Splnený cieľ grófa Forgáča
Zvieratá, ktoré do nového domova zámerne preniesol človek. Na Slovensku sa adaptovali a našli tu vhodné prostredie na život. Ako bola ich introdukcia úspešná, a či konkrétny druh prospieva sebe aj svojmu okoliu, sa dozviete v seriáli o introdukovaných druhoch. V prvej časti sa venujeme muflónom.
Divoké ovce sa vyskytujú od stredomorských ostrovov Korzika, Sardínia a Cyprus, cez Malú Áziu, severnú Indiu, Východnú Áziu až na Kamčatku a od Aljašky, cez Kanadu a Spojené štáty americké po Mexiko. Napriek veľkým individuálnym rozdielom a geografickej variabilite zaradil Petzsch (1972) všetky divoké ovce do jedného druhu Ovis ammon. Ukázalo sa, že 28 poddruhov v Európe a Ázii a 9 poddruhov v Severnej Amerike sa môžu vzájomne plodne krížiť a to aj s domácimi ovcami.
V Európe žijú najmenšie ovce, smerom na východ sa ich mohutnosť a hmotnosť zväčšuje. Naše muflóny dosahujú hmotnosť 50 kg, zatiaľ čo argaly až 200 kg. Na základe fosílných nálezov sa niektorí autori prikláňajú k názoru, že muflón bol autochtónnou zverou v strednej Európe. Na pobrežie Stredozemného mora ho vytlačila doba ľadová. Z dávnej histórie existujú záznamy, podľa ktorých starí Rimania chovali muflóny pre zápasy v arénach.
Do strednej Európy sa táto zver dostala zásluhou arcikniežaťa Eugena Savojského, ktorý dal v roku 1728 priviesť niekoľko jedincov do zvernice v Belvedéri pri Viedni. Odtadiaľ sa muflóny previezli do zvernice Lainz pri Viedni. V nej sa predovšetkým lovili. Neskôr sa tu odchovávali jedince, ktoré boli predávané do zverníc a zoologických záhrad. Vo zvernici sa chovalo od 70 do 100 jedincov, pričom ročne sa lovilo okolo 10 kusov, predávalo sa asi 20. V niektorých rokoch sa sem dovážali muflóny z ostrovov na občerstvenie krvi. Možno povedať, že muflóny z tejto zvernice tvoria základ európskeho chovu muflóna.
Prvé páry z Franfurktu a Bruselu
V roku 1868 dal gróf Karol Forgáč, do 60 ha aklimatizačnej zverničky pri Jedlinách na jeho panstve v Gýmeši, priviezť zo Zoologickej záhrady vo Franfurkte a v Bruseli po páre muflonej zveri. O rok neskôr mu dodali z Franfurktu muflóna a dve muflónice, v roku 1871 ďalšie dve muflónice. Z uvedených 9 jedincov mu jedna muflónica uhynula. Po zistení, že táto zver dobre znáša podnebie Tribeča, ich po dvoch rokoch vypustil do 740 ha zvernice, ktorú vybudoval pod zrúcaninou hradu Gýmeš. Zver sa tu veľmi dobre rozmnožovala a prekonala aj tuhú zimu 1880/1881. Zimu prežili tiež jedince vo voľnej prírode, ktorým sa podarilo zo zvernice ujsť.
Predtým ako dal 10. mája 1883 otvoriť zvernicu a vypustiť sto člennú čriedu, pričom v 100 ha zverničke si nechal 40 muflónic a 10 muflónov, v poľovníckom časopise Vadáslap napísal: ,,Mnou už dávnejšie oznámené vypustenie muflonej zveri do našej voľnej prírody na jar sa stane skutočnosťou. Preto s určitosťou sa dá predpovedať, že mnou vypustená zver sa rozšíri i do vzdialenejších revírov našej krajiny, i z hľadiska verejného záujmu, považujem za účelné oznámiť cestou loveckej tlače toto moje rozhodnutie poľovníckej verejnosti a súčasne ju povzbudzovať na trojročnú ochranu uvedenej zveri.“
Ďalej pokračoval: ,,Tento úspech, ktorý nie je zanedbateľný ani z národohospodárskeho hľadiska, mi dáva odvahu na opätovnú prosbu. Vzhľadom na to, že podľa môjho svedomia v Uhorsku mimo mňa, nikto sa nezaoberá chovom muflonej zveri, a tiež na základe 15 ročných skúseností sa cítim byť oprávnený prehlásiť, že táto zver veľmi dobre znáša i extrémne teplotné zmeny, charakteristické pre naše podnebie bez toho, že by to malo negatívne následky na ich vývoj. Po konštatovaní tejto skutočnosti nepochybujem o tom, že jej rozmnoženie a rozšírenie bude úspešné, ale ak vážení susedia, majitelia lesných statkov, zakážu na dobu troch rokov odstrel tejto poľovnej zveri vo svojich poľovných revíroch. Takto sa podarí i vďaka i Vašej účasti udomácniť v našej vlasti, nový druh zveri.“
Muflón sa rozšíril do iných oblastí
V gýmešskom revíri sa v roku 1889 odhadoval počet 400 jedincov vo voľnej prírode. V roku 1910 sa tento stav zvýšil na 500. Forgáčovým životným cieľom bolo udomácnenie tejto zveri nielen vo svojich revíroch, ale aj na území Slovenska vo zverniciach a tiež vo voľných revíroch. Na Slovensku sa v roku 1880 chovala muflonia zver vo zverniciach v Horných Lefantovciach, Kovarciach, Klátovej Novej Vsi a v ďalších. V Tribeči sa v roku 1914 vykazoval stav 1 500 jedincov muflonej zveri.
