Odvážny lovec a verný kamarát
Toto plemeno sa vyvinulo krížením príbuzných lajok chantejského a mansijského kmeňa so psami poľovníkov zo severného Uralu a Západnej Sibíri.
Lajky patria medzi pôvodné plemená. Vždy boli neodmysliteľnou súčasťou ruskej tajgy. Na prelome 19. a 20. storočia Dmitriev Sulima a knieža Širinskij Šachmatov vykonali najrozsiahlejší prieskum plemena v dejinách kynológie, aby sa dozvedeli čo najviac o pôvode a o vlastnostiach tohto plemena. V ich prvej chovateľskej stanici v Peterburgu sa v roku 1909 nachádzalo okolo 200 jedincov ( 28 druhov lajok ) pochádzajúcich z rôznych oblastí veľkého Ruska.
Najväčší posun v histórii kynológie, nielen ruskej ale aj svetovej, nastal po roku 1950 tak v profesionálnych ako aj v záujmových chovoch. Rozvoj plemena sa zaznamenal, keď sa chov dostal pod výskumné pracoviská v Moskve, Irkutsku, Kirove a v Novosibirsku. Na základe iniciatívy výskumných pracovísk vznikol štandard niekoľkých plemien lajok a to konkrétne karelofínskych, rusko-európskych, východosibírskych a západosibírskych. Okrem rozšírenia v oblasti poľovného hospodárstva sa toto plemeno vyskytuje po celej strednej zóne Ruska, kde sa v súčasnosti nachádza najväčší počet chovateľských staníc.
Využíva prednosti vlka
Plemeno si zachovalo všetky dobré vlastnosti, napriek dnešnej dobe nie je prešľachtené, preto zdravotná stránka lajok je na vysokej úrovni. Netrpia chorobami, sú ľahko cvičiteľné a ovládateľné.
Keďže lajka patrí medzi primitívne plemená, pri love využíva prednosti svojho predchodcu – vlka. V minulosti bola používaná na lov losov, sobov, medveďov. Svoje miesto si našla tiež pri ťahaní saní v nehostinných podmienkach. Jej poslaním bolo, a je, vystopovanie a zastavenie divej zveri.
Pri loveckej práci je obrovskou výhodou a dobrou vlastnosťou jej tichosť. Vysoké nohy zabezpečujú rýchlosť lovu, loví s vysokým nosom, nasáva a sleduje aj ďalšie pachy, vždy sa však vráti na pôvodnú stopu. Pracuje a loví potichu s obrovskou vášňou a oddanosťou. Je individualista, pracuje samostatne. Po ulovení zvieraťa a v prípade vyhľadania sa ohlási hlasným brechaním a štekotom. V ruskom jazyku sa štekanie a brechanie sa nazýva „lajať“ vychádzame teda z teórie, že práve názov plemena lajka pochádza z ohlasovania ulovenej alebo vyhľadanej zveri. V súčasnom chove inštinkt lajky ostal na vysokej úrovni.
Temperamentná aj tvrdohlavá
Jej povahové vlastnosti si v Rusku vysoko cenia. Svojou pracovitosťou, loveckým inštinktom a charakteristickými povahovým rysmi si podmanila obyvateľstvo Sibíri. Ako väčšina severských psov je veľmi temperamentná, energická, dostatočne tvrdohlavá a mimoriadne inteligentná. Je priateľská, prítulná a hravá v každom veku svojho života.
Potrebuje stálu komunikáciu, veľa pohybu, pochopiteľne miluje sneh a rovnako aj vodu. Ťažko ju niekto unaví. Pri poľovačke sleduje každú stopu, každý pach, či sa jedná o srstnatú alebo pernatú zver a bez ohľadu na to, či sa nachádza na strome, na zemi alebo pod zemou. Pri nájdení zveri hlasným štekotom (brechotom) dáva najavo, že zver našla a „drží ju“, samozrejme nie doslovne, ale znamená to, že ju drží na mieste. V neskoršom veku zver dokonca natláča alebo naláka na svojho pána. Túto vlastnosť pravdepodobne zdedila z vlčích génov, vlci to bežne používajú pri spoločnom love. Lajka je nielen poľovník srdcom, ale aj milovník rodiny a vhodný každodenný spoločník.
Typickou exteriérovou črtou je nad chrbtom alebo zadkom nesený chvost, ktorý je zatočený. Zaujímavosťou je podobnosť s jej predchodcom vlkom. Keď je lajka unavená, chvost spustí dole a z diaľky pri zhoršenej viditeľnosti je možné zameniť ju s vlkom. Preto je pri poľovačke a prechádzke prírodou dôležité reflexné označenie.
Pre koho je vhodná
Skôr je vhodná otázka, kto by toto plemeno nemal chovať. V žiadnom prípade by sme ho neodporučili poľovníkom, ktorí chcú mať doma poľovného psa iba preto, aby sa vedeli pochváliť ostatným, že v ničom nezaostávajú, ale pritom nie sú ochotní venovať dostatočný čas či už na výcvik alebo na pravidelnú prechádzku revírom. Je to plemeno, ktoré potrebuje veľa pohybu a voľnosti, nemôžete ho niekam zavesiť do kúta, aby nezavadzalo, keď ho práve nepotrebujete. Aj z tohto dôvodu by sme ho neodporučili do uzavretého priestoru napr. bytu. Prispôsobí sa síce, ale bude neskutočne trpieť.
