PO STOPÁCH MAROCKEJ PAOVCE
KAŽDÝ, KTO SLEDUJE MOJE LOVECKÉ VÝPRAVY, VIE, ŽE NA CELOM SVETE BOLO A STÁLE JE DOSŤ DRUHOV ZVERI, KTORÉ SOM UŽ DLHO CHCEL ULOVIŤ. NA TOMTO ZOZNAME BOLI DLHO AOUDAD ALEBO BARBARY SHEEP – PAOVCA HRIVNATÁ (AMMOTRAGUS LERVIA) – A KOZOROŽEC NUBI
Pre svoju vzácnosť, náročnosť lovu a pôvabnosť boli tieto divé zvieratá dovezené do mnohých krajín (Texas, Španielsko, Bulharsko, Južná Afrika atď.). Avšak každý, kto chcel uloviť takéhoto jedinca v jeho pôvodnom prostredí, musel čakať mnoho rokov, pretože miestne podmienky znemožňovali jeho lov. Navyše si museli siahnuť hlboko do vrecka, ale je obrovský rozdiel uloviť takúto zver v jej pôvodnom prostredí, než ju uloviť v pre ňu cudzom prostredí! Len veľmi malému počtu poľovníkov sa podarilo získať tieto trofeje (pozri príbeh Žigmunda Széchenyiho s divou kozou núbijskou).
POZORUHODNÉ TROFEJE
Kedysi sa aoudad lovil v Sudáne a Čade, ale Čad uzavrel svoje hranice a v Sudáne bolo veľmi zriedkavé loviť paovce hrivnaté – pytliaci ich počty natoľko zdecimovali, že napríklad dvom mojim veľmi dobrým americkým priateľom sa dva roky nepodarilo uloviť túto zver. Až kým mi začiatkom tohto roka nezavolal priateľ, ktorý je aj organizátorom lovov: – Predstav si, Béla, získal som právo organizovať lov na aoudad v Maroku, v pôvodnom biotope paoviec hrivnatých v pohorí Atlas. Po mnohých, premnohých rokoch môžeš byť medzi prvými, ktorí sa pokúsia uloviť túto raritu! Môjmu tamojšiemu partnerovi trvalo dlhých 15 rokov, kým získal povolenie od kráľa! Slovo dalo slovo, až sa mi v marci po troch náročných dňoch lovu v nadmorskej výške 2500 metrov, v 40 centimetroch snehu, podarilo uloviť fantastického 11-ročného barana, ktorý sa zároveň umiestnil na šiestom mieste v knihe rekordov Safari Club International (SCI)! A potom sa mi na dôvažok podarilo zastreliť ďalšiu raritu: slušného stredne veľkého diviaka barbary wild boar – diviaka atlaského (Sus scrofa algira) – na 1000 hektárovej pomarančovej plantáži. Diviak atlaský je jediným poddruhom známeho diviaka lesného, ktorý pochádza z Afriky a jeho hlavným biotopom je pohorie Atlas.
DOBRODRUŽSTVO V POHORÍ ATLAS
Dovoľte mi však začať od začiatku! Z Marrakéšu to bolo asi dve a pol hodiny cesty do malej dedinky, kde sme si v príjemnom malom hoteli na brehu krásneho jazera zriadili hlavný stan. Teplota sa pohybovala okolo dvadsiatich stupňov a bolo krásne slnečné počasie. Vedúci personálu si nás zrejme okamžite obľúbil, pretože sa o nás staral s mimoriadnou pozornosťou. Maroko nepovoľuje dovoz guľových zbraní do krajiny, ale môjmu loveckému sprievodcovi Erikovi sa podarilo dostať do krajiny pušku kalibru .300 Winchester Magnum, ktorú daroval miestnemu lovcovi. Následne som s ňou lovil aj ja. Na druhý deň zavčas rána sme sa vydali na lov, až sme sa dostali do výšky asi 2000-2500 metrov. Vysoký Atlas je jediné vysokohorské pohorie na africkom kontinente. Tu hore už bolo všetko pokryté snehom, ale čoskoro začalo opäť snežiť. Vtedy už snežilo tak veľmi, že by sme v ten deň pre zlú viditeľnosť ani nemohli dôjsť do cieľa našej cesty, a tak sme sa pomaly dokotúľali späť do nášho hotela. Pre mňa medzitým, keď videli, ako trpím kvôli krížom a bedrám, zohnali malú mulicu. Na druhý deň sme sa ďaleko nedostali, keďže sa mi na ňu nepodarilo vyliezť, pretože som mal veľké bolesti, a Erik sa jej len tak zošuchol z chrbta – ale aspoň sme sa dobre zasmiali. Ďalší deň mal rovnaký scenár: keď sme ráno vyrazili na horu, ešte stále snežilo. Kým sme my popíjali čaj, vodca bol v neustálom kontakte so svojimi tromi prieskumníkmi, pozorovateľmi, až okolo jedenástej alebo dvanástej hodiny jeden z nich ohlásil, že narazil na skupinu, v ktorej bol aj baran, ktorý sa zdal byť mimoriadne mohutný. Nasadli sme do auta a asi po trištvrte hodine jazdy sme vystúpili z auta a šli sme pešo. Spočiatku som ešte mohol chodiť, ale na zasneženom a kamenistom teréne som čoskoro začal nejaký exemplár. Ide o poddruhovú raritu, zastrelených ich bolo veľmi málo. Na ulovenie