Zver sa dostávala aj do iných lokalít – v roku 1880 do zvernice pri Modrom Kameni, v roku 1886 na veľkostatok v Malackách a do zvernice pod Pajštúnom v roku 1891, do voľnej prírody na Záhorí pri Rohožníku a Plaveckom Podhradí v rokoch 1892 – 1895. Muflonia zver sa vďaka ďalším nadšencom rozšírila v Malých Karpatoch, v roku 1890 sa aklimatizovala v Krupinskej vrchovine.
V roku 1895 sa začala chovať vo zverničke Podsúľová pri Betliari a v roku 1900 pri Remetských Hámroch. Na Východnom Slovensku prebehla introdukcia muflonej zveri v Kamenici nad Cirochou, v Slánskych vrchoch pri Bytši, pri Humennom, v Ondavskej vrchovine pri Žabotíne, pri Vranove a Michalovciach. Po prvej svetovej vojne zver zo zverničiek ušla do voľnej prírody, pre nedostatočnú starostlivosť tieto lokality zanikli.
Na Považie sa muflóny doviezli do zvernice Ľuboreč v Bielych Karpatoch a do okolia Ilavy a Lieskovca pri Trenčíne. V strednom Ponitrí sa chovali vo zvernici pri Chalmovej. Pred druhou svetovou vojnou sa robili pokusy s chovom muflóna v Nízkych Tatrách, Bardejove, Medzilaborciach. Avšak v týchto lokalitách ako aj ďalších, nenašiel vhodné podmienky pre život.
Rozvoj po vojne
Muflonia zver sa v priebehu druhej svetovej vojny a pri frontových udalostiach úplne stratila z niektorých lokalít. Rozširovanie do nových oblastí a zvyšovanie jej početnosti sa začalo po skončení vojny v roku 1948. Akciu zazverovania podporoval Rudolf Hanzl, vtedajší poľovnícky referent SPOZ. Jeho zásluhou bola vypustená kvalitná zver z českých zverníc na Plešiveckú planinu.
Zakladanie nových lokalít s chovom muflonej zveri sa rozšírilo po roku 1970. Dôvodom bol poklese početnosti malej zveri, tiež informácie o úspechoch trofejí z Českej republiky. Myšlienka vybudovať mufloniu zvernicu v Podtatranskej oblasti sa zrodila po tom, ako vo zvernici v Zaječinách ulovil Ján Hudák 8 ročného muflóna, ktorého trofej bola ohodnotená na 236,15 bodov CIC. V tom čase to bola druhá najsilnejšia trofej v Československu. Vo zverničke, ktorá bola dobudovaná v roku 1977 o výmere 20 ha, sa chovalo 37 jedincov muflonej zveri. Na výstave v Nitre v roku 1980 boli tri trofeje z tejto zvernice ocenené zlatou medailou.
Podľa rajonizácie chovu raticovej zveri z roku 1988 mal byť maximálna jarný kmeňový stav muflonej zveri na území Slovenska 4 000 jedincov. V roku 2009 to bolo 4 049 jedincov. Podľa Koncepcie rozvoja poľovníctva do roku 2030, ktorú schválila vláda SR uznesením č. 548 z 29.novembra 2017, je optimálny kmeňový stav 5 044 jedincov muflonej zveri.
Podľa koncepcie bol v roku 2015 stav – 13 400 jedincov, ktorý sa mal do roku 2020 znížiť na 10 600 jedincov. K 31. marcu 2019 však bolo evidovaných 14 019 jedincov a celkový úbytok bol 6 458 jedincov.
Štatistiky uvádzajú najviac úlovkov v Nitrianskom kraji (33,5%), ďalej v Banskobystrickom (19,1%), Trenčianskom (17,5%), Bratislavskom (13,7%), Trnavskom (10,7%), Košickom (3,2%), Žilinskom (1,5%) a v Prešovskom kraji (0,8%). Lov muflonej zveri v roku 1950 bol iba 19 jedincov. Za roky 1955 až 1959 sa ulovilo iba 112 muflonej zveri a za posledných päť poľovníckych sezón až 28 751 jedincov, čo je až 257 násobný nárast.
Počty ulovených muflónov na Slovensku za roky 1955 až 2019
Ako je už známe, svoj cieľ sa grófovi Karolovi Forgáčovi splnil. Jeho zver vytvorila základ chovu muflonej zveri na Slovensku. A nielen na Slovensku. Podľa nemeckých autorov sa muflóny z tejto lokality označujú ako nitriansky kmeň, ktorý mal hlavný podiel na zazverovaní nemeckých revírov. Ukázalo sa, že životné podmienky sú v strednej Európe lepšie, ako v oblasti jeho pôvodu. Tento priaznivý vývoj sa prejavil v telesnom vývoji a predovšetkým produkciou kvalitnejších trofejí.
Jozef Herz, FOTO: SHUTTERSTOCK
