Tatranský durič
Svojho prvého tatranského duriča som dostal ako dar od suseda. So susedom, mojím priateľom Milanom, občas ideme na pivo. Pri pive, okrem iného, prišla reč aj na moje poľovanie. Porozprával som mu, ako sa môjmu hrubosrstému jazvečíkovi robia na labkách snehové gule, ako ho to znervózňuje, a že ho musím potom niesť. Skonštatoval som, že by sa mi zišiel nie veľký pes, ale s vyššími nohami, schopný dohľadať i poduriť.
Ubehol nejaký čas a v telefóne sa ozval Milan s tým, že si mám ísť vyzdvihnúť šteniatko tatranského duriča k pánovi Jevčákovi. Prekvapilo ma to, aj potešilo. V nedeľu popoludní sme sa vybrali s mojim mladším synom do Petroviec nad Laborcom za pánom Jevčákom. Mal ešte štyri šteniatka. Chcel som fenku. Načiahol som sa za prvou sučkou v dosahu.
Melisa Morské oko
Zobrali sme šteniatko a išli na chvíľu do vnútra na kávu. Zmienil som sa, že mám chovnú stanicu, a že sa chcem vážne zaoberať chovom. Pán Jevčák spozornel a dal mi možnosť ísť sa pozrieť, či medzi šteniatkami nebude nejaké lepšie. Nevyužil som túto možnosť a dobre som urobil. Môj prvý tatranský durič Melisa Morské oko splnila všetky moje očakávania.
Patrila medzi najkrajšie suky svojho plemena a bola hlasitým oznamovačom. Jej prvý kontakt s diviakom je zachytený na videu, na stránke klubu chovateľov tatranských duričov. V bažine hlási diviaka, stále si udržuje bezpečnú vzdialenosť a komunikuje s vodičom, pozerá sa po mne a čaká na výstrel. Hlas v pozadí na videu je môj malý spomínaný jazvečík. Ten je seriózne opatrný, ale vytrvalo hlasitý.
Bývam v centre mesta, po rodičoch som však zdedil dom s veľkou záhradou neďaleko lesa a ako bonus suseda poľovníka, vášnivého chovateľa, kynológa Jozefa. Mal starú fenu slovenského kopova, mladú sučku slovenského kopova a dve suky hladkosrstého jazvečíka a množstvo skúseností. V mraziacom boxe sme mali deku a ratice, vedel pozháňať aj fľašu farby. Moja Melisa a jeho suky mali veľa možností trénovať stopu. Žiaľ, Jozef už nie je medzi nami. Ak si môžem dovoliť jednu otázku na chovateľov jazvečíkov. Trápilo ho vypadávanie srsti mladšej sučky z konca chvosta. Nazýval to potkaní chvost. Ak by mi niekto k tomu vedel niečo povedať, stále ma to zaujíma, budem mu vďačný.
Zakladateľka línie
Melisa bola prvou tatranskou duričkou spárenou s tatranským duričom. Mala vybratých dvoch psov. Boli sme za prvým, nepáčil sa jej. Ani nie za hodinu sa spárila s Grandom Morské oko. Jelenia červeň sa jej viac páčila ako čierna s pálením. Mala desať šteniat, a zaujímavé správanie podobné divo žijúcim psovitým šelmám. Pripravil som jej koterec, krásnu búdu a čakal som na pôrod. Nič sa nedialo, pustil som ju ešte pobehať, keď zrazu zaliezla pod koterec, pod doskami pod podlahou vzadu si vyhrabala noru a tam sa sama okotila i obriadila šteňatá. Po niekoľkých dňoch som musel vytrhať dosky z podlahy a Melisu – túžiacu po prírodnom kotení – presťahovať do slušnej búdy. Zaujímavé u nej bolo aj kŕmenie šteniat. Najedla sa, prišla medzi šteňatá a vyvrhla im potravu.
Bola veľmi odolná. Máme kovanú bránu s hrotmi ako kopije. Dole hustejšie asi do 70 centimetrovej výšky, vyššie sú medzery väčšie. Bola voľne pustená vo dvore, túlavé mačky sa promenádovali popred bránu, rozzúrilo ju to, vyskočila, hlavu prestrčila cez medzeru a dopadla na jeden zo spodných hrotov. Pozrel som sa z poschodia cez okno a vidím ju napichnutú popod pravú nohu na hrote brány. Trhala sebou na všetky strany visiac na hrote. Myslel som si, že už je po nej. Veterinár ju pozašíval vo vnútri i vonku a za niekoľko dní fungovala, akoby sa nič nebolo stalo.
Na Melise som oceňoval, že aj keď vybehla vo svorke psov duriť, vrátila hneď, ako to bolo možné. Od malička sa som s ňou hral na skrývačku. Keď už bola priďaleko, schoval som sa jej, až sa naučila, vždy si ma odkontrolovať, či ideme spolu.
Pred rokom uhynula. Boli sme s manželkou na dovolenke. Syn ju našiel ráno uhynutú v koterci. Ťažko za ňou žialil. Nechcel som ho ešte trápiť absolvovaním pitvy. Zostala u nás v záhrade pod orechom, v klubovom spravodaji ako tá, ktorá ukazovala, ako má vyzerať tatranský durič. Zostala na videu a v našich najkrajších spomienkach.
