
Je naozaj tma, no cítim, že sme v lese uprostred veľmi vysokých stromov. Zaparkujeme auto, potom z neho vyskočíme a na chvíľu ostaneme ticho, aby sme si vypočuli okolie. Celý rok sme na toto čakali a teraz sme konečne tu. Skôr než kedykoľvek predtým, aby sme si vypočuli prvé ručanie.
Na poľovačku v strednej Európe som sa vždy tešil. Páčilo sa mi hlboké ťažké ručanie jeleňov, vysoké tmavé lesy a európske poľovnícke tradície. Nedokážem si predstaviť lepšiu krajinu na to, aby som to zažil na vlastnej koži, a skutočne sa ponoril do ich kultúry okolo lovu jeleňov.
Tobiasa som spoznal v prvý večer, keď sme prišli do okresu Uckermark a pri pive som s ním zdieľal svoje myšlienky a predstavy. Vždy ma udivuje, ako si my poľovníci prestavujeme poľovačky v hlave, a ako nás sprievodcovia trpezlivo počúvajú a snažia sa nesmiať. A potom nám povedia, ako to naozaj bude prebiehať.
Keď sme organizovali poľovačku v severnom Nemecku, z nejakého dôvodu som si myslel, že kvalita trofejí nebude príliš dobrá. Som veľký fanúšik posliedky a väčšinou nemám trpezlivosť na to, aby som vysedával na posede. Navyše sme mali len tri dni a mal som so sebou dvoch kameramanov, ktorí mali všetko natáčať.
Na poľovačku v strednej Európe som sa vždy tešil.
Podľa Tobiasovho úsmevu som videl, že to bude náročná poľovačka a hneď mi vysvetlil prečo. Kvalita trofejí a kritériá na lov, ktoré tu majú, sú fantastické, takže nájsť „malého“ staršieho jeleňa malo byť takmer nemožné. Posliedka v lese s jedným poľovníkom, dvoma kameramanmi a sprievodcom bude veľmi zaujímavá, hlavne preto, že natočiť sme museli naozaj všetko. Pripili sme si pivom a dohodli sme sa, že výzvu prijímame a spravíme, čo sa dá.

V prvé ráno sa takmer nič nedialo. Je začiatok septembra a vysoké teploty ruju v tejto oblasti trocha oneskorili. Síce sme nejaké ručanie ráno počuli, zver stíchla celkom skoro. Okrem toho, v strede lesa je celkom sucho a nedá sa chodiť potichu, takže ráno celkom rýchlo skončilo.
Oblasť, kde poľujeme, je rajom a skvelou kombináciou hlbokého lesa s otvorenými poľami a vodou. Je to nádherné miesto na posliedku, no je dosť náročné sledovať veľkú plochu z jedného miesta. Rýchlo sme pochopili, aké dôležité sú tu posedy, z ktorých vidíte z vyššej perspektívy a väčšiu plochu môžete sledovať efektívnejšie. Tým, že pochádzam z krajiny, kde posedy takmer nemáme, je pre mňa celkom veľký kontrast, že ich tu vidím stovky a sú na každom kroku. Vidno z nich každý kúsok lesa a majú niekoľko možností podľa toho, odkiaľ fúka vietor.
Podľa Tobiasovho úsmevu som videl, že to bude náročná poľovačka.
Obdivujem dôkladných poľovníkov, ktorým neunikne žiadny detail, keďže práve to je pri komplikovanej poľovačke dôležité. Je uspokojivé, keď zistíte, že váš sprievodca k nim patrí. Keď vidíte, že pozorne sleduje vietor, opatrne došľapuje na zem, počúva okolie a stále kontroluje revír ďalekohľadom. Mnohým takéto veci unikajú, no rýchlo si všimnete, či vášho sprievodcu naozaj zaujíma, ako to dopadne. Úplne ma dostalo, keď som zistil, že Tobias predtým očistil lístie z chodníkov, ktoré vedú k strategickým posedom, aby sme nerobili hluk, keď k nim budeme prichádzať.
Popoludní sa stále niečo dialo. Jelene sa začali hýbať neskoro, no za poslednú polhodinu dňa sme zahliadli štyri rôzne staré jelene, jeden väčší než ten pred ním. Neverím tomu, aké sú veľké, naozajstní obri. Keby mi ich predtým niekto ukázal, povedal by som, že sú z obory, no poľujeme tu na úplne voľnej ploche.
Mnohí by si pomysleli, že to je pre nás dobrá správa, no v skutočnosti to tak nie je. V porovnaní s tým, ako poľujeme doma, kde sa snažíme vždy nájsť najväčší a najsilnejší kus, tu je to podobne ako v iných európskych krajinách a poplatok za trofej závisí od veľkosti zveri. Konkrétne od hmotnosti trofeje, čím je ťažšia, tým je drahšia. Tento spôsob mnohí považujú za správny a logický, keďže platíte presne za to, čo si odnesiete domov.

