Minulé storočie je známe tým, že v priebehu storočí budované a zozbierané myšlienky a hodnotné predmety neboli práve veľmi docenené, boli skôr ničené, ako strážené. Pravda, prispeli k tomu v dvadsiatom storočí aj dve svetové vojny, ako aj následné spoločenské zmeny v strednej Európe, ale ani „demokracia“, ktorú sme si zvolili v rokoch 1989-90 v tomto nepriniesla nič dobré.
História jedného štátu či národa je úzko spätá s históriou poľovníctva. Podľa mojej mienky, žiaľ, práve toto odvetvie utrpelo najväčšie straty. V predošlom desaťročí vzniklo niekoľko muzeálnych výstav prezentujúcich históriu poľovníctva, avšak z nich ani jedna nie je kompaktným materiálom – zozbierali ich z rôznych území. Ak si v mysli prebehnem bližšie okolie môjho domova, slovenské historické dedičstvo poľovníctva, napadnú ma veľké mená ako svetoznáme Palárikovo a prvá a najväčšia zvernica Európy v Topoľčiankach, v srdci s charizmatickým kaštieľom Habsburgovcov, alebo Svätý Anton so Slovenským lesníckym a poľovníckym múzeom. Pravda, ďalej by som len s ťažkosťou spomínal ďalšie, ale pár miest by sa ešte našlo. Jedno také miesto sa nachádza v srdci Gemera, v tieni hradu Krásna Hôrka skrývajúci sa Betliar.
Betliar patrí v súčasnosti k zriedkavým miestam, kde história poľovníctva v plynutí času neupadla do zabudnutia a hlavne sa nezničila. História Betliara je nepredstaviteľná bez poľovníckeho kaštieľa. Kaštieľ v Betliari je ale jedným z mála miest na Slovensku, možno sú celkovo iba tri také miesta, ktoré po druhej svetovej vojne nerozkradli a do dnešného dňa sa v ňom nachádza pôvodný inventár. Keďže kaštieľ v Betliari v minulosti slúžil výhradne poľovníckym reprezentačným cieľom, zachovali sa v ňom pre budúce generácie kolekcie trofejí a poznámok o poľovačkách a cestách za poľovníctvom rodiny Andrássyovcov. Možno si tu prezrieť veľké množstvo fotografií o poľovníctve, novín a výstrižkov z dobových poľovníckych článkov, veľkú hodnotu majú aj katalógy starých poľovníckych výstav. Sú to historické poklady, ktoré nemajú na Slovensku, a možno ani v Maďarsku, obdobu. Podobná historická zbierka poľovníctva sa nachádza snáď iba v Svätom Antone v pozostalosti Koháryovcov, neskôr bulharského cára Ferdinanda Coburgského. Pamiatky menšieho významu sa nachádzajú v Palárikove v pozostalosti Károliovcov a v Tatrách, v Javorine v zbierke Hohenlohe.
História betliarskeho kaštieľa
Betliar je menšia obec na Gemeri, v blízkosti Rožňavy. Blízka Krásna Hôrka, betliarske zvernice a poľovnícka minulosť okolia sú spojené s históriou rodu Andrássyovcov. Rod Andrássy pochádza zo Sedmohradska, jeho vetvy sa usadili v roku 1575 na Gemeri. Dedičné vlastníctvo Krásnej Hôrky získali v roku 1642. Betliarom si panstvo rozšírili na začiatku 18. storočia a betliarsky kaštieľ bol s niekoľkoročným prerušením vo vlastníctve Andrássyovcov do roku 1945. V 19. storočí bol Betliar niekoľko rokov v rukách Nádašdyovcov, ale Emanuel Andrássy získal späť staré majetky. Emanuel I. Andrássy bola veľká osobnosť kultúrneho a sociálneho života vtedajšej monarchie a rozhodujúcou osobnosťou priemyslu. To bolo dôvodom toho, že dostal prívlastok „železný gróf“. S jeho menom je spätá posledná veľká prestavba betliarskeho kaštieľa v rokoch 1881-1886, kedy dostáva kaštieľ súčasnú podobu. Táto prestavba určila aj jeho vnútorný priestor, vďaka čomu budova slúžila výhradne na reprezentačné ciele spojené s poľovníctvom. Významnou osobou rodu Andrássy, ktorú spomenieme je Gyula Andrássy, ktorý sa taktiež narodil na Gemeri a do histórie sa zapísal ako veľký štátnik. Bol významným diplomatom svojej doby. Bol to on, kto korunoval v roku 1867 cisárovnú Alžbetu (Sisi) a jej manžela cisára Františka Jozefa I. za uhorského kráľa. Gróf Gyula Andrássy sa často zdržiaval u brata v Betliari. Kaštieľ obklopuje krásny takmer šesťdesiať hektárový anglický park, ktorý svoj romantický vzhľad nadobudol na začiatku dvadsiateho storočia. Park vtedy rozširovali a obohatili ho o z cudziny prinesené rastliny a stromy.
