčasný vývoj diviačej zveri
Diviačia zver (Sus scrofa) patrí do rodu Sus/sviňa, čeľade suidae/sviňovité, do podradu neprežúvavcov a radu párnokopytníkov. Súčasné územie rozšírenia tohto druhu siaha od západnej Európy až do juhovýchodnej Ázie. V dôsledku introdukovania do Severnej a Južnej Ameriky, Austrálie a početných ostrovov v Tichomorí, je diviačia zver ako poľovná rozšírená takmer po celej zemi. Je všežravá a je veľmi schopná prispôsobiť sa. V strednej Európe v dôsledku zvýšeného pestovania kukurice a iných plodín bohatých na energiu a poskytujúcich dobrý úkryt sa diviačia zver veľmi rozšírila aj do oblastí, kde dovtedy vôbec nebola. Diviačia zver je kmeňový predchodca domácej svine.
Váha a telesná veľkosť tejto zveri sa prejavuje rozlične a je závislá od geografického rozšírenia. Platí tu známe pravidlo, že telesná hmotnosť a veľkosť sa zvyšuje smerom z juhu na sever a zo západu na východ. V našich zemepisných šírkach dosahuje voľne žijúci diviak zriedkavo dĺžku tela 190 cm a váhu 200 kg po vyvrhnutí. Ale na severe, napríklad v Lotyšsku, a na východe, napríklad v Karpatoch a Turecku, sú jedince o váhe až o 300 kg. Telesne aj trofejovo najsilnejšia diviačia zver žije v Rusku pri rieke Ussuri a pohorí Sichote-Alin pri Vladivostoku.
Diviačia zver ako druh je v Európe, Ázii a v aziatskopacifickom ostrovnom svete rozšírená v početných poddruhoch. Pôvodne sa vyskytovala od britských ostrovov a Maroka na západe cez celú strednú a južnú Európu, prednú Áziu, Severnú Afriku, prednú a zadnú Indiu až do Japonska a Vietnamu na východe a siahala ďalej cez Sumatru, Jávu a Novú Guineu. Na severe prenikla do južnej Škandinávie a južnej Sibíri. Okrem toho sa nachádza aj na Sardínii, Korzike, Srí Lanke, Taiwane a Filipínach. V severnej Afrike bola pred niekoľkými storočiami rozšírená pozdĺž rieky Níl až po Chartum. Dnes sa vyskytuje severne od Sahary.
Vytvorili sa početné poddruhy
Na základe tohto veľkého rozšírenia sa vytvorili početné poddruhy a sú diferencované medzi inými veľkostnými pomermi určitých kostí lebky. Severné poddruhy majú okrem toho dlhšiu a hustejšiu srsť. Poddruhy na ostrovoch sú zásadne menšie, ako na pevnine žijúci príbuzní. Najdôležitejšie doteraz popísané poddruhy sú:
Sus crofa scrofa – stredoeurópska diviačia zver rozšírená v západnej, strednej a východnej Európe až po Pyreneje a Alpy. Carl von Linne ju vedecky popísal v roku 1758.
Areál rozšírenia diviačej zveri sa v priebehu tisícročí často menil. V chladných obdobiach sa posúval na juh a v teplejších zasa na sever. Ale v posledných stáročiach sa územie rozšírenia menilo hlavne zásahom človeka. Tak napríklad v Anglicku bola diviačia zver už začiatkom 17. storočia vyhubená. V Dánsku to bolo začiatkom 19. storočia.Do roku 1900 v Tunisku a Sudáne nebola takmer žiadna diviačia zver. Ale to sa týka aj Nemecka, Rakúska, Talianska a Švajčiarska, kde boli regióny bez diviačej zveri. Ale v 20. storočí diviačia zver získala opäť pôvodné územia svojho rozšírenia. Napríklad v Toskánsku v dôsledku intenzívneho obhospodarovania pôdy diviačia zver nebola, ale v roku 1990 sa tam opäť udomácnila. V Rusku sa diviačia zver rozšírila z Bieloruska, Ukrajiny, Litvy a Lotyšska pozdĺž tokov riek Dnepra, Oka, Volgy a Dona a už v roku 1960 bola na území Leningradu a Moskvy a v roku 1975 v Archangelsku a Astrachane. V roku 1970 sa opäť rozšírila v Dánsku a Švédsku. Stavy diviačej zveri sa začali zvyšovať hlavne v Nemecku, Česku a na Slovensku. V 20. storočí bola diviačia zver introdukovaná v USA, kde sa ale pomiešala so zdivočelou domácou sviňou, ktorá tam bola už od 16. storočia. V USA sa preto diviačia zver veľmi neodlišuje od domácej svine. Podobná situácia je aj v Južnej Amerike, hlavne v Argentíne. V Austrálii je diviačia zver vyhlásená za škodlivú.
