Srnia zver karpatská je v poľovníckych kruhoch celkom málo známa, ba čítal som v jednom známom poľovníckom časopise nemeckom, že srnčie trofeje Karpatskej Rusi sú vraj veľmi podradnej kvality (Wild und Hund – 1932). Táto neznalosť karpatských srncov, ba až zlá povesť má pôvod v okolnosti, že poľovníci, ktorí karpatské revíry vlastnia alebo prichádzajú ta ako hostia, užívajú lovíšť karpatských len v čase ručania jeleňov a nevenujú srncom žiadnu pozornosť. Tu a tam ulovia nejakého srnca, obyčajne neskúseného mladíka, ale dobrých a kapitálnych srncov poľovník na jeleňov počuje v žltnúcich lesoch Karpát len odskočiť a bliakať. Druhou príčinou, prečo karpatskí srnci sú tak málo známi, je celkom odlišný spôsob poľovania a života tejto čistej lesnej zveri. Keby som chcel svojmu dobré priateľovi zaručiť dobrého, ba až kapitálneho srnca, nevoli by s v Karpatoch nikdy poľovanie na vábničku. Tu sú sklamania najväčšie a najistejšie. Tieto všetky príčiny a menovite okolnosť, že pri vábení v Karpatoch je nejaký odhad veku väčšinou vecou absurdnou, a konečne i to, že procent odstrelu zostane v Karpatoch re vonkajšie ťažkosti vždy primalý, presvedčily ma, že najvhodnejším a najkrajším spôsobom poľovania na karpatského srnca zostane jarná posliedka. Bol som teraz viac rokov za sebou v Karpatoch na srncov, a to z jari, i v čas pískania na rôznych miestach. Môžete takú vychádzku so mnou v mysli prežiť. Pôjdeme do Marmaroša severne od Tisy, hore, až na úpätie polonín, kde pramenia jej prítoky.
Celodennou jazdou na koni hlbokou dolinou rieky dostanem sa do nádherného lovišťa, kde vysoký prales hraničí na poloninskej lúke a kde sú len dve staré prerastlé rúbaniská. Je to typický jelení revír, kde nikto srnca dosiaľ neulovil. Lesnému personálu je to ďaleko a nemá na to času a hostia prichádzajú len na jeleňov, keď si streľbou na srncov nebudú kaziť ručanie. Je koniec júla a chceme to skúsiť s p. lesmajstrom, ktorý ma sprevádza na pískanie. Z lanského jelenieho ručania pamätám sa tu na niekoľkých skutočne kapitálnych srncov a dúfame, že nám ich vlci cez zimu nesožrali.
Slnce zapadá a na poloninách proti nám vidíme siluety stád koní a oviec a občas cez hlbokú dolinu, zapadlú už do šera počujeme hlasy pastierov. Priamo pred nami na veľkú vzdialenosť sú medzi bukovou mladinou holiny, kde nedávno videli kapitálneho srnca. Dívam sa ostro už hodnú chvíľu, keď naraz skutočne zazrem, ako sa medzi vetvami zjavuje a mizne kus srnieho. Teraz si vyšiel na kopček, i bez skla vidím, že je to srnec. Jeho hruď je taká silná a krk taký krátky, že na prvý pohľad je ako letný kamzík. A parožky! To sú skutočné parohy, vidíme ich samým okom na 300 krokov, ako nimi občas pohne. Každý z nich má dolu hodnú šírku a biele výsady vyčnievajú ďaleko. Srnec chvíľu nehybne stál a naraz sa založil do hustého borovčia, na tom kopčeku.