Výstava trofejí v parku kaštieľa Betliar.
Kaštieľ je spolu s parkom jediným pôvodným historickým miestom s pôvodnými vonkajšími a vnútornými prvkami architektúry a vybavením na Slovensku. Táto jedna z najnavštevovanejších pamiatok je v správe Slovenského národného múzea.
História betliarskeho poľovníctva a zverníc
História poľovníctva sa časovo kryje s usadením sa Andrássyovcov. Poľovný revír Betliara je 17 810 ha, z čoho 15 803 tvorí les. Poľovníci najčastejšie navštevovali dvadsať kilometrov dlhú Súľovú dolinu, kde na Súľovskom sedle stál reprezentačný poľovnícky dom. V roku 1885 založil Emanuel Andrássy zvernicu na ploche 575 hektárov. Zvernica pôvodne slúžila na pomoc prinavrátenia jeleňa na toto územie. Ešte v tom istom roku obohatili zvernicu o 5 jeleňov a 16 jeleníc z Teplého vrchu, zo zvernice Koháry-Coburg. Zvernicu obohatili aj o niekoľko karpatských jeleňov, ktoré získali z územia Mukačeva. Potomstvo jeleňov od roku 1890 vypúšťali do voľnej prírody.
Z okolia moravskej Břeclavy priniesli do betliarskej zvernice v roku 1887 dvadsať danielov. Divú zver chovali počas piatich rokov v oplotenom priestore, neskôr kvalitnú populáciu vypúšťali. V období pred prvou svetovou vojnou počet betliarskych danielov prekročil tri sto kusov.
Emanuel I. Ansrássy, Betliar, 1918.
Medzi rokmi 1895 – 1898 Andrássyovci priniesli z cisárskej zvernice v Lainzi do Betliara muflónov, ktorých neskôr premiešali s jedincami chytenými v okolí Gýmeša. Celkovo priniesli 51 muflónov, tým pádom počet muflónov v roku 1910 vzrástol na 140 kusov. V betliarskej zvernici sa pokúšali o zazverenie jeleňmi sika a v zime sem v roku 1889 vypustili 30 kusov divých moriek.
Medzi významné poľovnícke udalosti patrili betliarske poľovačky na medvede. Na týchto poľovačkách sa často účastnili aj členovia európskych panovníckych rodov, preto sa poľovačky často objavovali na titulkách svetovej dobovej tlače. Na týchto poľovačkách boli výsledkami úlovky 3-5 kusov medveďov. Koncom novembra 1906 gróf Gejza Andrássy uskutočnil na počesť kniežaťa Henricha poľovačku na medvede, na ktorej gróf Móric Eszterházy ulovil medveďa.