Ja však nie som veľký zástanca toho, keď financie ovplyvňujú poľovačku. Keď pri nej musíte rozmýšľať, koľko vás bude stáť, a či si to môžete dovoliť, uberá to zo zážitku a pridáva vám to stres. Viac sa mi páči americký spôsob, kde platíte práve za zážitok. Zaplatíte síce viac aj v prípade, že pôjdete domov na prázdno, no stále máte tú možnosť uloviť zver, ktorú vám vaše schopnosti, úsilie a šťastie prinesú.
Tobias predtým očistil lístie z chodníkov, ktoré vedú k strategickým posedom, aby sme nerobili hluk.
V našom prípade bol plán uloviť kus okolo piatich kilogramov. V to popoludnie sme videli, aké to bude ťažké, keďže všetky zrelé jelene boli väčšie. Tobias nám povedal, že bude takmer nemožné nájsť starého jeleňa, ktorý bude taký malý. Vraj by sme si mali premyslieť svoje ciele a siahnuť hlbšie do vrecka, ak sa chceme domov vrátiť s trofejou. Dôvodom, prečo je také ťažké nájsť staršiu zver so zlou trofejou, je manažment, ktorý tu využívajú.
Trofejová zver sa v Nemecku loví vo veku vyše desať rokov, skôr dvanásť až štrnásť. To dáva poľovníkom dosť času na manažment čriedy. Ak sa zver dožije desiatich rokov, je to preto, že má dobrú genetiku. Keby to tak nebolo, ulovili by ho skôr. Za desať sezón sa nedá nevšimnúť si slabý kus zveri. Tým veľkým starým jeleňom ostane najlepšia plocha, kde majú lepšiu potravu, dobre rastú a majú menej konkurentov, ktorí by im mohli ublížiť. Čím sú starší, ich trofej sa môže zmenšovať, môžu mať kratšie parožie alebo menej vetiev, no stále si udržia hrúbku a hmotnosť.

Zver tu delia do štyroch skupín, skupina 0 sú mladé, skupina 1 sú jednoročné, zver v skupine 2 má od dvoch do štyroch rokov, skupina 3 od päť do deväť a v skupine 4 majú nad desať rokov. Trofejová zver sa loví len v poslednej skupine vo veku desať a viac rokov, zvyšok sa len manažuje.
Druhé ráno začalo tak, že sme sa priblížili k ručiacemu jeleňovi, ktorý nechcel vyjsť z poza hustých kríkov. Vtedy som sa už nevedel zdržať a použil som vábničku. Jednou z mojich obľúbených častí lovu v ruji je interakcia so zverou. Trochu som sa bál, čo si Tobias o mne pomyslí, keďže to vyzeralo, že on normálne vábničku nepoužíva a zvuk jeleňov v Španielsku je úplne iný. Tu je vďaka ich veľkosti ich ručanie oveľa hlbšie a takisto aj dlhšie. Pozorne som však počúval, ako ručia a chcel som to skúsiť. Jeleň samozrejme odpovedal a po nejakom čase sa na nás prišiel pozrieť na vzdialenosť iba tridsať až štyridsať metrov. Je úžasné zažiť také niečo zblízka, no tento jeleň je príliš mladý. Dodalo mi to však sebavedomie, Tobias nech sa teraz pripraví.
Trofejová zver sa v Nemecku loví vo veku vyše desať rokov.
Popoludnie začína pomaly, teploty sú celkom vysoké. Po tom, čo sme skontrolovali viaceré miesta, sme dostali príležitosť, keď už bola takmer tma. Nie je to zlé, no je príliš tma na natáčanie a ten jeleň nebol práve to, čo sme hľadali. Ostáva nám už len jeden deň, čo nám trocha robí starosti. Je čas vrátiť sa do hotela a premyslieť si to. Asi by sme mali zmeniť naše pôvodné očakávania, ak chceme niečo docieliť.
Posledné ráno lovu začína čakaním na hranici lesa dúfajúc, že jelene prídu na pole po ručaní celú noc. Vyšiel nádherný jeleň, pre nás bol príliš mladý. Po niekoľkohodinovom čakaní, keď teplota stúpla, všetko stíchlo, motivácia tímu trocha upadla. Zrazu však počujeme ručanie z lesa. Stále máme nádej! Trvám na tom, aby sme to skontrolovali aj keď viem, že veľkú šancu nemáme. Stále je však väčšia, než keby sme sa mali vrátiť.
