Ako každý rok, aj teraz som strávil dovolenku riadne po poľovnícky – na jelenej ruji. Posledný pirš sa síce poriadne natiahol, ale bol korunovaný úspechom.
Čajník ako dymiaci rušeň mi naznačuje, že je čas dať si skorú kávu a pomaly sa pobrať na ďalší ranný pirš. Som už druhý týždeň v Belianskej doline na veľkolepom predstavení známom ako jelenia ruja. Osem dní alebo šestnásť vychádzok je za mnou. Počas nich sa striedali rána menej úspešné s úspešnými večermi. Verným partnerom na zablatených prtiach je mi vytrvalý dážď, ktorý po toľkých dňoch už ani nevnímam a beriem ho ako nutné zlo, s ktorým som sa naučil žiť. Prevaľujúca sa hmla je však mojím pomocníkom, milosrdne ma zakrýva cestou za opatrne ručiacimi jeleňmi.
Zostať, alebo odísť?
Aj s nepriaznivým počasím a nestálym vetrom sledujem niekoľko fatranských býkov, z ktorých sa buď vykľujú chovní obojstranne korunoví krásavci, alebo mladí fičúri opatrne berúci pach rujnej lane. Márne sa však pokúšajú vydať zvuk, ktorý síce počujú od starších jeleňov ale napodobniť ho ešte nedokážu. Je dvanásť hodín a s Romanom vyťahujeme z plecniakov skromný obed, ktorý s kulisou jelenieho ručania chutí kráľovsky a zároveň zaťahujeme ako dva diviaky medzi nízku smrečinu na krátky odpočinok. Je čas sa rozhodnúť, či sa z ranného piršu vrátiť do chaty, alebo uveriť slnieč
ku nesmelo vykúkajúcemu spoza sivého mraku, že nezájde a spríjemní nám oddych na horskej poľane. Neďaleké obedné zaručanie odpočívajúceho jeleňa nás rýchlo presvedčilo a rozmaznávaní príjemným septembrovým slnkom sme sa uložili na hubertusy s pocitom, že život je krásny, a ten poľovnícky ešte viac.
Vábenie s odmenou
Deň pomaly ostarol, tiene sa predĺžili a my počúvame hlasy, ktoré poznáme. Chovný dvanástorák sa pohol za laňami za sprievodu dvoch miništrantov. Z druhej strany sa necháva počuť mladý osmorák s tromi jelenicami, ktorý odvážne odpovedá silnému ručaniu niekde z Borišovca. Vtom ma Roman upozorní na ostré zaručanie spoza neďalekého hrebienka. Jeleň ťahá šikmo od nás a mne neostáva nič iné, len založiť volský roh a dúfať, že budem hoden jeho pohľadu. Po mojom vábení jeleň zastal, výhražne zaručal a začal sa pomaly približovať. Mauser opretý v lieskovej palici a Romanov triéder na očiach – čakáme, čo sa vytiahne. Jeden kmeň ukončený len špicom, zdá sa mi tam aj náznak výsady, druhý je ukončený len malou vidlou. Parožie krátke, ale so zrelými očnicami a operákmi. Zavalité šedivé telo jeleňa zastalo a pátra po narušiteľovi. Neváham, jemná bodka na jeho lopatke už netrpezlivo čaká na môj ukazovák, ktorý dá povel spúšti. Po rane sa jeleň láme v ohni a padajúc mizne za hrebienkom, spoza ktorého dôverčivo vyšiel. Únik nepočujeme, tak by to malo byť dobré, myslíme si. Poľovnícka horúčka nás oboch opantáva, kolená nám skáču a zrýchlený dych nám nedovolí súvisle rozprávať. Rameno pri ramene si vychutnávame atmosféru, keď ešte nevieme, ale len tušíme…
Klobúk dolu
Je čas postaviť sa a opatrným krokom nahliadnuť za horizont. Zhasínajúci jeleň s prednými behmi zarazenými pod padnutým starým smrekom vie, že sa jeho čas naplnil. Len naše postavy so zloženými klobúkmi a pár krkavcov zlietajúcich sa na guľovú ranu sú svedkami chvíle, ktorú s pokorou prežívame. Ešte dlho potme sedíme a debatujeme o veciach medzi nebom a zemou a žiariaci mesiac nám robí spoločnosť, keď sa s hlavou jeleňa na pleci vraciame z dlhého ranného piršu na chatu k priateľom, ktorí nás už netrpezlivo čakajú.