diviaka mi dali automatickú brokovnicu s veľkými brokmi – tu ho lovia práve takouto zbraňou spôsobom, že autom sa presúvajú medzi otvorenými priestranstvami plantáže, a keď uvidia zviera, posunú sa o kúsok ďalej, v zákryte odparkujú tereňák a opatrne sa vrátia na miesto s nádejou, že vyhliadnuté zviera sa aj naďalej zdržiava na čistinke, z ktorých každá je široká štyri metre. Avšak diviaky, ktoré mohli byť od nás vo vzdialenosti 30-50 metrov, cítiť kríže a nohy, takže keď som nemohol nasadnúť na mulicu, tak som sa jej chytil a nechal som sa ňou vliecť… Hoci terén nebol strmý, bol nerovný a snehu bolo asi do výšky kolien. Mal som so sebou turistické palice, ktoré používam na chôdzu doma, a počas asi hodinovej chôdze mi prinášali veľkú úľavu. Osoba predo mnou zrazu rýchlo klesla do snehu. Aj my sme zbadali barana, ktorý stál osamotený asi 250 metrov od nás. – Béla, toto je fantastický exemplár! – povedal môj sprievodca a ja som sa hneď vrhol k vhodnej skale, starostlivo som zamieril a vystrelil som. Aj so svojím zlým uchom som počul tlmený zvuk nárazu projektilu – baran sa napriek tomu vrhol do húštiny, ktorú tvorili najmä ihličnaté kríky. Vodca, ktorý mi vytrhol pušku z ruky, sa hneď ponáhľal so svojimi tromi mužmi na miesto, kam dopadol výstrel, a my s Erikom sme ich sledovali cez ďalekohľad. Naši muži sa váhavo pozerali napravo a naľavo – nuž, povedal som si, zrejme sa mi podarilo minúť túto raritu! Čas plynul – bez výsledku. Až kým predsa len nezahliadli zraneného barana. Vtedy už boli asi 5-600 metrov od nás. Takto to pokračovalo ešte asi pol hodiny – mňa už riadne mrle žrali – až som konečne uvidel, ako jeden z našich zdvihol pušku, aby vystrelil, a onedlho sa ozval praskot. Hneď nato sa všetci otočili k nám, nadšene a zoširoka mávali rukami… Vtedy aj mňa zaplavil adrenalín a zabudol som na bolesť! Dopotácal som sa k nim – bohvie koľkokrát som spadol do snehu -, dokonca som sa nechal vliecť aj mulicou – a trvalo mi pol hodiny, kým som sa dostal na miesto, kde baran definitívne padol.
VO VYTRŽENÍ Z LOVU
To, čo som videl, bola skutočná krása. Moje dva predchádzajúce aoudady – jeden ulovený v Texase, druhý v Španielsku – sa s týmto nedali porovnať! Moji muži boli doslova vo vytržení – a je pravda, že sa mi podarilo uloviť skutočne krásnu zver. Fotografovali sme ju zo všetkých uhlov, zo všetkých strán a potom sme zašli do útulne a následne k nášmu čakajúcemu autu. Unavení, ale šťastní, sme sa vrátili do nášho priateľského, prívetivého hotela. Medzitým moji muži naplánovali, že prejdeme na obrovskú pomarančovníkovú plantáž, vzdialenú jeden a pol až dve hodiny cesty, ktorú s obľubou navštevovali atlaské diviaky, z ktorých som chcel tiež uloviť nejaký exemplár. Ide o poddruhovú raritu, zastrelených ich bolo veľmi málo. Na ulovenie diviaka mi dali automatickú brokovnicu s veľkými brokmi – tu ho lovia práve takouto zbraňou spôsobom, že autom sa presúvajú medzi otvorenými priestranstvami plantáže, a keď uvidia zviera, posunú sa o kúsok ďalej, v zákryte odparkujú tereňák a opatrne sa vrátia na miesto s nádejou, že vyhliadnuté zviera sa aj naďalej zdržiava na čistinke, z ktorých každá je široká štyri metre. Avšak diviaky, ktoré mohli byť od nás vo vzdialenosti 30-50 metrov, boli v neprestajnom pohybe. Kým som zodvihol pušku a vystrelil, hneď mi bolo jasné, že som zmeškal. Hanbím sa to aj povedať: vystrelil som presne 13-krát, kým sa mi konečne podarilo jedného z nich trafiť tak, že hoci sa posunul dozadu, strela ho zasiahla. Vo svojej podstate to však bol veľmi zaujímavý lov, ak už pre iné nie, tak kvôli lokalite celkom určite: počas jeho trvania som zjedol aspoň dvadsať pomarančov… Sú mimoriadne chutné, ak si ich človek odtrhne čerstvé priamo zo stromu! Nasledujúce ráno som sadol do lietadla a z Marrákešu som odletel domov do Budapešti. Podarilo sa mi teda uloviť jeden zo svojich ostatných poľovníckych snov, aoudada, čiže paovcu hrivnatú – a to v jej pôvodnom prostredí! Kozorožec núbijský ešte čaká na svoju príležitosť…
