Bol prvý májový deň, keď som sa po nepriaznivom čase strávenom v covidových okovách vydal za svojím priateľom, poľovníkom, chovateľom, ochrancom, ale predovšetkým spisovateľom, scenáristom, kameramanom a režisérom Františkom Koldom.
František Kolda bol účastníkom mnohých ročníkov Medzinárodných filmových festivalov konaných v rámci Levických poľovníckych dní. Tušil som, že ma čaká milé a priateľské prijatie rovnako ako vždy. Skvelá držková polievka, trošku horšie je, že pri vychádzke za krásami Králického Sněžníku, k prameňom rieky Moravy, zapadnete ešte aj v tomto kvitnúcom čase do snehových závejov.
Keď som sa s ním približne pred dvoma desiatkami rokov v podhorí hôr orlických, na malebnej Pastvinskej priehrade prvýkrát stretol, mal na krku už takmer sedem krížikov. Toľko, čo môj otec. Vtedy sme si, ako sa hovorí, na prvý pohľad padli do oka. Bol ku mne priateľský, milý, otvorený, nesmierne pohostinný, ochotný podeliť sa o bohaté životné i profesionálne skúsenosti, chrliaci elánom. Bol a je takým dodnes. Proste, bola to taká chvíľa, kedy sa s niekým stretnete a hneď tušíte, že sa čoskoro stane vašim najväčším priateľom.
Dodnes, a to už má takmer 87 rokov, má v hlave množstvo nápadov ako zlepšiť nie síce početný, ale o to kvalitnejší súkromný chov danielov sika a muflónov vo zvernici. Čo urobiť zaujímavého pre hostí rodinného penziónu Orlíček a poľovníckej chaty Myslivna a ako tieto rekreačné zariadenia vylepšiť, čo odkázať svojim nástupcom. Predovšetkým má veľa nápadov umeleckých, najmä filmárskych, literárnych, výstavných. Skrátka nemá čas starnúť.
Vďaka jeho nesmiernej vitalite a životnej vízii sme sa vtedy ľudsky a chlapsky spriatelili. Vždy som k nemu rád chodil a chodím na návštevu. Len tak sa porozprávať, pokecať, poľovnícky „polatiniť“, alebo si urobiť výlet k Zemskej bráne, do údolia Divoké Orlice, alebo do vrcholových častí „strechy Európy“, Králického Sněžníku, odkiaľ rieky tečú do troch morí. Pozrieť sa cez hrádzu priehrady na kapry veľké ako volské uši. A tiež si napríklad pochutnať na tej známej polievke, ktorú tak ako on, vie uvariť málokto.
Môj priateľ František Kolda, člen Klubu autorov pri Českomoravskej poľovníckej jednote, lovecký kynológ a chovateľ. Poľovník, rybár a včelár, starší kamarát, ktorý mi pred rokmi prezradil, kam chodí spať Slnko, kde sa rodí deň, kde sa do sviatočného obliekajú pramene a aké veľké dobrodružstvo je možné zažiť v kráľovstve zelene. Cez slzavé údolie súčasného vzťahu človeka k prírode ma vždy bezpečne odprevadil do jej malebných zákutí, kde mi prezradil jej tajomstvá, kde pookrialo moje srdce, aby naštartovalo ďalšiu cestu k poetike lesa, hôr, bystrín, hájov, tokanísk a burácajúcich rujovísk.
František Kolda sa narodil osemnásteho októbra 1934 v Zálší na Ústecko-orlicku. ,,Vyučil som sa automechanikom, vôňa benzínu a oleja mi vždy bola blízka, snáď aj preto som sa neskôr utiekal vyvetrať do priezračnosti voňavého a strieborného lesa,“ spomína samotný umelec. Absolvoval Vojenské automobilové učilište v Nitre, pod Zoborom. Pôsobil v trochu strohých sférach, kde postupne získal kvalifikáciu učiteľa automobilovej prípravy vo vojenských a civilných školách. Bol skúšobným komisárom a súdnym znalcom v danom odbore.
Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 dobrovoľne armádu opustil.
Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 prezentoval nesúhlas a dobrovoľne armádu opustil. Potom pracoval ako zástupca riaditeľa autoškoly, vedúci značkového autoservisu Škoda, súdny znalec v odbore ceny a odhady motorových vozidiel, aby sa neskôr, začiatkom deväťdesiatych rokov, stal súkromným podnikateľom. Začal prevádzkovať rekreačné a športovo relaxačné Penzión Orlíček.