V našich podmienkach nie sme schopní, dať im taký priestor, aký majú v ich rodnej krajine. Musíme brať do úvahy, že je to plemeno strednej postavy a obehnutie niekoľko hektárovej plochy berie len ako malú rozcvičku.
Západosibírska lajka je vhodná pre skúseného poľovníka, ktorý má skúsenosti s výcvikom poľovného psa. Tvrdým výcvikom však u lajok neuspeje. Sú veľmi vnímavé, čo ich majiteľ naučí, to si zapamätajú. A ak by chcel majiteľ, aby lajka dookola opakovala jeden cvik, je možné, že sa „zatne“ a už s ňou nik nepohne. „Lajka je vnímavé plemeno, stačí raz myknúť nesprávne vodítkom a zapamätá si to,“ povedal predseda Klubu chovateľov severských poľovných psov (KCHSPP) Imrich Füle. Výcvik je rýchly, no chyby sa u tohto plemena odstraňujú pomalšie.
Ideálne je chovať lajku ako jediného domáceho spoločníka. Ak sa rozhodnete pre viac lajok, ideálne je mať väčšie vekové rozpätie, pri ktorom sa mladšia učí od staršej.
Pohyb a voľnosť
Stáročia toto plemeno bolo generované pre poľovníkov v tajge na oveľa väčšie poľovné revíry, aké si na Slovensku nevieme ani predstaviť. V každom prípade potrebuje voľnosť, v jeho génoch koluje lovecká krv, podľa toho sa správa aj pri každodennej prechádzke v prírode. Ťažko určiť, koľko potrebuje času v prírode, alebo koľko kilometrov má nabehať. Niekedy behá veľa iba preto, aby spálila nadbytočný tuk a inokedy sa zasekne a loví myši zo zábavy. Časť pohybu sa dá zabezpečiť síce aj behaním na vodítku, no voľný pohyb v prírode je to ideálne, čo potrebuje.
Poľovnícke zaradenie
Lajky sú poľovné psy povahovou niečo medzi sliedičmi a duričmi. SPZ ich zaradila medzi duriče, čo síce bolo lepšie rozhodnutie, no na druhej strane ich desiatky rokov nepripustili k práci duričskej z dôvodu presahujúcej kohútikovej výšky 50 cm. Takže im zostala práca na dohľadávkach.
Takmer dvadsať rokov žiadal KCHSPP o zmenu predpisov, došlo k nej až v roku 2014. Odvtedy sa situácia upokojila, čo je vidieť aj na prístupe majiteľov k skúškam poľovnej upotrebiteľnosti psov. Zostalo tam posudzovanie hlasitosti na teplej stope, čo je úloha pre blízku budúcnosť.
Výhody v porovnaní s doteraz používaným plemenami duričov sú u lajky vo všestrannosti a vytrvalosti. V domovskej krajine aj u nás má všestranné využitie, zároveň je vynikajúcim spoločenským psom. Niektoré ostrejšie jedince sú zase dobrými strážcami. Lajky milujú vodu a dobre znášajú chladnejšie počasie, sú preto dobre využiteľné pri poľovačkách na kačice a husy. Majú fantastický nos, dohľadávky je však ideálne robiť bez farbiarskeho remeňa na voľno. „Osobne si myslím, že by boli dobrý farbiarmi na všetky druhy raticovej zveri. To však naša kynológia zatiaľ nepovoľuje,“ poznamenal Füle.
Chov na Slovensku
Na Slovensku a hlavne medzi aktívnymi poľovníkmi je lajka čoraz viac rozšíreným plemenom. Stáva sa však, že aj dnes si ju mýlia s nemeckým, československým vlčiakom alebo dokonca s vlkom.
Evidencia o presnom počte jedincov na Slovensku neexistuje, nakoľko nie všetci sú evidovaní v Klube chovateľov severských poľovných psov. Dnes má chovateľská základňa 150 členov, prevažne poľovníkov, ktorí tvoria 80%. Tí môžu svojho psa používať nielen na dohľadávkach, ale aj na spoločných poľovačkách na diviačiu zver. Niektorí chovajú lajky ako spoločenské psy. Ich aktívny počet sa odhaduje do 300 jedincov.
Začiatkom tohto júla organizoval Klub chovateľov severských poľovných psov v areáli poľovníckeho kaštieľa Antonstál výcvikové dni, skúšku povahy ako aj bonitáciu chovných jedincov. Do chovu je potrebné splnenie niekoľko podmienok a to skúška z výkonu, absolvovanie klubovej a medzinárodnej výstavy a bonitácie.
Na akciu prišlo viac ako 80 ľudí, poľovníkov, rodiny s deťmi, ktoré sú fanúšikmi tohto plemena. Počas bonitácie, ktorá je udalosťou pre každého chovateľa, bolo vidieť starších skúsených poľovníkov, ako sa spolu s deťmi tešili zo svojich chovateľských úspechov. Boli tam aj mladí poľovníci, ktorí sa zúčastnili akcie prvýkrát a toto plemeno im učarovalo.
Nikola Palovičová, Imrich Füle predseda KCHSPP