Čo teraz. Riskovať odtiaľ výstrel bolo nelovecké. Môj spoločník, ktorý mal strieľať, sostúpil so sediska a opatrne sliezol do doliny a ja som mu so sediska dával znamenie. Vidím, že sa dostal až na 120 krokov k založenému srncovi, ale ďalej to nešlo a s jeho miesta nebolo vidieť nič. Srnec ležal v priehlbine, krytý niekoľkými malými bučkami a chránený proti nám otvoreným miestom, na ktoré cez konáre iste videl. Sbehol som tiež dolu a pokúšal som sa o výhľad s rôznych miest. Nešlo to. Snáď ho pohneme pískaním, keď je sám. Pripravili sme sa teda na výstrel a začal som sladké melódie. Len som sa ozval, vylietla zo súsedstva srna a jako blesk bola u nás. Chveli sme sa rozčulení. Teraz, teraz musí každú chvíľu žiarlivý srnec pribehnúť alebo aspoň vstať. Nič. Srna doskočila a zmizla iným smerom, ale srnec sa nehnul. Začalo byť podozrivé búrkové šero, rozhodli sme sa sprobovať to ráno. Bola noc, kým sme došli vedení žiarou ohňa k našej kolibe. Druhý deň pršalo, ale zaujali sme svoje pozorovacie miesto na sedisku. Asi za pol hodiny lejak prestal a pomaly začalo svietiť slnce. Pod naším sediskom vystúpila srna a počala sa pásť. Teraz musí prísť i on, pretože ho hájnik videl pred 5 dňami, ako celé ráno srnu preháňal. Ale čas sa míňal a srna medzitým zašla. Nezbývalo iné, než to oprobovať s vábením. Sliezť so sediska znamenalo by stratiť prehľad, ktorý bol shora ideálny, okrem mladej bukovej húštinypriamo pod sediskom, ktorá sa tiahla i do vrchu za nás. Pískam už niekoľko minút, keď ma spoločník potiahne za ruku a napne sluch. Skutočne počujem za nami v húštine harušenie krokov, ktoré sa blížia. Občas sa zastaví a potom znovu pomaly pokračuje. Niet pochyby. Je to srnie. Konečne je kus priamo pod nami a počujem, ako opatrne prechádza a hľadá. Ale čo je? Je to srna alebo srnec? Cez zelené husté konáre nič nevidieť, čo si oči vyočíme a hoci je kus rovno pod nami. Konečne sa kus pomaly vzďaľuje zas nazad a cez malú medzierku zazrieme tie obrovské parožky. Len moment a zas všetko zmizlo. Také sú osudy poľovníkov pri vábení v Karpatoch. Ešte niekoľko ráz sme sa na tohoto roháča pokúšali, kým sme spoznali, že pri pískaní musí byť v Karpatoch šťastie také veľké, aby premohlo neprehľadnosť terénu. Počkáme si radšej na jar. Srnia zver karpatská je čo do váhy najsilnejšia v našej republike. 27 kg bez vnútorností je obyčajný zjav a videl som kusy o 32 kg. Tejto telesnej sile parožie je primerané len čiastočne. Väčšinou i tu, ako všade, nie je každý druhý srnec kapitálny. Naopak, i v Karpatoch kapitálni srnci sú len menším procentom zastúpení, ale priemer ostatných 5-6 ročných srncov je neobyčajne dobrý. Imponuje tu výška parožkov, nižší ako 23-24 cm býva takmer výnimkou.
Výsady bývajú takmer rovnako dlhé a ostré, bohužiaľ sila zriedka je primeraná veľkej výške. Potom každý taký paroh, keď má silu primeranú 27 až 29 cm dĺžke, pôsobí mohutným dojmom. Až si naši poľovníci navyknú poľovať na karpatských srncov, uvidia, aké trofeje sa tam skrývajú. Často býva nadhodená otázka, či východokarpatská srnia zver nemá v sebe prímes krvi azijského a východoeuropského (Kavkaz) druhu Capreolus pygargus. Tu je niečo podobného, čo býva tvrdené o maralovi východoeuropskom a karpatskom jeleňovi; kým u jeleňov pre nedostatoksrovnávacieho materiálu z okolia Kaspického jazera je otázka karpatského jeleňa a marala dosiaľ nejasná, o karpatskom srncovi možno pozitívne povedať, že je o čistý europský Capreolus capreolus, ktorý s azijským Capreolus pygargus nemá nič spoločného. Nesmieme sa dať spliesť niektorými krajmi slovenskými, kde srnia zver veľmi pripomína na import zveri z Azie alebo východného Ruska. Mám tu na mysli menovite okolie Kežmarku. Karpatská srnia zver je celkom pôvodná a čistá. Človekom nebola nikdy „osviežovaná“. Nebolo tu interesentov. A táto čistá karpatskázver morfologiou tela i parožia jasne ukazuje, že nemá ani kvapky krvi pygarga.
(Dr. Julius Komárek, ukážka z knihy Naše poľovníctvo, Bratislava 1935)