Danielia zver sa počas poslednej doby ľadovej udržala na pobreží Stredozemného mora, odkiaľ sa rozšírila nielen do rôznych oblastí Európy, ale aj do Ameriky, južnej Afriky a Austrálie.
Vďaka zásahom človeka sa danielia zver rôznymi cestami rozšírila na rôzne európske územia aj mimo nášho kontinentu. Podpora človekom sa začala ešte v chetitskej, fenickej a helénskej kultúre, kde bol daniel uctievanou kultovou zverou. Z území prednej Ázie a Grécka sa daniele postupne ďalej rozširovali a udomácňovali až do stavu, ktorý poznáme v súčasnosti.
Divina na prežitie
Človek doby kamennej a bronzovej si všímal danieliu zver žijúcu v oblastiach dnešnej južnej Európy ako ľahko dosiahnuteľnú poľovnú korisť, ktorá mu zabezpečovala prežitie. Množstvo kostí danielej zveri v nálezoch niektorých osídlení na južnom Balkáne je dôkazom toho, že človek lovil túto zver pre obživu. Už vtedy mohol priamy i nepriamy vplyv človeka na krajinu a faunu viesť k lokálnemu vyhubeniu niektorých druhov. Prežitie danielej zveri v oblasti Stredomoria záviselo od toho, či bola považovaná za zdroj obživy. V niektorých oblastiach dnešného Turecka sa mohla danielia zver udržať nepretržite, keďže ju nachádzame už na chetitských zobrazeniach z druhého tisícročia pred Kristom, hoci štylizované stvárnenie zveri nie je vždy jednoznačné.
Vitajte na Rodose
Je možné, že danielia zver prežila v južných oblastiach Balkánu. Dokazujú to nálezy ranej doby bronzovej či zobrazenia daniela na gréckych minciach, aj uctievanie bohyne Artemis. Podľa mytológie sa danielia zver vyskytovala aj vo veštiarni v Delfách, kam bola údajne premiestnená z ostrova Rodos. Niektorí autori však s týmto názorom nesúhlasia, pretože danielia zver vraj bola na ostrov privezená až v 14. storočí. Počas tureckého panstva bola danielia zver na Rodose údajne vyhubená. V súčasnosti je jej stav si sto až tristo jedincov, a to zásluhou opätovného udomácnenia a rozšírenia po roku 1911. Odvtedy je daniel symbolom Rodosu. Daniel bol kultovou zverou aj na Apeninskom polostrove, no neskôr v týchto oblastiach vyhynul. To isté platí o Pyrenejskom polostrove.
Za hranicami Európy
Danielia zver má atraktívny vzhľad a v Európe preukázala schopnosť žiť ako vo zverniciach, tak aj vo voľnej prírode. Preto nie je žiadnym prekvapením, že získala obdivovateľov aj na iných kontinentoch. Európski prisťahovalci doviezli so sebou aj túto zver a boli prekvapení úspechmi pri jej udomácňovaní v nových podmienkach, aj keď nie úplne všade tento pokus vyšiel.
V Austrálii tak i onak
S vývozom daniela k protinožcom začali, ako inak, Briti. Do úplne odlišného prostredia sa snažili presídliť aj ďalšie domáce druhy. V niektorých prípadoch (králik) boli následky katastrofálne. Pri udomácňovaní daniela v Austrálii sa stretávali s úspechmi i neúspechmi. Austrálske dejiny danielej zveri sa začínajú na ostrove Tasmánia v rokoch 1829 – 1836. Na pevnine sa začal daniel udomácňovať v 40. rokoch 19. storočia najskôr v štáte Victoria na juhu kontinentu. Neskôr v 70. rokoch nasledovalo osídlenie v Queenslande, potom (1886) v Novom Južnom Walese. Na účely udomácňovania nových druhov bola zriadená tzv. aklimatizačná komisia, ktorá akcie riadila, niekedy s väčším, inokedy s menším úspechom. Očakávania boli splnené najmä v Tasmánii, kde sú prírodne podmienky najviac podobné anglickému prostrediu. Zo 600 – 800 jedincov sa populácia ďalej rozrastala, čo vyvolalo konflikty s farmármi, ktorým danielia zver spôsobovala škody na úrode. V roku 1972 tam už žilo sedem až osemtisíc jedincov danielej zveri. V Novom Južnom Walese bolo v roku 1980 spolu päť samostatných populácií, z ktorých najväčšia severovýchodne od hlavného mesta štátu mala asi tisíc jedincov.
