Od vlka po plemená
Predok dnešných vlkov a našich psov bol v praveku považovaný za prirodzenú súčasť prírody, skvelého lovca a výborného taktika. Od momentu, ako sa pred 135 tisíc rokmi k človeku pridal praveký vlk ako požierač zvyškov, ľudia sa snažili využiť jeho inštinkty.
Vlkov si osvojili a časom začali krížiť medzi sebou jedince, ktoré im boli rôzne nápomocní. A keďže o vlkoch vedeli, že sú veľmi dobrí lovci, začali tieto krížence používať k lovu zveri. Zo začiatku mali psy pravdepodobne za úlohu zver vystopovať, nájsť, vyštvať z úkrytu, zdržať alebo vyhnať naproti lovcom, ktorí zver dobili. Neskôr, keď boli podmienky vďaka domestikovaným zvieratám a pestovaniu menej neisté, ľudia postupne premenili poľovačku na zábavu a s tým súvisí aj začiatok šľachtenia jednotlivých plemien psov.
Asi najstaršou formou lovu a tým aj najstaršou skupinou poľovných psov je lov s chrtmi v dobe kamennej hlavne v saharských oblastiach. Poľovné psy sprevádzali už aj poleoindiánskych lovcov na ceste z Ázie do Nového sveta. Jednotlivé pra-plemená sa utvárali v priamej súvislosti so spôsobom lovu, psy sa museli prispôsobiť prostrediu a druhom lovenej zveri. Menili sa od prostých štváčov až po vysoko špecializované poľovné psy, ktoré boli schopné poľovať s dravcami, nadháňať zver do sietí, vystavovať v páre alebo sa mohli použiť pri umelých parforzoch.
Prvý popis od Xenofóna
Najstarší známy popis typov poľovných plemien psov podal v 4. storočí pred naším letopočtom Xenofón (430-353 pred n. l.) v diele Kynegetikos, kde rozdeľoval psy na dve plemená – psy kastorské (po synovi boha Dia Kastorovi) a líščie (miešanci psov a líšok). Popísal menej vhodné psy na poľovanie a dokonca rozoznával aj rôzne typy stopovania u psov. V svetovej literatúre je za prvé dielo obsahujúce systematické rozdelenie plemien psov považované latinsky písané pojednanie Johanna Caia De Canibus Britannicis (O britských psoch) z roku 1570. Poľovné plemená rozdelil do týchto plemien, resp. foriem:
Terrare – teriéry, zemné psy
Harrier – duriče zajacov
Bloodhound – farbiar
Gasehound – írsky chrt
Greyhound – chrt
Levinier alebo Lyemer – vodič
Tumbler – jazvečík s rovnými nohami
Turnsplit – jazvečík s krivými nohami
Spaniel – španiel, sliedič
Setter – seter, stavač
Water-Spaniel alebo Fynder – vodný španiel
Pudel / Budel – vodný pes
Wappe – vyhľadávač čiernej zveri
Neskôr podrobne rozdelil plemená aj Carl Linné (1735), Buffon (1749) alebo Dr. Leopold Josef Fitzinger (1876). Všetky rozdelenia boli viac-menej rovnaké, teda na základe spôsobu práce psov pri poľovaní.
Základné skupiny
Až do polovice 19. storočia bol chov väčšiny plemien psov určovaný ich praktickým využitím. Neexistovali žiadne jednotné štandardy, kríženia prebiehali podľa úvahy chovateľov. Plemená vznikali upevňovaním žiaducich znakov predchodcov. Tieto psy mali rôzne zameranie a využitie, ktorých typ sa utváral a vytváral v dôsledku reprodukčnej alebo geografickej izolácie.
Hlavným medzníkom čistokrvného chovu psov sú považované Mendlove zákony dedičnosti (1866), viktoriánsky systém príbuzenskej plemenitby, založenie anglického Kennel Clubu (1873) a usporiadanie prvých výstav psov (od 1840). Výboj plemien bol rôznorodý a vznikali rôzne kríženia aj s nepoľovnými psami a vznikali tzv. prechodové formy.
Cieľavedomý chov nakoniec viedol ku sformovaniu základných skupín poľovných psov:
chrty
duriče
teriéry
vodné psy
španiele
stavače
retrievery
Chrty
Chrty sú medzi poľovnými psami najstaršou vývojovou skupinou. Už okolo roku 4400 pred. n. l. umelci z oblasti strednej Afriky zobrazujú psy typu chrtov v zápasoch s divými zvieratami. V Starej ríši (2700-2181 pred n. l.) sa už bežne vyskytovali chrtovité duriče. Stredoveké, renesančné a barokové obrazy ukazujú, že na ten istý lov, durenie, používali rôzne typy duričov, od ťažkých štváčov až po chrtovité psy.
Uplatnenie „čistých“ chrtov, teda psov loviacimi zrakom, bolo v našich podmienkach obmedzené. Preto sa ich chov rozmohol hlavne vo voľných krajinách stepí a púští, kde boli potrebné psy s ľahkou stavbou tela, ktorá umožňovala vyvinúť dostatočnú rýchlosť pri love. Európske chrty sa používali väčšinou na lov vlkov a jeleňov. V našich podmienkach sa chrty od staroveku využívali väčšinou len na premiešanie krvi s miestnymi duričmi a molossmi a teda dali základ mnohým neskorším plemenám.
