Mimoriadne krátky náboj veľkého kalibru s obrubou .44-40 Winchester (10,8x33R) medzi guľovými muníciami používanými na poľovačkách pôsobí dosť čudne.
V podstate by sme si mohli myslieť, že ho vymysleli k nejakému revolveru, ale kdeže! Pôvodne sa hodil do karabíny/pušky s krásnymi tvarmi Modell (18)73 Winchester. S ňou tvoril harmonickú dvojicu.
Skonštruovali ho v roku 1873. Za jeho „predka“ sa považuje munícia .44 Henry (11,3x23R). Munícia so skráteným názvom .44-40 WCF je samozrejme o niečo silnejšia, účinnejšia. Na rozdiel od svojho predchodcu možno jeho nábojnicu poľahky opätovne naplniť, čo je pre ekonomicky zmýšľajúcich poľovníkov dodnes jeho najpríťažlivejšia črta. Pri značení kalibra prvé číslo – mimoriadne nepresne – odkazuje na priemer streliva, udávaný v stotinách palca, a druhé číslo prezrádza množstvo čierneho pušného prachu v medenej nábojnici, čo je presne 40 grainov = 2,6 gramu.
Na krátke vzdialenosti
13,0 gramové olovené strelivo tohto drobného náboja opúšťa hlaveň rýchlosťou 380 m/s. Nameraná úsťová energia je približne 930 joulov. Nie som si istý, či v súčasnosti existuje jeho továrenská verzia, ktorá by prekonala magických 1000 joulov, ktoré naše zákony určili ako spodnú hranicu na lov srnca. Čiže, tento staromódny náboj je nielen drobučký, ale podľa súčasných, moderných hodnôt a zaradení, je aj pomerne slabý. Napriek tomu prežil 140 rokov, nepretržite ho vyrábajú a používajú. Od polovice 90-tych rokov 19. storočia ho plnia už nitro-prachom.
Treba však poznamenať, že .45-70 Government, ktorý bol registrovaný v rovnakom roku, je neporovnateľne lepšia munícia na vysokú zver. A o koľko lepšia munícia. Obsahuje takmer dvojnásobné množstvo strelného prachu, preto má tvrdší úder, a bezpochyby je účinnejšia.
Podľa môjho názoru obľúbenosť náboja .44-40 WCF bola založená na k nej vyrobenej opakovačke, ktorá veľmi dobre sadne do ruky, je bezpečná, a ak sa zriedkavo pokazí, dá sa ľahko rozobrať, opraviť, ba čo viac, je príjemná aj na pohľad. Má štedrú kapacitu zásobníka, cenu sa po celý čas darilo držať relatívne nízko a spoločnosť Winchester viedla obrovskú reklamnú kampaň v jej prospech. Prakticky sa dala zakúpiť všade v USA, dokonca aj v najmenšom obchode s rozličným tovarom.
Táto munícia počas svojej dlhotrvajúcej kariéry dostala viacero mien, spomedzi nich spomeniem: .44 Winchester, .44-40 Winchester, .44-40 WCF a v španielsky hovoriacich oblastiach: .44 Largo.
Jack O´Connor odborník na zbrane a zároveň známy poľovník je toho názoru, ktorý zdieľam aj ja, že tento malý náboj je na malé vzdialenosti dostatočne účinný na skolenie jeleníka bielochvostého, čo v Európe zodpovedá veľkosti daniela škvrnitého. Ale nezabúdajme, dôraz je na krátkej vzdialenosti.
A to neznamená viac ako 50-60 metrov. Keďže každý poľovník by ani náhodou nedokázal dodržať túto vzdialenosť, je pravdepodobný dôvod, prečo v karpatskej oblasti nepovolili jeho použitie na veľkú zver. Samozrejme, jedna vec je odborný názor a úplne iná vec je prax.
Neetický lov
Oduševnení pionieri objavujúci divoký západ, horali, poľovníci, osadníci, kovboji, banditi a muži zákona používali .44 Winchester s obľubou a pravidelne. Skolili s ním neuveriteľné množstvo veľkej zveri z každého druhu, ktorý sa vyskytuje v Severnej Amerike. Celkovo oveľa viac ako s .30-30 Winchestrom, ktorý debutoval v roku 1895. A to ani nehovorím o neskorších nábojoch.
Zver, ktorá bola nad očakávanie silnejšia, strieľali dovtedy, kým z nej nevydurili aj posledný dych. Samozrejme, tam a vtedy ešte neexistovala taká prísna poľovnícka etika, aká je typická na dnešnú modernú dobu. (Alebo aká by mala byť.)
Typické postavy Divokého západu ako napríklad Buffalo Bill Cody a jeho menej známi spoločníci, vybavení karabínami a oblečení v strapcami zdobených kožených kompletoch, sa preháňali sa po obratných, rýchlych koňoch popri bizóních stádach. Smrť rozsievali často zo vzdialenosti len dvoch-troch metrov, kým so závratnou šikovnosťou manévrovali medzi rozzúrenými býkmi, vystrašenými kravami a ich nemotornými teliatkami.
