Nie je nič neistejšie ako poľovať na istého kanca, ktorý s chuťou začne navštevovať krmovisko. Poľovník si už naivne myslí, že stačí vyliezť na posed a keď diviak príde, stlačiť spúšť. Kanec vám však pripraví toľko prekvapení, až si po dvoch rokoch uvedomíte, že ste ho naživo ešte ani nevideli.
Len fotografie z fotopasce mi potvrdzovali jeho záujem o pár hrstí kukurice, ktorú som mu vždy pri odchode rozsypal. Veľmi mi záležalo na úspešnom love tohto mimoriadneho kanca, lebo lovcom mal byť môj otec, ktorý za celý svoj poľovnícky život nemal šťastie na medailového diviaka. Svätý Hubert to však zariadil úplne inak…
Tvrdohlavý syn
Začiatkom marca mi starší syn Andrej oznámil, že v belianskom revíri chodí na krmovisko v lokalite Martinová trofejový diviak. Horský kanec, nie ťažký vo zverine, ale s veľmi dobrými zbraňami. Má ho zdokumentovaného fotopascou, treba ho však sledovať, či tam chodí pravidelne, alebo bol iba príležitostným návštevníkom. To zas až také jednoduché nie je, chodiť z Bratislavy do Martina každý víkend zhodiť pod posed za širák kukurice a preveriť fotopascu. Ale Andrej si postavil hlavu, že toho kanca prichystá pre mňa a že ja, až príde čas, ho ulovím. Nuž, keď je to takto, a keď navyše pracujeme aj na ďalšom posede a staviame novú dreváreň pri chate, bolo by hriechom nespojiť príjemné s užitočným.
Pri fotopasci je rušno
Dnes je 24. jún, včera bol najsvetlejší spln v roku, lebo mesiac bol najbližšie k Zemi. Kanec prišiel krátko po tretej hodine, ale zdržal sa iba niekoľko sekúnd a potom zrejme niečím vyrušený odišiel. Chodí s ním aj Junior, mladší kanec. Okrem dvoch kancov Juniora a Seniora fotopasca zachytila aj päť medveďov. Veľký dominantný samec raz príde s medvedicou bez obojku, raz s obojkovou (Obr. 1, 2). Tá svoju telemetrickú okrasu dostala u nás v revíri, keď vliezla za maškrtou do klepca. Tak sa jej to zaľúbilo, že krátko po vypustení tam vliezla znova (Obr. 3). Ešte sa občas pritrafí jeden mladý pestún a malú medvedicu s celkom malým medvieďaťom (Obr. 4).
Kto nám nosí dobroty?
No a tie kance. Sú to také tie horské kance. Nedá sa presnejšie odhadnúť hmotnosť, ale menší môže mať sto a väčší stopäťdesiat kíl. Prvý prišiel vždy Junior (Obr. 5). Odvážne sa vytiahol z bukového náletu hneď po zotmení, nie ako Senior, ktorý prichádza ako duch, obyčajne tesne pred polnocou, ale najradšej až okolo tretej ráno (Obr. 6). Ako to len vie, že to je pre poľovníka najhoršia hodina, keď už ho najviac premáha spánok? Niekedy sa pásli aj spoločne (Obr. 7), Junior mal však rešpekt, nikdy sa nenatlačil bližšie k „šéfovi“. Často prišiel Andrejovi na jeho teplú stopu a keď už bola studená, tak si Senior dôkladne preveril celé krmovisko a pri najmenšom náznaku nebezpečenstva zmizol. Ale ani vtedy, keď sa kanec už bude motať pod posedom, nemáme ešte vyhraté. Nebude v tieni? Nebude stále v pohybe? Nedostane vietor, nešuchnem nohou o podlahu, neklepnem ďalekohľadom o pušku, nekýchne niekto?
Čarovanie s vodičkami
Andrej tri noci nocoval na posede, no Seniora zasa nevidel. Na krmovisko vychádzal odzadu proti vetru a zrejme sa dostal bližšie k rebríku a tam zacítil ľudský pach. Uvidím, aké správy budú z tohto víkendu, lebo na budúci už ideme naostro. Už toho veľa nevymyslím, ešte našu večernú stopu posypem kukuricou, nech radšej tá rozvoniava. Diviak sa po celý týždeň neukázal ani jeden. Ale som rodený optimista a myslím si, že je to vlastne dobre, pretože sa aspoň zvýšila pravdepodobnosť, že zajtra tam príde.