Chvíľu nám trvalo, kým sme sa tam dostali a počuli jeleňa ručať znovu, aby sme ho mohli lokalizovať presnejšie. Podľa zvuku jeho ručania sa nachádzal so svojimi samicami hlboko v kríkoch. Jediný spôsob, ako ho môžeme od nich dostať, je vstúpiť na jeho teritórium a naštvať ho. Presne to sme sa chystali urobiť.
Dostali sme sa k nemu na 70 metrov, nevidíme ho, i keď vieme, že tam je. Nastavíme všetky kamery. Vezmem vábničku a neisto zaručím… Odpovedá. Zvyšujem hlas, energiu a silu ručania a jeleň sa začína hnevať. Po chvíli zrazu zbadáme jelenicu. To je dobré, znervózni ho to. Komunikujeme asi pol hodinu, kým ho konečne uvidíme medzi stromami. Nakoniec vstal a obtiera sa o stromy. Určite ochraňuje svoju čriedu a teritórium. Medzi stromami vyzerá naozaj nádherne a Tobias mi potvrdí, že ho môžem uloviť.
Podľa zvuku jeho ručania sa nachádzal so samicami hlboko v kríkoch.
Kvôli tomu všetkému ručaniu sa zrazu z vysokej trávy objavil mladý jeleň asi štyridsať metrov od nás. Kráčal k tomu veľkému. Toto bola iskra, ktorá nám chýbala, keďže jelenice sa pomaly vytrácali a iný jeleň vstupoval na jeho teritórium a hľadal príležitosť. Starší jeleň ho ucítil prichádzať, snaží sa ho samozrejme vytlačiť.
Sme pripravení a keď zbadám koruny parožia, ako sa k nám približujú, odistím poistku a pripravím sa na výstrel. Jeleň vyjde z malého otvoru a keď začínam mieriť, Tobias ma zastaví: „Nie, nie, nie, počkaj, je príliš veľký.“Jeleň spravil ešte niekoľko krokov a znova zmizol. Po takom dlhom čase sme asi prišli o jedinú príležitosť.


Pravdupovediac bol naozaj trocha veľký, keď sa k nám približoval. No nemali sme dosť času to správne posúdiť. Spýtam sa Tobiasa, či si je stopercentne istý, ale nie je. Tak sme sa opäť pripravili a pokračoval som v ručaní. „Tobias, ak znova vyjde, počkám na tvoje potvrdenie. Môže byť troška väčší, to vyriešime potom.“ Opäť som zdvihol latku na trofej o trošku vyššie, keďže toto je pravdepodobne naša posledná šanca.
Po pár minútach sa jeleň, ktorý bol medzičasom na mňa už dosť naštvaný, znova ukázal. Na vzdialenosť 70 metrov je pohľad na ručiaceho jeleňa priam dych vyrážajúci. Keď mi Tobias potvrdil, že môžem vystreliť, tak som strelil. Všetko išlo hladko, jeleň odbehol asi 50 metrov, kým zhasol.
Na vzdialenosť 70 metrov je pohľad na ručiaceho jeleňa priam dychvyrážajúci.
Poľovanie na jedného jeleňa niekoľko hodín, kým nám dal šancu, bol úžasný zážitok. Najšpeciálnejšie na tom pravdepodobne nebolo to, že som ulovil svojho najväčšieho jeleňa vôbec, no ten zážitok, kvôli ktorému som do Nemecka išiel.
Tobias vzal malú vetvičku a namočil ju do krvi v mieste, kde prešla guľka. Kúsok dal jeleňovi do papule a druhý na svoj klobúk. Podal mi klobúk a povedal „Waidmannsheil“, čím potvrdil úspešnú poľovačku. Odpovedal som mu „Waidmannsdank“, vzal som si vetvičku a dal si ju na ľavú stranu svojej čiapky. Na chvíľu sme stíchli, aby sme si užili tú chvíľu a uznali poctu jeleňovi.
Zavolali sme zopár chlapov z mesta, aby sme ho dostali do auta a vzali so sebou naspäť do mesta, kde mu prejavíme úctu pred tým, než sa začne mäsiarsky proces. Uložili sme ho na pekné miesto, položili sme okolo neho vetvičky stromov, postavili sme sa k padlému kráľovi lesa a Tobias s troma kamarátmi zahral na „Jagdhorn“ na jeho počesť a poďakovanie za naše rodiny a krásne spomienky. Ďalej ešte zahrali „Hirschtot“ (Jeleň je mŕtvy), „Jagd vorbei“ (Koniec poľovačky) a „Halali“. Ďakujem Nemecku za pohostenie a možnosť zažiť u nich lov jeleňa.
FOTO: Slots Media