Jazvec lesný
Jazvec sa loví u nás od pradávna. Po II. svetovej vojne ešte v roku 1948 bol okrem bažantníc celoročne chránený.
Od roku 1950 až po súčasnosť je povolený jeho lov od 1.septembra do konca novembra. V minulosti jazveca lovili predovšetkým pre jeho masť, ktorá sa používala v ľudovom liečiteľstve na dýchacie cesty, kožné choroby a proti reume. Jazvečia masť je pomerne tekutá, žltobiela podobná husacej masti. Slúžila aj ako zložka rôznych kozmetických prípravkov. Z hrubej kože sa vyrábali konské chomúty, prípadne sa využívala ako dekorácia.
Niektorí ľudia pokladajú mäso z jazveca za pochúťku, prirovnávajú ho k bravčovému mäsu. Treba však pripomenúť, že jazvec ako všežravec sa živí aj kadávermi, preto môže byť infikovaný rôznymi nákazami, napríklad trichinelózou. Z uvedeného dôvodu mal by byť pred konzumáciou veterinárne vyšetrený.
Medzi trofeje z jazvečieho samca patrí aj penisová kosť. V roku 1980 po prvýkrát na medzinárodnej poľovníckej výstave v Nitre hodnotili lebky jazvecov a líšok podľa návrhu slovenských výskumníkov P. Hella a J. Herza, ktorý neskôr prevzala aj CIC. Pri hodnotení lebiek sa tak ako u ostatných šeliem spočítava dĺžka a šírka lebky v mm. Bronzová medaila je za 22,0 – 22,49 bodov, strieborná za 22,50 – 22,99 a zlatá za 23,00 a viac bodov.
Na poľovačku s výkonnou optikou
Poľovačka na jazveca v minulosti odradzovala poľovníkov, pretože jazvece vychádzajú zo svojich brlohov až po zotmení, za mesačných nocí oveľa neskôr. Koncom 60 rokov minulého storočia sa na Slovensku lovilo podľa poľovníckej štatistiky okolo 500 jazvecov. Do roku 2009 sa počet postupne zdvojnásobil, dnes je to trojnásobok. Je to tým, že mnoho poľovníkov používa výkonnú nočnú optiku.
Okrem lovu postriežkou bol pôvodne rozšírený spôsob poľovačky za použitia psov brlohárov. Tento spôsob je oveľa zložitejší a nebezpečnejší ako pri líškach. Na stretnutie s jazvecom skôr doplatí pes. Mohutné stisnutie čeľustí môže spôsobiť u psa ťažké poranenia. Okrem toho jazvec vie rýchlo hrabať, čim psovi znemožní návrat z brlohu. Pri záchrane psa sa musí často narušiť veľká časť jazvečieho brlohu, ktorý generácie jazvecov budovali roky. Na takúto poľovačku sa v minulosti psy pripravovali na skúškach, V súčasnosti je brlohovanie v umelých brlohoch na jazveca zakázané.
Ako vyzerá jazvec, vie už takmer každý školák, avšak málo ľudí sa s ním vo voľnej prírode stretlo. Ak ho aj poľovníci zazreli, nevedia veľa o jeho tajomnom živote, keďže sa väčšinu svojho života vo voľnej prírode pohybuje iba za tmy.
Ťarbavý ako medveď
Jazvec lesný svojou ťarbavou chôdzou skôr pripomína medveďa. Tiež je nepravým zimným spáčom. Na zimu sa jazvece stiahnu do svojich brlohov, kde vydržia niekoľko mesiacov bez prijímania potravy. Intenzita fyziologických funkcií organizmu sa však neznižuje. V tomto období, podobne ako u medvedice, sa vyvíja potomstvo. Medvedica počas „spánku“ rodí mláďatá, jazvečica až neskôr v jarných mesiacoch. Párenie jazvecov nie je ustálené, závisí od ovulácie samíc. Samice po spárení majú utajenú brezivosť. V jednom komplexe rodí iba dominantná samica. Najviac mláďat sa rodí od polovice februára do konca marca. Jedna samica máva od 1 do 5 mláďat. Samica zvyčajne začína rodiť v treťom roku života. Jazvece počas zimy vychádzajú na krátky čas z brlohu, neprekáža im ani snehová pokrývka. Z týchto dôvodov ich mnohí ľudia priraďujú k medveďovitým šelmám.