Ako divák sa na poľovačke zúčastnil významný umelecký sochár Alajos Stróbl, ktorý z medveďa zhotovil odliatok, následne kompletné sochárske dielo s názvom Medveď brániaci svoju korisť, vo svojom ateliéri v Budapešti v roku 1909. Socha sa stala jednou z atrakcií viedenskej poľovníckej výstavy. V kompozícii sochy drží medveď v labách jedného muflóna. Zaujímavosťou je, že tieto dva druhy zvierat nikde na svete nežili na jednom mieste, len v revíri grófa Andrássyho, v Betliari. V tom čase si to zahraniční poľovníci veľmi cenili, na čo bol Andrássy veľmi hrdý. Známa socha Alajosa Stróbla prešla medzičasom niekoľkými rekonštrukciami a aktuálne je vystavená v parku poľovníckeho kaštieľa v Topoľčiankach. Pri opätovnej prezentácii sochy sa rokovalo aj o tom, že by táto kópia bola vyrobená a umiestnená v Maďarsku. Naše rokovania neboli úspešné, preto maďarskí poľovníci môžu toto umelecké dielo vidieť len na Slovensku. Avšak jedna pamiatka zo slávnych betliarskych poľovačiek na medvede je aj v Maďarsku, pretože gróf Gejza Andrássy ulovil v Betliari v roku 1907 jedného tristokilového medveďa, ktorý bol zrejme v tom období najťažší ulovený medveď. Vypchatého jedinca môžeme aj dnes vidieť v budapeštianskom Poľnohospodárskom múzeu.
Hrošie zuby zo Sudánu.
Počas prvej svetovej vojny boli zvernice zbedačené, podobne aj celý revír v Betliari. Vo voľnej prírode žijúce stavy muflóna a daniela úplne zmizli. Na konci druhej svetovej vojny vyhoreli poľovnícke chaty a do tla zhorel poľovnícky kaštieľ Súľová. Na majetkoch Andrássyovcov ostalo len niekoľko jeleňov vo Volovských vrchoch. Gróf Gejza Andrássy, ktorý sa so svojim otcom Emanuelom I. Andrássym postaral o najväčší pokrok hospodárstva s divou zverou v Betliari, v roku 1938 zomrel. Ostatní členovia rodu Andrássy v roku 1944 Betliar opustili.
Po vojne
Poznámka v betliarskej pamätnej knihe: „Vojnové udalosti spôsobili v lesnom hospodárstve značné škody. V Podsúľovke a v Krásnohorskom sedle zhoreli budovy. Jazerá s rybami pri potoku Oláh taktiež zničené. Pytliactvo sa stalo obyčajom. Pytliaci strieľajú aj na členov lesníckeho združenia“.
Na území hospodáriace Východoslovenské Štátne Lesníctvo sa už od začiatku snažilo pokračovať v betliarskych poľovníckych tradíciách. V rokoch 1956-1957 v Podsúľovej znovu postavili poľovnícky zámoček.
Trofeje na schodisku kaštieľa.
V roku 1967 obnovili zvernice, ktorých územie sa rozrástlo na 1 425 hektárov. Držali v nich danielov, muflónov, o množstve 550 danielov a 60 muflónov. V blízkosti zničených, založili nové rybie hospodárstva. Obnovili grófske ovocné sady a na siedmych hektároch nasadili lesníci jedlé gaštany. V sedemdesiatych rokoch odčlenenú časť zazverili divými prasatami. Vysoká odborná úroveň poľovníctva sa začala na Betliar opäť vracať. V rokoch 2002 – 2005 dostal Betliar najväčšiu dotáciu pre poľovníctvo od založenia Slovenského štátneho lesníctva. Prestavalo zvernicu a rozšírilo svoje územie na 1 696 hektárov. Keďže je Betliar svojimi prírodnými danosťami ideálny pre hospodárenie s jeleňom, lesníci vytvorili jednu úplne novú farmu. Zazverili ju jeleňmi z Chránenej krajinnej oblasti Poľana s ťažkými a hrubými parohmi, ktorých skrížili s karpatskými jeleňmi zo severovýchodného Slovenska s typickými dlhými a členenými parohmi. Popri časovo a finančne nákladnom jeleňom programe nezabúdajú ani na populácie danielov a muflónov. Často sa stretávame s nadpriemernými lopatami daniela, rohy muflónov dosahujú okolo 220 CIC-bodov. Stav muflónov však redukuje chránený, ale značne premnožený rys. Zaujímavosťou Betliara je aj to, že vo zverniciach, sa ako prechodná divá zver často objaví vlk, medveď a divá mačka.