Andrej je odborník na modernú poľovnícku logistiku. Priniesol dve čarovné vodičky, jedna je s arómou rujnej diviačice a druhá s atraktívnou hľuzovkovou vôňou. K tomu ešte dva spreje, ktorými sa nastriekame. Andrejovi som musel odovzdať všetko moje oblečenie, ktoré budem mať na posede, a ktoré sa teraz nastriekané dusí hermeticky uzavreté v igelitovom vreci. Iba spodky mi vrátil. Poslednú tajnú zbraň doniesol Andrej z družstva, sú to dve vedrá čerstvej siláže a k tomu kukuricu namočenú v polievkovom korení, čo je vraj neodolateľné lákadlo pre starých kančích gurmánov.
Réžia ako od Jakubiska
Andrej s Maťou boli zakŕmiť s touto špeciálnou ponukou a doniesť kartu z fotopasce. Čo vám poviem, réžia ako od Jakubiska. Za sedem dní tam bol Senior päťkrát spolu so známym komparzom. Večer okolo siedmej sme s Andrejom vyhradovali ako hlucháni na náš posed a hneď sme sa vyzuli. Andrejovi pripadla najťažšia úloha – zistiť, či je to Senior, potiahnuť napináčik na zaistenej puške a ticho mi ju v okienku podať do ruky.
Okolo štvrť na jedenásť počul Andrej tiché kroky a jemný šuchot okolo krmoviska. Bol to zrejme diviak, ktorý preveroval terén. Andrej nehybne kľačal pred okienkom s opretým ďalekohľadom. Nahmatal som pri nohe svoj ďalekohľad a zamieril rovnakým smerom. Panebože! V poraste pobehuje veľký diviak! Sústredil som sa na kly, ale nedokázal som ich rozoznať. Pozeral som sa na neho vari päť minút. Nepásol sa, nič si zo zeme nezobral, iba vetriac nervózne križoval krmovisko. Cítil pach rujnej diviačice a nemohol ju ani za svet objaviť.
Vo svetle mesiaca
Mesiac svietil ako lopta, miestami svetlo ako vo dne, ale miestami sa tvorili tmavšie tiene od vrcholcov stromov. Vtom sa diviak postavil bokom, mesiac ho krásne osvetlil. „Je to on!“ ozval sa Andrej. „Pušku!“ hovorím, Andrej naťahuje napináčik a po nekonečných dvoch sekundách ju mám pevne v dlaniach. Diviak stále stojí. Teraz už musím strieľať! Robím asi rozhodujúcu chybu, pri odisťovaní tlačím poistku zbrane nesprávnym smerom, čím strácam ďalšie sekundy, no už hľadám v puškohľade miesto na komore. V tom momente sa diviak pohne a dostáva sa do tieňa. Registrujem, že už nie je strieborný, ale tmavý, teraz som sa mal zdržať rany, ale to som už psychicky nedokázal. Bol som presvedčený, že som na jeho komore, ale ten obraz bol akosi iný. Zľahka pohladkám spúšť, po výstrele nevidím ani nepočujem nič. Musí ležať v ohni. Ani sa nepohneme, nedýchame, len napíname uši, teraz je každý zvuk dôležitý.
Každý má svoju pravdu
„Dobre si ho videl, keď si strieľal?“ pýta sa pochybovačne Andrej. Nuž, videl som ho tak, že som ani lepšie nemohol, a v momente výstrelu to už bolo podstatne horšie. Andrej počul diviaka bežať asi dvadsať metrov do lesa, tam vraj zastal, chvíľu šuchotal, akoby tam chodil a potom zostalo ticho. Andrej hovorí, že na komoru strelený diviak nezastane po dvadsiatich metroch na kraji lesa a nebude tam šuchotať, ale nesie ranu ďalej, až kým nezhasne. Má pravdu. Ja hovorím, že je to tak, že sily mu stačili iba na okraj lesa, kde zastal, márne sa pokúšal ešte pohnúť až zhasol. Tiež mám svoju pravdu.
Bol som už presvedčený, že diviak leží, ale rozhodol som sa počkať. Ľahol som si na posteľ, Andrej dole na spacák, ale ja som už zaspať nevedel. Ráno o piatej prišla Martina aj s Marošom na dohľadávku, Andrej medzitým išiel dole po Janka Kováčika a jeho dve farbiarky. Nebudem to naťahovať. Žiadny nástrel, žiadne znaky, žiadna farba, ani farbiarky nerozumeli, čo od nich chceme. V pondelok som si lízal ranu na duši, ale v utorok som už nocoval s Marošom na posede. Okolo desiatej šuchotalo čosi v lese, mohol to byť diviak, ale von nevyšiel. Ďalšie dni sme odvolali, lebo je minimálna pravdepodobnosť, že sa na tomto mieste Senior ešte ukáže. Koniec tohto príbehu nechávam nateraz otvorený.