V južnej Austrálii bolo udomácňovanie danielej zveri spočiatku veľmi úspešné. Zmena buša na farmársky charakter krajiny však spôsobila zmenšenie životného priestoru, a tým aj zníženie stavov zveri.
Daniel zo západného pobrežia Nového Zélandu
Otrava z lietadiel
Na Novom Zélande bola situácia iná. Danielia zver sa dokázala na celom území prispôsobiť novým podmienkam. Asi na dvadsiatich miestach sa jej stavy tak zvýšili, že bola považovaná za škodnú zver a všetky dovtedajšie poľovné obmedzenia boli zrušené. Na niektorých miestach sa využitie danielej zveri ukázalo ekonomicky výhodné ako alternatíva chovu oviec. Napriek výraznej redukcii stavy danielej zveri neustále rástli. Od 50. rokov minulého storočia boli na niektorých miestach zaznamenané výrady až šesťtisíc jedincov na ploche osemtisíc hektárov! Keďže situácia si vyžadovala zníženie stavov, pristúpilo sa k redukcii zveri spôsobom, ktorý je pre nás nepochopiteľný, a to otravou z lietadiel. Aktuálny prehľad o celkovom stave zveri nie je známy, no vieme, že novozélandské stavy sú popri stredoeurópskych populáciách najvyššie na svete.
Danielia farma
Na africkom kontinente sa danielia zver vyskytuje iba v južnej Afrike, keď neberieme do úvahy nepresné údaje o jej výskyte na pobreží Stredozemného mora. Pôvod daniela v južnej Afrike nie je jednoznačný. Hovorí sa, že zver doviezol Cecil Rhodes po skončení búrskych vojen na farmu pri Kapskom Meste. Iná teória hovorí, že už predtým sa danielia zver pri Kapskom Meste vyskytovala. Najväčšie rozšírenie tejto zveri nastalo v minulom storočí, keď bol zavedený jej farmový chov, ktorý dosahoval výnosy podobne ako chov domácich zvierat. V Kapskej provincii sa danielia zver rozšírila na farmách, na dvoch miestach sa vyskytuje až tisíc jedincov.
V USA vedie Texas
V Spojených štátoch amerických je danielia zver najrozšírenejší druh spomedzi importovaných kopytníkov. Prvé udomácnenie nastalo v roku 1878, ale najväčšie až v 20. storočí. Kvôli individuálnym iniciatívam a nekontrolovaným odstrelom vznikalo veľa konfliktov, a tak boli osudy novozaložených populácií neisté. V štátoch Alabama, Kalifornia, Georgia, Kentucky, Nebrska a Texas majú danieliu zver v pozoruhodných počtoch. Najvyššie stavy sú na polostrove pri jazere Kentucky (700 – 800 jedincov), ďalej na polostrove pri pobreží Pacifiku severozápadne od San Francisca (vyše 500 jedincov na 6 400 hektároch) a na ostrove pred atlantickým pobrežím Georgie (500 – 600 jedincov na 4 000 hektároch). Najvyšší počet danielej zveri má štát Texas, kde sa táto zver tiež chová na farmách podobne ako v južnej Afrike a kde predaj licencií na odstrel zabezpečuje určitú ochranu tejto zveri.
Prístav Mandraki na ostrove Rodos so sochou daniela. Tu vraj stál ródsky kolos, div sveta.