Rýchlo si zvykne na nové potravinové zdroje
Diviačia zver je v stave prispôsobiť sa najrozličnejšiemu životnému prostrediu. K tomu prispieva aj to, že je všežravcom, ktorý si rýchlo zvykne na nové potravinové zdroje. Ďalej svojou schopnosťou rozrývať zem má prístup k pomocným zdrojom potravy. Mocnými čeľusťami dokáže rozhryznúť aj veľmi tvrdú potravu, ako sú u nás napríklad marhuľové kôstky, ktoré veľmi obľubuje. Jej schopnosti prispôsobenia sa dokazujú aj tieto príklady:
V Berlíne sa diviačia zver usadila v mestských lesoch a preniká do predmestia a dokonca aj do centra mesta. Tak boli v máji 2003 strelené dva diviaky na Alexanderplatze. Okolo Berlína sa odhaduje asi desaťtisíc kusov diviačej zveri. Robia škody v záhradách a parkoch. Ale aj u nás napríklad 15.3.2013 pobehovali diviačatá v Bratislave na Kramároch. 11. 10. 2012 rozryli diviaky záhrady a cintorín v Bratislave v Lamači. 29.4.2013 sa v Michalovciach medzi panelákmi voľne pohyboval veľký diviak. 9.4.2013 v Kremnici rozryli dva diviaky cintorín. Takto by sme mohli spomenúť aj ďalšie príklady.
Prispôsobí sa aj vlhkým územiam
Diviačia zver dokáže aj dobre plávať a disponuje dobrou tepelnou izoláciou, takže sa prispôsobí aj vlhkým územiam, čiže jej vhodným životným priestorom sú nielen ihličnaté a listnaté lesy, ale aj veľké močaristé územia, ako aj dažďový prales. Severné rozšírenie je obmedzené iba tým, že je tam dlho zamrznutá pôda, ktorá zabraňuje diviakom dostať sa k živočíšnej potrave (červy, larvy). Vysoký sneh takisto prekáža v pohybe aj v hľadaní potravy.
V klimaticky miernej strednej Európe sa rýchlo rozširuje v zmiešaných lesoch s veľkým podielom buka a duba, v ktorých sa nachádzajú aj vlhké bahnité územia. V subtropických a tropických podmienkach majú srsť kratšiu a bez podsady. Na severe zasa hustá srsť slúži ako tepelná izolácia a dôležitý zásobník energie. V horúcich regiónoch je odkázaná na zdroje vody, a preto púšte neosídľuje.
Domestifikácia diviačej zveri
Archeologické nálezy dokazujú, že k domestifikácii diviačej zveri došlo v prvej polovici ôsmeho tisícročia pred naším letopočtom. Ale vo vnútri veľkého územia rozšírenia prebiehala na rôznych miestach v rozličnom čase a nie jednotne. Tento proces prebiehal obdobne ako u oviec a kôz a bol vždy spojený s poklesom telesnej hmotnosti. Čiže domestifikovaná zver sa vždy vyznačovala nižšou váhou, ako príslušná diviačia zver. Dokazujú to archeologické nálezy kostí divých a domestifikovaných svíň. Najstaršie nálezy o domestifikácii pochádzajú z juhovýchodného Turecka, a to z prvej polovice ôsmeho tisícročia pred naším letopočtom. V Iraku a Európe sú nálezy zo siedmeho tisícročia. Nezávisle od toho prebiehala domestifikácia v Číne v šiestom tisícročí a v Thajsku vo štvrtom tisícročí.
Vývoj domácich svíň v Európe viedol k tomu, že výška v kohútiku u domácich svíň bola iba 70 cm. Ale vo svojom fenotype (dĺžka hlavy, štíhly tvar tela, husté osrstenie a silné štetiny na chrbte) sa podobala divej svini.
Do 18. storočia vrátane sa život domácej svine podstatne neodlišoval od divej, a preto domáca sviňa odolávala drsným klimatickým podmienkam a kŕmila sa často priamo v lesoch. Doma dostávala väčšinou iba zbytkovú potravu. Diviak v lese mohol takto polokrotké svine oplodniť. Výsledkom bolo, že sa spočiatku domestifikované svine málo odlišovali od divých svíň.
Prvá pravá rasa domácich svíň bola odchovaná v Anglicku v roku 1770. Naše dnešné domáce svine v Európe pochádzajú už z moderných chovov. K tejto situácii došlo až vtedy, ke\ď bol daný zákaz vyháňania svíň do lesa za potravou.
