Už dlhšie obdobie som pociťoval istý nepokoj a tak som začal plánovať lov v horách. Cenovo dostupný, nie veľmi ďaleko a nie na dlho, nakoľko to nedovoľovali okolnosti.
Mal som namierené do Tadžikistanu na kozorožca. V jeden večer som sa však náhodou opýtal dobrého známeho na jeho názor na Nový Zéland, keďže sa odtiaľ nedávno vrátil. A vtedy prišla ponuka, ktorá sa neodmieta. Za tri mesiace som sedel v lietadle a mieril na Nový Zéland.
Po troch dňoch cesty som večer dorazil do mestečka Christchurch, kde ma na letisku vítal môj hostiteľ Kurt Cockburn. Mladý chlapec, ktorý vyrastal v horách, žije pre prírodu a lov. Hneď po ceste z letiska sme zahájili prípravu na nasledujúce dni lovu a brázdenia hôr.
Po ceste sme nakúpili jedlá v sáčku, dehydrovanú stravu, čokolády a všetko potrebné pre 4 až 5 dní v horách. Prednosťou dehydrovanej stravy je nízka hmotnosť, dlhá trvanlivosť, minimálne nároky na skladovanie a rýchla príprava. V podvečer príchodu na poľovnícku chatu v Peel Forest sme sa prezliekli a hneď sme išli na lov possumov (vačíc). Nočných zvierat, ktoré predstavujú dravú zver. Ide o zaujímavú trofej a zároveň spestrenie lovu. Po treťom ulovenom kuse v priebehu polhodiny som už ďalej nepokračoval. Je ich tam naozaj veľa a domáci si nenechajú ujsť žiadnu šancu na ich odlov.
Do hôr iba vrtuľníkom
Na druhý deň ráno sme vzali všetko potrebné a vyrazili k heliportu. Mali sme v pláne ísť hlboko do hôr, iný spôsob dopravy ako vrtuľníkom tam nebol možný. Pre nás možno snobizmus, tam nič nezvyčajné. Peší presun by trval minimálne 4 dni.
Počas čakania na vrtuľník som mal možnosť zoznámiť sa s viacerými skúsenými horskými poľovníkmi z Nórska a Ameriky. Až vtedy som si uvedomil vážnosť tohto lovu s prihliadnutím aj na ich výstroj. Nie je to len vychádzka za dedinu. Pilot nás vysadil pri malej chatke v údolí neďaleko potoka. Zabalili sme si suché veci do plecniaku, nejakú stravu a energetické tyčinky a vyrazili popri brehu potoka k vyhliadnutému pahorku. Odtiaľ sme pozorovali skoro celý deň okolité vrcholky.
Našim prvoradým cieľom bol himalájsky tar. Bolo obdobie pred rujou. S prihliadnutím na moje schopnosti a kondíciu sme zvolili taktiku pozorovania z vhodného strategického miesta s následnou posliedkou. Miesto, kde sme sa rozhodli loviť, nebolo dlhšie navštevované poľovníkmi a jeho poloha nám túto taktiku umožňovala. Počas presunu sme štyrikrát museli prekročiť potok. Na tretí pokus som sa v ňom nechtiac vykúpal do pol pása. Neskôr som zistil, respektíve musel som si zvyknúť, že mi v topánkach čľapoce celý deň. V ten deň sme videli 7 tarov, ale len na najvyšších vrcholcoch. Po návrate sme niečo ukuchtili zo sáčku, uvarili čaj a chystali taktiku na druhý deň. Suché drevo sme nemali, sušenie vecí sa teda nedialo. Našťastie som ešte mal dve náhradné série odevu.
Na druhý deň sme vyrazili na opačnú stranu doliny k ďalšiemu pahorku s dobrým výhľadom. Opäť nás neminulo brodenie potoka kvôli hustej vegetácii. Na pahorku sme strávili sušením sa na slnku a pozorovaním asi 4 hodiny, až nás začala vyháňať snehová búrka. Spozorovali sme pár pasúcich sa kamzíkov. Nestrieľali sme na ne, rozhodli sme sa vrátiť k chate. Za 15 minút sa objavil pilot Malcolm s vrtuľníkom. Bola to veľká náhoda. Ak by nás tam nenašiel, odletel by a vrátil by sa až o 2 až 3 dni, ak by mu to dovolilo počasie. Našim jediným spojením so svetom bola vysielačka, na ňu však väčšinou odpovedali len večer, a ešte signálna pištoľ v prípade núdze. Čas návratu sa dohaduje vopred s pilotom. V prípade, že sa zhorší počasie, priletí skôr a my musíme byť nachystaní, alebo potom o pár dní neskôr.