Jeden úspešný pokus
V južnej Amerike sa uskutočnilo veľa pokusov o rozšírenie danielej zveri, ale úspešné boli iba v Argentíne. Zo Španielska a Poľska doviezli v roku 1907 danieliu zver na juh provincie Buenos Aires, kde žila najskôr vo zvernici, odkiaľ ju v roku 1930 vypustili do voľnej prírody. Zver sa veľmi rýchlo rozšírila na území s rozlohou 300 tisíc hektárov. V roku 1972 sa konalo čiastočné sčítanie zveri na polovici celkovej rozlohy s výsledkom 5 600 jedincov. Vyšší výskyt bol zaznamenaný v severovýchodnej časti provincie. Za 50 rokov od vypustenia do voľnej prírody sa dosiahol stav 20 tisíc jedincov. Neustále zvyšovanie stavov bolo nakoniec zastavené vysokým odstrelom, a to tak, že sa stavy ustálili na 10 – 15 tisícoch jedincov. Okrem tejto veľkej populácie je v krajine niekoľko menších populácií.
Druhou lokalitou rozširovania danielej zveri je územie na západe na hraniciach s Chile. Súčasný stav zveri je tam asi tritisíc jedincov, ktoré žijú v národnom parku pri jazere Nahuel Huapi v nadmorskej výške 700 metrov. V Chile sa udomácnenie danielej zveri konalo s prechodnými úspechmi. Dnes sa tam danielia zver vyskytuje v niekoľkých zverniciach alebo na ostrovoch v malých stavoch. Podobne je to aj v Peru a Uruguayi.
Jeleň či daniel?
Zaujímavý je výskyt danielej zveri v dvoch ostrovných oblastiach patriacich Veľkej Británii, a to na Malých Antilách a v Karibiku. Na ostrove Barbuda s rozlohou 155 kilometrov štvorcových a najvyšším prevýšením 34 metrov sa začalo s introdukciou danielej zveri. Britské múzeum má v zbierkach list z roku 1740, v ktorom je zmienka o tisícke jedincov danielej zveri. Múzeum tiež vlastní tri kože daniela, ktoré v roku 1857 odovzdal po príchode na starý kontinent Charles Darwin spolu s informáciou, že danielia zver je na ostrove udomácnená.
Správy z tejto oblasti z 19. a 20. storočia hovoria už len nepresne o „jeleňoch“. Išlo o populáciu, ktorá bola mylne považovaná za jelienka bielochvostého. Po odbornom preskúmaní sa napokon určilo, že ide o najskoršie udomácnenú populáciu daniela v karibskej oblasti, kde je priemerná teplota vzduchu 24 stupňov Celzia v zime a 29 stupňov Celzia v lete.
Druhý koniec sveta
Danielia zver, ktorá žije na Wakaya, jednom z pacifických ostrovov Fidži, potvrdzuje, že schopnosť prežitia tejto zveri v tropických oblastiach je vysoká. V roku 1880 zver priviezli na ostrov a jej stavy sa do roku 1929 zvýšili asi na tisíc jedincov. Zver bola mylne nazývaná jeleňom červeným alebo timorským, až neskôr, v roku 1980, podľa fotografií a parožia upresnili druh. Podľa oficiálnych údajov žilo na ostrove srozlohou 770 hektárov v roku 1977 asi 400 jedincov danielej zveri. Nadmorská výška ostrova je 200 metrov, minimálne zimné teploty sa pohybujú okolo 16 stupňov Celzia, maximálne letné teploty okolo 32 stupňov Celzia.
Na záver možno povedať, že iba v troch regiónoch mimo európskeho kontinentu žije danielia populácia v počte viac ako tisíc jedincov vo voľnej prírode. Ide o Nový Zéland, Tasmániu a Argentínu. Ďalšie osídlenia viedli iba k vytvoreniu zvernice menších rozmerov alebo farmy.
V drsných podmienkach
Prvý pokus o rozšírenie danielej zveri sa v drsných klimatických podmienkach Kanady uskutočnil v roku 1895 na pobreží Pacifiku v James Island v Britskej Kolumbii. Odtiaľ sa danielia zver rozšírila do susedných oblastí, a to Saltspring Island, kde je stav 10 – 20 jedincov, a Sidney Island, kde na území 713 hektárov žije asi sto jedincov. Na James Island je na ploche 280 hektárov 125 jedincov danielej zveri.