V každom vrhu jedno dominantné šteňa
Jej línia pokračuje. Z každého vrhu sa snažím, nechať si aspoň jedno šteňa. Z dvoch mám dve. Som vo vrhu F. Fábia 7- mesačná je momentálne najmladšia v našom chove. V každom vrhu pozorujem jedno dominantné šteňa. Takou bola aj Era. Skúsený chovateľ ju však zvládol. Mohli ste ju vidieť v Nitre. Jej sestra Eda nám robí dobré meno na pôde Česko-moravskej kynológie. Ich sestra Ela zostala u mňa a má pokojnú povahu. Vybehá sa a spontánne si príde ľahnúť k mojím nohám.
Projekt tatranský durič má ambíciu vyšľachtiť psa pre potreby súčasného poľovníctva. Menšie poľovné plochy a množstvo diviakov na každom kroku. Myslím, že kríženie pomohlo aj zdravotnému stavu psov, je prevenciou pred degeneráciou. Zaujímavosťou sú mnohopočetné vrhy.
Veľkou výhodou klubu sú skúsenosti prezidenta klubu a jeho informácie o vynikajúcich psoch. Začalo sa šľachtiť na tých najlepších a ako spoznávam množstvo nadšených chovateliek a chovateľov, verím v dosiahnutie cieľa: spokojných poľovníkov a poľovníčky s výkonom svojho tatranského duriča i uznanie plemena v FCI. Dobré meno nám už robia v Maďarsku, Čechách, Poľsku a začínajú už aj na Ukrajine.
Inteligentný pes
Cita je majsterkou úniku. Po ťažkej poľovačke v snehu pri poľských hraniciach, keď mala do polovice omrznuté uši, som ju na noc odložil vo výstavnej klietke, zavretej na dve petlice do garáže môjho priateľa. Ráno nás čakala na stole, pri okne mimo klietky. Dokáže cirkusové kúsky. Otvoriť dvere na koterci. Vytlačiť šrubku, ktorú používam, aby nemohla posunúť zatváranie v horizontálnom smere, pretočí i zarážku o 180 stupňov a posunie tesnú petlicu späť. Nájde slabé miesto v plote. Keď prišiel ježko provokovať pred koterec, našla slabé miesto aj v koterci.
Prvý krát som išiel do oplôtku k diviakom do Drahňova. Mladý správca bol preč, dohodli sme sa, že do pol hodiny príde. Vypustil som Citu pobehať si po vedľajšom poli, kým nám otvorí. Oplôtok bol ohradený farmárskym pletivom. Dole hustejšie, vyššie väčšie oká. Cita vyskočila na plot ako mačka, strčila hlavu do jedného oka, bolo malé, podišla vyššie, do druhého a už bola pri diviakoch. Durila celú pol hodinu. Kým prišiel syn majiteľa, otvoril, už som ju len odchytil a mohli sme ísť domov.
Niektorí z Melisinej línie sú nespútaní inteligentní a vášniví lovci. Mohli by o tom porozprávať viacerí: V Rejdovej, Lastomiri, Palíne, Spišskej Novej Vsi. V poslednej zmienenej, po prvých výletoch a návratoch sa skúsenému chovateľovi podaril husársky kúsok. Nechcel som veriť vlastným očiam. Otvorí elektrickú bránu a jeho dve tatranské duričky a jazvečík neprekročia ani o centimeter otvorený priestor brány.
Tatranka za oceánom
Jedna z mojich „tatraniek“ zaletela až za oceán do USA. Nemá veľa kontaktov s diviakmi, ale v parku blízko New Yorku chytá veveričky a to tým spôsobom, že odpozoruje únikovú dráhu veveričky. Tá uteká na strom po tej istej dráhe. Daja vyštartuje, nie však k zvieraťu, ale smerom ku stromu a prekríži veveričke únikovú dráhu. Často krát za potlesku a aplauzu publika, návštevníkov parku. Zvlášť Američania hispánskeho pôvodu majú v sebe hlboko zakorenený zmysel pre lov. Pýtajú sa, čo je to za rasu, len majú ťažký problém vysloviť „tatranský durič“, nakoľko dve „ t“ a k tomu ešte hrdelné „ar“ je pre nich na zadusenie.
Ak je niekomu ľúto, že loví milé veveričky, dovolím si poznamenať, že sú premnožené a decimujú v parku hniezda vtákom.
Tatranský durič je pes s vysokou emocionálnou rezonanciou. Cita, ak by som ju nepohladil, sama natiahne hlavu, krk a hruď k mojej ruke a tlačí sa ku mne. Občas dostane ťapku, lebo rozsype granule, ktorej jej dávam do misky. Tatranský durič nemá nič radšej ako dotyk svojho pána. Je vášnivý lovec, ale aj úžasný milujúci člen rodiny.
Ján Meňky
Vizitka
Chovateľská stanica Jána Meňkyho v Michalovciach má názov Od Meňkyho. Viac ako 20 rokov bola zameraná na chov anglických bullteriérov, od roku 2014 sa venuje tatranským duričom. J. Meňky odchoval šesť vrhov. Línia po Melise a Grandovi Morské oko je úspešná na výstavách aj pracovne.