Jazvec je ako druh zaraďovaný do čeľade lasicovitých. Aj napriek tomu, že spomedzi u nás žijúcich druhov tejto čeľade je oveľa mohutnejší. Telo má nízke, zavalité, klinovité. Nohy má krátke a silné, kožu má hrubú. Celé telo je prispôsobené na život v podzemnom brlohu.
Dĺžka tela u dospelého jedinca je v rozmedzí 70 – 80 cm, dĺžka chvosta 15 – 20 cm a výška v kohútiku od 30 – 40 cm. Hmotnosť dospelého jedinca je 10 -15 kg. Pred zimným spánkom sa jeho hmotnosť môže zvýšiť aj o 5 kg. Samice sú o čosi menšie a ľahšie ako samce. Vo voľnej prírode je však takmer nemožné určiť pohlavie jazvečieho jedinca.
Mimoriadny čuch
Hlava jazveca je úzka, Nos má úzky a pretiahnutý pred spodný pysk. Používa ho ako diviak pri vyrývaní potravy, vtedy sa mu uzatvárajú nozdry. Čuch má mimoriadne vyvinutý. Pri opúšťaní brloha starostlivo preveruje pachy v okolí. Pri zachytení neznámeho zápachu sa rýchle vráti do brloha, vychádza von až po dlhšom čase. Vysoká schopnosť rozpoznávania pachov mu umožňuje ľahko vyhľadať potravu a orientovať sa v novom prostredí. Vie dobre rozoznať arómu jedincov vlastnej skupiny od neznámych jazvecov. Pachová komunikácia mu slúži pri nájdení pachovej značky, ktorú zanechávajú na trse trávy, kameni, pni a podobne. Jazvece si značky vytvárajú pomocou pachových žliaz, ktoré majú pri análnom otvore, na spodnej časti chvosta. Jedince z jedného brlohu, rodičia a mláďatá, sa značkujú navzájom a to tak že sa približujú k sebe zadnou časťou tela so zdvihnutým chvostom a otierajú sa o seba.
Oči jazveca sú malé, zrak nie je pre neho dôležitým zmyslovým orgánom. Napriek tomu je dobre adaptovaný na znížené svetelné podmienky, nie je schopný rozlišovať farby. Podobne ako mačkám a iným nočným šelmám aj jazvecom svetielkujú po osvietení oči. Mláďatá sú päť týždňov slepé. Z brlohov vychádzajú najskôr po ôsmich týždňoch, nie sú schopné registrovať nehybné objekty zrakom. Aj dospelé jedince skôr zaregistrujú pohyb, ak je spojený zvukom. Rýchlejšie reagujú na kontrastné objekty, ktoré odrážajú svetlo.
Uši má malé, priliehavé k hlave. Ich okraj je lemovaný bielou srsťou. Jazvec vie posunúť zadnú časť uší dopredu, čím si uzatvorí ušné otvory, aby sa mu do nich pri hrabaní nedostal sypký materiál. Je isté, že tak ako šelmy loviace drobné cicavce, aj jazvece počujú ich jemný piskot. Vedia sa prispôsobiť na často sa opakujúce zvuky, rýchle reagujú na neznáme zvuky.
Jazvece sa na povrchu pohybujú pomerne hlučne. Pri chôdzi bručia a chrochtajú a pri žraní mľaskajú. Ak sú vyplašené, funia, pri vzrušení vrčia alebo jačia. V čase ruje vydávajú samce prenikavé zvuky vysokých tónov, ktoré možno prirovnať k plaču dieťaťa.
Typické sfarbenie srsti
Pre jazveca je typické sfarbenie krátkej srsti. Na hlave je biele, od nosnej časti cez oči a uši sa tiahne čierny pás. Ten na zátylku plynule prechádza do tmavosivého sfarbenia srsti na chrbte. Brucho je porastené riedkou čiernohnedou srsťou. Spodná časť krku a končatiny sú čierne. Pásiky na chrbte dosahujú dĺžku do 10 cm. Spodná časť chlpov je biela až žltá od sekrétov pachových žliaz, nasleduje asi 2 cm čierneho sfarbenia, potom asi 1 cm bieleho. Tieto chlpy boli v minulosti vysoko cenené, používali sa do holiacich a maliarskych štetiek, aj do štetiek za klobúk. Jemnejšie chlpy podsady sú asi 4 cm dlhé, pričom ich spodná časť je zožltnutá. Dvojfarebná srsť na chrbte a bokoch vytvára sivostriebristé sfarbenie.