Záverom
Poľovníctvo v Betliari stojí na pevných historických základoch, ktoré položili ešte Andrássyovci a nimi riadené zodpovedné osoby. V súčasnosti je poverená pokračovaním v tradícii a vývojom rožňavská pobočka Slovenského štátneho lesníctva. Vedenie lesníckej pobočky dokázalo nájsť cestu ako možno zachovať, vážiť si a preniesť ďalej hodnoty minulosti.
Gróf Gejza Andrássy v Sudáne, 1911.
Taktiež pod vedenie Slovenského národného múzea patriaci poľovnícky kaštieľ Betliar si stráži svoju minulosť. Časť písomných pamiatok a predmetov možno vidieť v expozícii kaštieľa, druhá časť oddychuje v depozite. Kaštieľ funguje od roku 1952 ako múzeum. Počas rokov sa viackrát menili expozície, viackrát sa prerobili aj vnútorné miestnosti kaštieľa. Poľovnícku minulosť prezentujúcu trofeje a iné relikvie si možno prezrieť v salóne, do ktorého sa však zmestila len malá časť z početnej zbierky.
Princ Johannes Liechtenstein, gróf Emanuel I. Adrássy, gróf Lajos Windischgräts, gróf Gejza Andrássy.
Na začiatku tohto roku sa vedenie múzea rozhodlo, že ostatným častiam kaštieľa a mohutnému schodisku prinavrátia pôvodný výzor. Na základe niekoľkých starých fotografií bolo možné ľahko rekonštruovať minulosť a v depozite našli tie trofeje, ktoré chýbali na stenách schodiska. No nielen tie, ale aj množstvo iných trofejí jeleňa, srnca, daniela, muflóna, kamzíka, tetrova a hlucháňa. Vtedy vznikol nápad, že by bolo potrebné v depozite nájdené trofeje ohodnotiť podľa hodnotiacich metód CIC a predstaviť ich širokej verejnosti počas každoročne organizovaných poľovníckych dní. Ako je známe, hodnotiaci systém CIC založili v roku 1937, preto grófmi rodu Andrássy ulovené trofeje sú hodnotené po prvýkrát. Páni veľkomožní, alebo poľovní zamestnanci boli pedanti, pretože každá z trofejí disponuje menom strelca. Precízne ohodnotiť 67 jeleních trofejí je veľká práca. Odborníci z rožňavskej pobočky štátneho lesníctva realizovali ohodnocovanie a prípravy na prezentáciu trofejí. Betliarska obecná samospráva, Slovenské štátne lesníctvo – pobočka Rožňava a kaštieľ Betliar spolu realizovali koncom júna 2016 už VI. ročník poľovníckeho dňa. Pri tejto príležitosti sa priam núkala možnosť predstaviť materiál nájdený v depozite kaštieľa. Preto sa v rámci neho výstavne predstavili minuloročné trofeje a v kaštieli nájdené storočné trofeje. Odborníci konštatovali, že kvalita jeleních trofejí sa za posledných sto rokov v Betliari zmenila len minimálne, ale vo zvernici v Betliari štátnymi lesmi medzitým prinesené jelenie populácie karpatského charakteru teraz začínajú produkovať prvé zlaté trofeje. To nám dáva možnosť dúfať, že po storočí sa bude kvalita betliarskych jeleňov výrazne zlepšovať. Tejto správe by sa tešil aj gróf Andrássy.
Erb rodu Andrássy.
Takto sa stretla v betliarskom kaštieli poľovnícka minulosť so súčasnosťou. Kaštieľ a park produkovali zvláštnu, sťa magickú atmosféru a určite som nebol jediný, kto pomyslel na to, o koľko by sme boli duševne bohatší, ak by sa nám podarilo porozumieť dedičstvu minulosti.