Duriče
Skupinu duričov tvoria najrôznejšie plemená pochádzajúce vo veľkej miere zo psov Keltov, ktorých expanzia do Európy v 7. až 5. storočí pred n. l. ovplyvnila väčšinu európskych krajín. K najstarším známym plemenám duričov patria biele a šedé duriče z čias Ľudovíta IX. (1214-2170). Duriče sa v tomto období bežne krížili väčšinou s bielymi bloodhoudmi alebo talianskymi psami typu segugio. Panovníci držali tieto psy vo veľkých svorkách až do francúzskej revolúcie v roku 1789, kedy sa duriče dostali aj medzi prostý ľud. Títo si však nemohli dovoliť uživiť veľké psy, preto si postupne získavali obľubu skôr menšie typu petit a basety.
Zvláštnu skupinu psov typu duričov tvoria tzv. psy vodiace na remeňoch, ktoré mali za úlohu len vypracovať stopu zdravej zveri – jelenej, čiernej alebo dokonca medvedej, až k dennému úkrytu. Tieto psy dali základ dnešným farbiarom. Duriče známe a používané u nás mali trochu odlišnú prácu od francúzskych veľkých duričov držaných vo svorkách. Väčšina stredoeurópskych duričov pochádza od psov typu farbiarov a psov pochádzajúcich od Keltov a Germánov. Dôraz sa kládol na nízkonohé duriče, ktoré dokázali pracovať aj samostatne.
Teriéry
Teriéry a jazvečíky majú charakteristické rysy, ktoré im umožňujú prácu v zemi – malé telo s kratšími nohami a „drsnou“ povahou. Tieto psy zjavne patria vedľa chrtov k najstarším poľovným špecialistom. Vyvinuli sa z nízkonohých duričov, ktoré sa používali k lovu jazvecov a líšok v norách, najmä na britských ostrovoch. Preto vnímame teriéry ako plemená pochádzajúce z týchto končín. Za úlohu mali vyhnať z nôr zver, ktorá sa zo začiatku chytala do sietí a neskôr na dostrel poľovníkovi. Obdobou britských teriérov sú kontinentálne jazvečíky, ktoré sa vyvinuli z rovnakých psov, akurát sa špecializovali na stredoeurópske podmienky.
Vodné psy a španiele
Už od začiatku formovania európskych duričov existovali špecialisti na vodné práce. Vyskytovali sa na pobrežiach viacerých krajín od Španielska po Nemecko. Jedným z najstarších plemien je portugalský vodný pes, ktorý bol v období 7.- 5. storočia pred n. l. známy pozdĺž celého portugalského pobrežia.
Prvým konkrétnym popisom vodných psov sa zaoberal Conrad Gesner v diele Historia animalium (1551-1558), kde popísal poľovné psy cvičené výhradne k lovu vodnej pernatej zveri, obzvlášť kačíc. Pri zrode niekoľkých vodných plemien stál pes s huňatou srsťou, ktorú často upravovali a strihali, aby sa mu lepšie plávalo – dnes samostatné plemeno barbet. Málokto vie, že i dnešný pudel bol pôvodne vodný pes používaný na lov vodného vtáctva.
Svojím vlastným spôsobom pracovali poľovné španiele v Británii už v 9. a 10. storočí zo začiatku spolu s duričmi – stopármi a štváčmi. Výraz „španiel“ bol používaný najprv v súvislosti s vodnými psami. Poľovné španiele boli v kontinentálnej Európe obľúbené od polovice 19. storočia, kedy nastúpila doba lovu drobnej zveri v ťažko prístupnom, silne zarastenom teréne a v húštinách.
Stavače
História stavačov sa spája so zmenou poľovnej praxe v 16. a 17. storočí. Stavače vznikali z duričov a španielov, ktoré sa časom naučili loviť zver s vysokým nosom a ktoré bolo možné naučiť zver neprenasledovať, ale len „vystaviť“. Tieto psy sa niekedy krížili aj s vodnými psami, ktoré pochádzali z oblastí Španielska a Francúzska. Existuje aj dnes mnoho plemien, ktoré sú akýmsi medzitypom medzi španielmi a stavačmi (bretónsky španiel, francúzsky alebo nemecký dlhosrstý stavač, münsterladské stavače).
Retrievery
Priamym predkom dnešného pointra bol španielsky stavač, ktorý dal vznik ostrovným stavačom. Postupne sa vyvinuli rôzne typy stavačov, medzi ktoré patrili aj hrubosrsté psy, ktoré sa používali väčšinou na lov vodnej zveri alebo na lov vydier. Z týchto hrubosrstých psov vznikol aj známy český fúzač.
JACK RUSSEL TERIÉR
RETRIEVERY SÚ ŠPECIALISTI NA APORT.
Vývojovo najmladšia skupina poľovných psov je odvodená od anglického slova retrieve – doniesť, aportovať. Títo špecialisti sa vyvinuli súčasne s vývojom poľovných pušiek, keď nastal prechod od pomalých kresačiek cez perkusky až k razantnejším a presnejším brokovniciam, s ktorými bolo možné strieľať aj na väčšie vzdialenosti. Hlavne anglickí chovatelia a poľovníci dávali prednosť rozvíjaniu len tých vlôh poľovných psov, ktoré využívali pri určitých typoch lovu. Predkovia dnešných retrieverov známi ako St. John´s Newfoundland pochádzajú z New Foundlandu, odkiaľ ich námorníci priviezli na európsky kontinent. Boli to veľké psy, s olejovitou srsťou a vydrím chvostom a neúnavne dokázali pomáhať poľovníkom pri migrácii kačíc a husí. V Anglicku boli v 19. storočí najcennejšie poľovné psy práve retrievery.
Viktória Bašťovanská, Foto: Shutterstock