Výcvik a drezúra diviačej zveri
Vo Francúzsku bola diviačia zver cvičená na vyhľadávanie hľuzovky. V Nemecku bola zasa vycvičená diviačica na vyhľadávanie skrytých trhavín a omamných látok. Táto „policajná Luisa“ dosahovala lepšie výsledky, ako cvičený pes. Vo Švajčiarsku v cirkuse Otelli bola vycvičená diviačica Tinga a vystupovala s vlastným programom. Ale v tom čase aj v bývalej NDR v Štátnom cirkuse vystupovala diviačica Monika, ktorá sa dokonca pohybovala na zadných nohách.
História lovu diviačej zveri
Diviačia zver patrila už v strednej dobe kamennej (mezolit) k dôležitej poľovnej zveri človeka. Na základe archeologických nálezov je jasné, že diviačia zver v strednej Európe tvorila 4-5 percent poľovnej koristi človeka. Na jej lov naši predkovia používali padacie jamy a zver potom lovili drevenými kopijami, oštepmi, šípmi a lukmi. Hlavný podiel koristi tvorili diviačatá a lanštiaky. Lov dospelého bojaschopného kanca predstavoval v praveku skúšku odvahy, lebo diviak mohol smrteľne poraniť lovca. V starom rukopise Carolus Magnus et Papa Leo z roku 799 sa spomína úspešná poľovačka Karola Veľkého na silného kanca.
Veľké množstvo malieb a umeleckoremeselných prác dokazujú lov diviakov na koňoch s poľovníckymi psami počas dlhého obdobia. Na Wittenberskom kniežacom dvore bolo začiatkom 17. storočia chovaných 900 poľovníckych psov na lov diviačej zveri. Boli to jednak ľahké psy, takzvaní diviačiari (Saufinder); ťažké psy (Saupacker) boli opatrené širokým obojkom alebo košeľou z kože alebo kovu, ktoré psa chránili pred poranením zo strany diviaka. Úlohou psov bolo diviaka dlho prenasledovať až do jeho unavenia a potom zadržať až do príchodu poľovníka, ktorý diviaka oštepom usmrtil. Pri týchto poľovačkách boli často ľudia, kone a psy smrteľne poranení.
Obmedzenia poľovníka sa časom zrušili
Vývojom strelných zbraní sa poľovačka stala jednoduchšou. Ale v baroku bola nadhánka na koňoch pevnou súčasťou dvorného života. Okrem toho sa zver lovila predovkami vo zverniciach. Uložená zver slúžila občas na zásobovanie obyvateľstva mäsom. Napríklad v roku 1669 poľovnícky dvor v Drážďanoch predal 616 kusov ulovenej zveri sedliakom. V Prusku boli občania mesta občas donútení odkúpiť zver ulovenú šľachtou. Na druhej strane sa však vyskytovali veľké škody na poliach od diviačej zveri. Sedliaci mohli svoju úrodu chrániť iba palicami. Ale zánikom absolutizmu sa dovtedajšie obmedzenia poľovníka zrušili.
Od poslednej tretiny 18. storočia bolo v mnohých európskych krajinách vydané nariadenie, podľa ktorého diviačia zver mohla byť chovaná iba vo zverniciach.V polovici 19. storočia výskyt diviačej zveri v početných stredoeurópskych regiónoch zanikol. Prispelo k tomu aj to, že revolúciou v roku 1848 bolo poľovné právo spojené s vlastníctvom pozemku. Majiteľ revíru musel vzniknuté škody nahradiť, a to viedlo k ďalšiemu decimovaniu diviačej zveri. V mnohých regiónoch sedliaci používali pasce – tanierové železá na odchyt diviačej zveri. Takto chyteného diviaka potom vidlami zabili.
Stavy diviačej zveri veľmi poklesli. V roku 1940 v mnohých regiónoch diviačia zver už nebola. Ale po prvých povojnových rokoch sa cez poľovnícke zákony diviačia zver začala spamätávať. Rozvoj poľnohospodárstva, a hlavne rozšírené pestovanie kukurice spôsobilo, že sa stavy diviačej zveri zvyšovali a dnes u nás prežíva boom.
Zdroj
Dr. Wolfgang Schulte, narodený r. 1954, promovaný biológ. Svoju pracovnú dráhu začal v lesnom hospodárstve a potom dlhé roky pôsobil v Bonne na spolkovom úrade. Dnes je známy ako autor mnohých poľovníckych kníh a odborných článkov. Je chovateľom nemeckého prepeličiara a jazvečíka.
Spracoval Ing. Ján Mercel