Samozrejme, hneď sme sa zbalili a išli s ním naspäť. Po návrate sme ešte v ten deň vyrazili do okolitých kopcov porastených výživnou trávou okúsiť šťastie. Natrafili sme na čriedu tarov, ako sa slnia pri zapadajúcom slnku na neďalekom pahorku. S najlepším možným využitím terénu, vetra a slnka sme sa priplazili na 388 m. Mali sme perfektnú pozíciu, ďalším taktizovaním by sme len strácali čas. Rozhodol som sa vystreliť, keďže táto vzdialenosť mi nerobí problém. Po dobrej rane na komoru sme sa vydali k zveri. Použité strelivo nemá vo zvyku prebíjať zver, tá často tvrdú dobrú ranu rozchodí a odbehne za kopec. Nakoniec sme sa dočkali odmeny v podobe krásneho tara s vysokou trofejovou hodnotou a krásnou hrivou.
Lov na kengury
Ďalší deň sme išli do terénu na obhliadku, vybaviť potrebné formality a len tak si užiť tamojšiu prírodu. Konečne sa nám ozval jeden farmár ohľadom lovu kengury wallaby, ktorá bola tiež v pláne. Dohodli sme sa výmenou za dve basy piva. Kvôli terénu bolo treba zohnať štvorkolku, s tým nám pomohol Kurtov brat za ďalšiu basu piva. Na Novom Zélande platia jednoduchšie pravidlá ako u nás. Stačí sa zaregistrovať u ochrany prírody a vyžiadať si povolenie na lov. K povoleniu, ktoré vás oprávňuje loviť na štátnych pozemkoch, zašlú aj mapu s vyznačenými oblasťami. Na súkromných sa dohadujete priamo s vlastníkom. Samozrejme doba lovu pre vybrané druhy zveri je regulovaná.
Skoro ráno, po dvoch hodinách jazdy, nás v montérkach vítal majiteľ pozemkov, kde sme mali loviť. Zaviedol nás pod prístrešok, ukázal mapu farmy s miestami, kde sa máme poobzerať. Nafotili sme si všetko do telefónu, odovzdali proviant a vyrazili. Na najvyššom bode sme zanechali motorku a spustili sa do rokliny k potoku, ktorý označil farmár. Za ideálnych podmienok – protivietor a ostré slnko za chrbtom – sme spozorovali 4 jedince kengúr. Dokázali sme sa doplaziť k ním na cca 150 m, odkiaľ sme mali dobrý výhľad. Kengury sú považované za dravú zver, tak som to začal brať z kraja. V priebehu 10 sekúnd sme mali 3 kusy. Jeden žiaľ spadol z pahorka do potoka.
Najdrahšia soľ v živote
Nasledujúci deň sme skúsili šťastie na jeleňa, pár dobrých jedincov sme videli v horách mimo fariem a oplotení. Pri úpätí veľkej hory sme spozorovali čriedu cca 17 jeleníc. Po chvíli vyšiel aj zdatný jeleň. Začali sme sa k nemu plaziť, aby sme skrátili cca 600 metrovú vzdialenosť medzi nami. Jelenice zrazu zdvihli jeleňa a ten začal cválať. V momente, keď spomalil, som vystrelil.
Jeleň pôvodne nebol v mojom pláne. Mal som isté predsudky, lebo mnoho kusov pochádza z fariem. Na tak malom ostrove s tak veľkou hustotou fariem sa tomu ani vyhnúť nedá. Tento bol však z voľnej prírody, alebo bol aspoň ulovený vo voľnej prírode. Tak či onak, je to kolorit tunajšej poľovačky. Jelene sa tu chovajú najmä pre mäso a parožie, z ktorého získavajú lyko na farmaceutické účely. Jeho najväčším odberateľom je Čína. V posledných rokoch začali tieto obludne veľké trofeje vyhľadávať lovci z celého sveta. Žiaľ nájdu sa aj “blázni”, ktorí ich lovia už takmer v pár hektárových ohradách.
Na šiesty deň sme zaviezli trofeje k miestnemu preparátorovi. Môj kamarát, predchodca na poľovačke na Novom Zélande, nemal šťastie s kožou. Zhnila mu, a ja som nechcel nechať nič na náhodu. Tiež bolo treba kože ošetriť, vysušiť a vybaviť veterinárne papiere pre transport. Na Novom Zélande sú potraviny veľmi drahé. Odborné zasolenie a sušenie pre mňa znamenalo najdrahších 8 kilogramov soli v živote.
Posledný deň mi zavolal kamarát, či mu nestrelíme tara, lebo potrebuje dobrú kožu namiesto tej zhnitej. Mojou úlohou bolo iba odloviť za trofej na lebke. Nešlo mi ani tak o tú trofej ako o ďalší zážitok z lovu a posliedky na tak krásnu zver. Do večera sme aj uspeli. Bonusom bolo, že sme odlovili druhého najsilnejšieho tara v tej sezóne.
Ráno som trochu dospal a vydal sa na nekonečnú cestu za rodinou a ročným synčekom domov. Možno nabudúce vyjde ten Tadžikistan.
Tomáš Duč, www.svetobeznici.eu