Pri jedinom chybnom pohybe by stádo neľútostne a neodvratne udupalo poľovníka-akrobata aj s jeho koňom. To sa občas stalo, ale tento pocit nebezpečenstva ešte viac vyburcoval vášeň takzvaných „hurá-poľovníkov“. Väčšiu časť bizónov však neskolili takýmto mužným spôsobom. Väčšina lovcov svoje pušky .45 alebo .50 Sharp, ktoré mali dlhé, masívne hlavne a aj na veľkú vzdialenosť strieľali na chlp presne, si ukladala na prekrížené, krátke stĺpy, a pohodlne, poležiačky strieľali na nič netušiacich mierumilovných bylinožravcov.
Munícia aj do revolvera
Tento náboj nebol obľúbeným nábojom len medzi lovcami bizónov, s obľubou ho používali na celom veľkom kontinente. Neskôr sa dostal do Južnej Ameriky, Austrálie a Európy. Spoločnosť Colt začala upravovať svoje šesťranové pušky vzoru 1873 k munícii .44-40 WCF v roku 1878. Bol to ohromný nápad, to treba uznať, lebo od tých čias pastier kráv či poľovník mohol nabiť svoj „mierotvorný“ dlhohlavňový revolver tou istou muníciou ako karabínu Winchester. A to bolo veľmi praktické.
V priebehu rokov k tejto munícii skonštruovali aj iné pušky. Napríklad kozlice Colt-Burgess, Whitney-Scharf, Whitney-Kennedy, Winchester 1892, Marlin 1894. Medzi zbraňami s pohyblivým predpažbím sa veľkej úcte tešil Colt 1885 Lightning a Remington 14. Bez zaváhania si dovolím tvrdiť, že v USA to bol najobľúbenejší náboj takmer dvadsaťpäť rokov.
Potom prišla a dobýjala munícia .30-30 WCF, ktorá vytvorila dokonalý pár s puškou Winchester Modell 1894. V každom ohľade išlo o lepšiu kombináciu náboj/puška na jeleníka bielochvostého, ako to bolo v prípade jej predchodcu. A čo čert nechcel, ešte aj o reklamné chválospevy ho zákerne pripravila. Od tých čias to bola puška (a náboj), ktorá ovládla Divoký západ. Čo šikovne ilustruje že Američania kvôli troche falšovania dejín nemusia chodiť k susedom. Najmä, ak príbeh znie dobre.
Nuž, toto je trochu také, ako by niekto tvrdil, že nosorožce v Afrike vykynožili s .460 Weatherby Magnumami, a to tak usilovne, že na dnes sa z nech zachovalo len niekoľko exemplárov. Táto správa je len čiastočne pravdivá. Lebo dobre-dobre, možno lovci trofejí zastrelili niekoľko obrov s týmto nábojom, ale na hranicu vymretia ich dostali lovci a pytliaci s automatickými karabínami AK-47 a AMD a inými vojenskými zbraňami. Podľa sloganu filmu v hlavnej úlohe s Jamesom Stewartom Divoký západ ovládol Winchester Modell ´73 kalibru .44. Pravda je taká, že mu v tom pomohlo aj mnoho ďalších typov, od spredu plnenej pušky Kentucky až po opakovačku Spencer.
Pre zberateľov
V tom období aj naši poľovníci používali tento kaliber, prevažne v kombinácii s guľovnicou Winchester Modell ´73. Gróf Ľudovít Károlyi (1872 – 1965) vo svojom nesmrteľnom diele Život zasvätený poľovníctvu píše, že na lovoch na kamzíky v Lungau v 90-tych rokoch 19. storočia bratia Erdődyovci – grófi Rudolf a Steffy – vynikajúco strieľali so svojimi americkými Winchestrami kalibru .44, ktoré používali ešte s nábojmi s čiernym strelným prachom. Ich výkon bol viac ako pozoruhodný, ak berieme do úvahy relatívne slabý výkon tohto náboja a výrazný pokles ťažkého streliva na dlhšiu vzdialenosť.
V Brazílii Gabriel Molnár lovil s puškou s týmto kalibrom a v Mongolsku to bol Jozef Geleta. Geletova karabína bola možno M. 1892 Winchester, ale nedá sa vylúčiť ani to, že išlo a legendárny Modell ´73. To sa mi zatiaľ nepodarilo overene vypátrať.
Vlastníctvo a používanie munície .44-40 Winchester a k nej vytvorenej guľovnicovej zbrane dnes odporúčam už len poľovníkom – zberateľom. Lebo aj keď je pravda taká, že má úžasne krásnu minulosť – možno najpohnutejšiu a najkrajšiu zo všetkých, ale požiadavkám 21. storočia už veľmi nevyhovuje.
Ak niekto túži loviť s krátkym nábojom, tak oveľa lepší výber je .357 Magnum alebo .44 Magnum. Podľa možností používajte tie, aj keď ich legenda začala oveľa neskôr, ale sú silnejšie, účinnejšie, preto sú poľovníckejšie na menšie veľké druhy zveri vyskytujúce sa v našich oblastiach.
Prevzaté z knihy Lászlóa Kovácsa: Kívánatos kaliberek
