Môj príbeh sa začal na internete. Nie, nebojte sa, nebude reč o zoznamke, ale o poľovníckom webe, prvej sociálnej sieti pre lovca, ktorej vďačím za krásny zážitok. Na sociálnych sieťach sa veľmi často stretávam s ľuďmi, ktorí o poľovníctve nemajú ani potuchy, zato o ňom vášnivo a neraz aj vulgárne debatujú a pridávajú nezmyselné príspevky. Web s anglickým názvom určený pre poľovníkov ma ale nadchol, preto som kontaktovala jeho tvorcu Csabu Fegyvera. Chcela som mu vyjadriť podporu a poďakovať za snahu umožniť lovcom prezentovať svoju trofej bez toho, aby sa ocitli pod paľbou hejterov z radov takzvaných ochrancov zvierat.
Smer Budapešť
Vysvitlo, že Csaba je príjemný chlapík. Pochopiteľne, aj on je hrdým príslušníkom spolku poľovníckeho a rovno mi ponúkol, či si nechcem skúsiť napríklad poľovačku na jeleňa. Rada som prijala a o pár dní už som sedela vo vlaku smerom na Budapešť. Na stanici už na mňa čakal Csaba s naštartovaným autom; poľovnícka chata, cieľ našej cesty, je hodinu a pol odtiaľto. V krásnej maďarskej prírode, uprostred lesov už na nás čakali producent s kameramanom, mali sme totiž v pláne celú poľovačku aj filmársky zdokumentovať.
Kamera veci neuľahčí
Uloviť jeleňa ale vôbec nie je jednoduché a nakrúcanie vám poľovačku nijako neuľahčí – skôr nepekne skomplikuje. Došli sme k záveru, že poľovať budeme posliedkou. Lenže pri tomto spôsobe sú aj dvaja ľudia až-až, najlepšie je, keď človek takto poľuje sám. Nehovoriac o tom, koľko starostí vám narobí fakt, že pri love chcete operovať aj s kamerou. Preto sme sa rozhodli posliedku skombinovať s postriežkou. Za prvé tri dni som mala v nohách hádam viac kilometrov, ako mnoho ľudí nachodí za celý mesiac. Srncov som videla veľa, ale z jeleňa veru ani parohy. Pomaly sa už začínala ruja a z diaľky bolo počuť jelene, ako ručia, že by sa ani tyranosaurus rex nehanbil. Ale na dohľad ani jelení chlp. Csaba tvrdil, že veľa starých jeleňov, ktoré sa bijú o lane, v tomto revíri nemajú, sú tu vraj skôr len jelení mladíci a chlapci.
Budúci kráľ
Prvého jeleňa som videla až na štvrtý deň. Bol ale mladý, s nádejným parožím; raz z neho môže byť jelení kráľ. Mala som povolenku na asi päťkilogramovú trofej, čo je slabý jedinec, ktorý sa nehodí na chov, preto sme sa len pokochali pohľadom na budúceho kráľa a nechali sme ho ísť. V tej chvíli som myslela na všetkých, ktorí vidia poľovníka len ako šialenca so zbraňou, ktorý strieľa na všetko, čo sa hýbe a až potom sa pozerá, na čo vlastne mieril. Naivná predstava. Päť dní namáhavej chôdze s puškou v lese bez jediného výstrelu by im ukázalo, že také jednoduché to zasa nie je.
Pri východe slnka
Môj pobyt v revíri sa už chýlil ku koncu a začínala som si myslieť, že tentoraz sa domov poberiem bez trofeje. Tiež už som začínala byť fyzicky i psychicky unavená. Každý deň tráviť od štvrtej ráno až do západu slnka v lese, bez ohľadu na vrtochy počasia, to vás poriadne vyčerpá. Posledný deň som už po žiadnej túre netúžila, tak sme sa s Csabom dohodli, že pôjdeme najskôr len na krátku prechádzku a potom vyjdeme na posed. Prišli sme k nemu práve, keď svitalo; za posedom bol les a pred ním polia. Východ slnka bol nádherný a mne prišlo ľúto, že nemám na pobyt na tomto mieste viac času. Kým som takto meditovala, Csaba vytiahol byvolí roh a začal s ním vábiť.
Jeleň na obzore
Bolo dosť chladno, čo nie je pri love jeleňa zlé. Hovorila som si, že možno sa na nás usmeje šťastie v momente, keď to vôbec nečakáme. A o pár sekúnd sa to aj skutočne stalo! Jeleň odpovedal na naše volanie a asi po štvrťhodine sa objavil na horizonte aj s niekoľkými jelenicami. To bol jeleň, na ktorého som čakala! No hoci vyzeral podľa parožia možno slabý, bol zato sakramentsky šikovný a zmizol skôr, ako som sa načiahla po pušku.
Kameru za pušku
Dosť smutne sme zliezli z posedu. Takáto snaha a efekt? Žiadny! Šeptom som to oznámila kamere. Čo narobím? Taká je poľovačka; občas idete domov s prázdnymi rukami. Vydali sme sa teda krokom medzi lesom a poľom späť do chaty a ja som sa utešovala tým, že som aspoň videla krásy Maďarska, keď tu zrazu – jeleň! Ten istý čo pred chvíľkou! Pozeral sa na mňa a ja som bola tentoraz čertovsky rýchla. Kameru som vrazila Csabovi do ruky a pokľakla som s puškou. Rana mierená na lopatku sucho praskla a ja som vybehla k miestu nástrelu. Bola som si istá, že som trafila, a tušila som, že jeleň nebude ďaleko. Sledovala som farbu a po päťdesiatich metroch som ho našla zhasnutého. Tak som sem predsa len neprišla zbytočne. Zostávala nám posledná vec – vzdať jeleňovi posledný hold. Tento rituál sprevádza v Maďarsku rad tradícií vrátane trúbenia trubačov. Kým ich rohy sprevádzali jeleňa pri odchode, premýšľala som nad tým, že som Csabu ešte pred dvomi týždňami ani nepoznala a teraz sme výborní kamaráti. Poľovníctvo skrátka ľudí spája.
