Legendárna .22
Už v detstve som veľa počul o legendárnom kalibri .22 , o malej puške, ktorá bola kedysi zbraňou maďarských vojakov. V lesníckej škole sme sa učili, že ak ju navŕtame, opäť zavaríme, môže sa z nej vytvoriť aj uspávacia zbraň.
V minulosti však voči nej zakročili tak prísne, že bolo nepredstaviteľné si ju zadovážiť. V súčasnosti je služobným „loveckým spoločníkom” viacerých lesníkov. Jedným z drahokamov tohto kalibru je japonský Browning BL GR2. Variácia so strelivom .22 Long Rifle so mnou pochodila okolie Dorozsmi. Schovával som sa v tŕstí, váľal sa v tráve, v húštine, napokon po dlhotrvajúcom sledovaní, volaní a pozorovaní, sme sa s touto nevšednou zbraňou dočkali úspechu.
Kto bude chcieť rozobrať pušku Browning, tak ten to nebude mať ľahké, lebo nič sa z nej nedá odskrutkovať ani vytiahnuť. Dajú sa z nej odstrániť len dve veci. Jedna je dlhá tyč hlavne, ktorú je v podstate možné aj vybrať. A mušku vieme sotva otvoriť a zatvoriť. Vyrobená je z ocele a je dostatočne masívna. Na odporúčanie môjho brata, by som sa nechcel v tomto článku stratiť v technických parametroch, ale radšej by som porozprával niekoľko dobrodružstiev, aby ste mali možnosť túto pušku lepšie spoznať.
Ruka si rýchlo zvykne
Pre malú .22 som musel vycestovať do Gazdagrétu. Hneď som si všimol, že jej dĺžka je celkovo 920 milimetrov, a hlaveň sa takmer vôbec, ale predsa o malý kúsok, tiahne za zásobník, ktorý vieme naplniť spredu, alebo cez výsek pod komorou hlavne. Browning BL GR2 teraz predstavil úplne nové, celopružinové viazanie, a zásobník sa otvára stlačením jedného gombíka. Toto riešenie sa ukázalo ako skutočne dobré, lebo kým som zbraň vrátil, vystrelil som z nej asi 500-krát.
Po spodnom plnení je to ešte vždy nezvyčajné, ale ruka si veľmi rýchlo zvykne. Viacerí sa pýtali s úsmevom?: Iba toľko trvá plnenie, Peter? – Veru, len jeden pohyb! Kým doma, na starom kontinente je Browning ešte vždy tak trochu neznámy, v zámorí má už 150-ročnú históriu. Strieľať z nej je jedinečná príležitosť, ale vždy majte na pamäti striedmosť.
Cez sviatok nech mlčia zbrane
A teraz je už na rade spomínaný „príbeh“. Leto sa práve začalo. Spolu s ďalšími poľovníkmi sme sa uložili pri obývanej nore, len tak sme tam ležali na bruchu v tráve. Medzi nami ležala BL GR2. Pri západe slnka som sledoval túto mimoriadne elegantnú malú pušku. Je veľmi pekná a štíhla. Medzitým sme čakali hradného pána a doberali si môjho brata, že kde vo svojom výstroji našiel tento starý odpudzovač komárov, lebo vôbec nezaberal.
Boli sme vonku bez ďalekohľadu, ale radšej sme si ho mohli doniesť. Potreboval som to poznamenať z hľadiska ďalších udalostí, lebo zrazu sa objavila líška. Hoci som ešte voľným okom videl ryšavého zlodeja, ktorý sa posadil na biely piesok, s otvorenou muškou som ho už nevidel jasne a mrhať nábojom som nechcel. Veď práve! Ďalekohľad…
MÔJ VÝSTROJ A JAPONSKÝ BROWNING BL GR2
O niekoľko dní som sedel vonku už len sám, ani vtedy sa nič nedialo. Každodenné záležitosti, problémy, ma začali opúšťať ako veľké šupiny kôry platanu. Pamätám sa na to presne, lebo bol Veľký piatok. Nezvyčajný Veľký piatok. Sledoval som jedného mimoriadne starostlivého pána bobra, ktorého sa nepatrí rušiť mimo sezóny. Najmä nie v takýto veľký sviatočný deň. Mal som možnosť zoznámiť sa s pedantným, svoje obydlie v čistote udržiavajúcim, čerstvé seno obľubujúcim, dlho oddychujúcim, zadumaným „voľakým“.
Osamelý, namrzený pán Dlhochrbtý upratoval na svojom pozemku v sprievode mrzutých, veľkých vzdychov a do nory si odnášal trsy čerstvej trávy. V tichosti som sa stiahol, veď vďaka priaznivému vetru som ho prichytil v jeho večernej samote, v našej večernej samote, nuž nechcel som ho dlhšie rušiť. Nikdy nezabudnem na ten tichý večer, keď sme spolu dvaja sedeli vonku a nad nami svietili hviezdy. Je sviatok. Nech mlčia teda zbrane, nech zavládne v srdciach pokoj, nech zavládne pokoj aj vonku na lúke.
Úspešný lov
Prešlo niekoľko ďalších dní. Vtedy sme už vedeli, z ktorých fariem pribehnú psy za plačom zajacov, a ja som sa opäť vybral von sám. Šiel som na svoje obľúbené miesto. Nachádza sa za trstinou. V tejto oblasti sú len dve farmy. Usadil som sa k pilónu mosta. Bolo dusné ticho, ako pred búrkou. Za mnou sa po oblohe mihali blesky, ich vzdialené svetlo už kde tu osvetlilo aj moje okolie. Z diaľky sa ozýval hrmot, ale príroda v tichosti trpela nebeský boj. Čo som mohol robiť?
Vložil som náboj, ale vyzeralo to tak, že spúšť nestisnem. Je hlboko gravírovaná, nevyšmykne sa len tak spod prsta. Opodiaľ sa rozkrikovali dve straky: niečo sa deje! Čupel som teda ďalej. Ešte jedno fúknutie do píšťaly a potom ticho. Zľava práve kosili. Vpravo repka, za ktorou sa kľukatí prašná cesta. Vtom sa zrazu niečo pohlo a ryšavý kožuch vyrazil vpred. Mušku som už mal otvorenú, napol som spúšť. Bol som netrpezlivý, ako niekto, kto sa nevie dočkať odplaty za zlodeja, ktorý okráda jeho rodinu. A vtedy zasvišťala malá dvadsaťdvojka. Líška štyridsať metrov odo mňa zahrabala peknými čiernymi paprčami a nábojnica veľkým oblúkom vyletela zo zásobníka, prenechajúc miesto ďalšej olovenej včele. Ale nevystrelil som viac. Odvtedy nie.
Zákerné staré straky s nepríjemným pohľadom, krákajúce čierne stareny sú preč. Za zvuku výstrelu sa bezhlavo ponáhľali preč. Zbehlo sa vás nemálo, ale takéto ste zbabelé? Už sa chystajú na zajtrajšie hody a prehĺtajú pri pomyslení na raňajšiu šťavnatú kosť. Poď so mnou! Nebude to tak, kamarát! Čas sa okolo nás zastavil a hlboko sme si hľadeli do očí. Hľadali sme iskru v očiach toho druhého.
Szilágyi Bay Péter, magazín Nimród