Na nohách má dobre vyvinuté svalstvo, ktoré dokáže vyvinúť veľkú silu a to nielen pri hrabaní, ale aj odtlačení ťažkých bremien, ktoré prekážajú pri vyhrabávaní brlohov alebo potravy. Má päť prstov zakončených dlhými pazúrmi, ktoré sú nezatiahnuteľné. Na predných nohách dosahujú dĺžku 3 – 4 cm. Zakončené sú tupo, nimi vyhrabáva brlohy, ale tiež ich používa na čistenie srsti a pri obrane. Na chodidlách má dlaňovité mozole. Našľapuje na prsty. Tie sú v jeho stope viditeľné aj s pazúrmi, šľapaje všetkých nôh smerujú dovnútra a stopy predných a zadných nôh sa prekrývajú. Jazvec sa nevie vzpriamiť na zadných nohách a ani prehnúť sa v chrbte tak, ako ostatné lasicovité šelmy.
Lebka jazveca je robustná a ťažká. Jej dĺžka sa pohybuje u dospelého jedinca od 100 do 140 mm a šírka od 65 do 85 mm. Jazvec má trvalý chrup – 38 zubov už vo 4. mesiaci života. Pri pohľade na chrup môžeme na rozdiel od ostatných šeliem zistiť, že v jeho konzumácii prevláda rastlinná zložka potravy. Trháky, najmä horné, majú iba nepatrné hrbolčeky. Zadné črenové zuby a stoličky sú široké a ploché, aby mohli drviť rastliny.
Hoci ho zaraďujeme medzi šelmy, je všežravec. Zo živočíšnej potravy konzumuje menšie cicavce, najmä myši, predovšetkým ich mláďatá, jašterice, hady, dážďovky, pandravy, drôtovce, osy a čmeliaky, ktoré vyhrabáva v ich hniezdach a tiež vajcia a mláďatá vtákov hniezdiacich na zemi. Z rastlinnej potravy konzumuje lesné plody, hríby, žalude, bukvice, mladé výhonky ako aj ovocie a obilniny.
Jazvečie hrady budujú celé generácie
O živote jazveca vieme toho málo, aj keď sa na Slovensku vyskytuje na celom území do 1 200 metrov nadmorskej výšky. Je to najmä z toho dôvodu, že žije prevažne nočným životom. Za denného svetla môžeme stretnúť v porastoch v júli a auguste predovšetkým mláďatá, ktoré v blízkosti brlohov vychádzajú za potravou, alebo sa hrajú. Dospelé jedince vychádzajú za svetla, ak majú nedostatok potravy.
Jazvece žijú v brlohoch, ktoré si sami vyhrabávajú. Predovšetkým vyhľadávajú rokliny v blízkosti vody. V prvom roku je to jednoduchá chodba, v ktorej sa mladý samec zdržuje zriedka. O tom, že je to jazvečí brloh, svedčí jeho otvor, ktorý je oválny, kým líška má otvor okrúhly. V druhom roku vyhrabáva chodby do strán. Postupom rokov chodieb pribúda. Chodba vedúca do kotla je niekoľko metrov dlhá a kľukatá. Okrem tejto spoločnej miestnosti je v brlohu aj niekoľko ďalších „izieb“, ktoré sú spoločne pospájané. Viac vchodov do brlohu slúži aj na vetranie.
Brloh hrabe prednými nohami a nahrabanú zeminu vytláča zadnými. Pred brlohom tak vznikne veľký val. Jednou z charakteristických aktivít jazveca, na rozdiel od líšky je, že do brloha prináša seno, slamu, ak ju nájde v blízkosti. Stelivo slúži na zabránenie úniku tepla. Jazvece udržujú brlohy v čistote. Stelivo pravidelne vymieňajú a vetrajú na povrchu. Trus mláďat zahrabáva samica v niektorej vedľajšej chodbe. Ďalej od brlohu majú v malých jamkách toalety, ktoré slúžia ako pachové značky.
Teplota v brlohu v hĺbke 1,5 – 2 metre sa v priebehu roka pohybuje od 0 do 17 stupňov Celzia. Jazvečie hrady, ako sieť brlohov nazývame, obývajú jazvece niekoľko desaťročí často aj s líškami. V hradoch, kde nie je kamenistá zem, merajú chodby niekoľko sto metrov, zaberajú plochu stoviek metrov. Azda najväčší jazvečí hrad bol zaznamenaný juhozápadne od Göttingenu v Dolnom Sasku v hĺbke 80 – 120 cm na ploche 2 500 metrov štvorcových, mal 21 komôr a 27 východov.
Jozef Herz, Foto: Shutterstock