Poľovný a rybársky lístok získal už v osemnástich rokoch. Nebolo divu, príroda Orlických hôr a Kralického Snežníku mu učarovala už v detstve. Dodnes je aktívnym poľovníkom, rybárom a donedávna aj poľovníckym hospodárom. ,,Vždy som sa venoval súbežne tiež loveckej kynológii, včeláreniu a odchovu divej zveri, vrátane handicapovaných jedincov. Len ťažko sa dá spočítať, koľko poranených srncov, prasiatok, muflončat, dravých i vodných vtákov prešlo mojim chovom, kde som o ne spoločne s manželkou Milenou dlhé hodiny a týždne staral, aby som ich pokiaľ sa dá, vrátil späť do lona prírody.“
František bol vždy citlivý a vnímavý pre svet prírody, lesa a zveri zvlášť. Keď sa k tomu pridá mimoriadny rozprávačský talent, je okamžite na svete popravde ľudový umelec. Jeho nespočetné poľovníckej zážitky boli odrazovým mostíkom k umeleckej tvorbe, ktorá trvá dodnes a prakticky od prvých titulov našla svojich verných čitateľov, poslucháčov a divákov.
Od roku 1977 účinkoval v populárnej relácii ostravského televízneho štúdia Lovy bez zbraní.
Svoje prozaické práce o prírode a zveri, o čom svedčí aj jeho posledný knižný titul Kráľ od Veternej paseky, uplatnil ako znamenitý rozprávač v rozhlase i televízii. Od roku 1977 účinkoval v tom čase v populárnej relácii ostravského televízneho štúdia Lovy bez zbraní po boku takých rozprávačov ako boli Jaromír Tomeček, Jaroslav Müller, František Mudra, Mirko Hanák, František Fric, Jan Rys, Sláva Štochl a ďalší. Neskôr, v deväťdesiatych rokoch, ako renomovaný tvorca Lovov bez zbraní, ktoré na škodu všetkým zmizli v televíznych archívoch, nadviazal vlastnou reláciou Lovy s pesničkou.
Po samostatne publikovaných poviedkach vydal monografia Tam, kde zaspáva Slnko (1990), Julinka sa hnevá (dve vydania v roku 1992 a 1997), Lovy bez zbraní (1999) a Poľovníctvo – o love, zveri a zákonoch (2004). Poviedkovo sa v prvom desaťročí dvadsiateho prvého storočia podieľal na všetkých antológiách Klubu autorov, rovnako ako od roku 2012 na jednotlivých ročníkoch Magazínu Poľovníctvo a Kalendároch Klubu autorov pri Českomoravskej poľovníckej jednote. Jeho zasnené a vycibrené putovanie prírodou ho v rámci autorského čítania neraz priviedlo za ľuďmi posadnutými rovnakou vášňou na pódium pražskej Lýry Pragensis.
,,Na prelome milénia som objavil nevšedné kúzlo filmovej kamery, so všetkými jej modernizáciami, a čoskoro som sa stal zanieteným kameramanom, scenáristom a režisérom v jednej osobe. Doslova som tomu prepadol, vrátane toho, že som si vybudoval špičkové domáce filmové štúdio,“ konštatoval trochu stroho.
Na prelome milénia som objavil nevšedné kúzlo filmovej kamery.
Jeho videofilmy sa od začiatku vyznačovali umeleckou úrovňou nielen z hľadiska tvorby ako takej, kde vyniká jeho znalosť stvárnených tém, dlhoročné skúsenosti poľovníka, ochrancu a znalca prírody, cit pre detail i estetické uchopenie stvárňovaného, ale najmä preto, že divú zver František vždy zásadne sníma vo voľnej prírode. To je úžasné napríklad u tetrova, jariabok, medveďa, vlka či rysa, alebo jazveca a dokonca raka. Film získava úplne inú dimenziu.
Z jeho najvydarenejších filmov menujme tituly Tetrovie toccata, Jelenie ruje v Jeseníkoch, Lovy pod Snežníkom, Rak riečny, S kamerou a puškou Flájskou oborou, Minúty z hôr, Naša zver, Tajomstvo jedného revíru, Poľovnícke zvyky a tradície v poľovnom revíre či Jazvečie vandrovanie alebo stretnutie za úsvitu, za ktoré mimochodom získal niekoľko medailových umiestnení na medzinárodnej súťaži poľovníckych snímok v rámci poľovníckych dní v Leviciach či v rámci výstavy Poľovníctvo a oddych v Bratislave.
Divú zver František vždy zásadne sníma vo voľnej prírode.
,,Zvlášť z levických úspechov som mal vždy veľkú radosť a nesmierne si ich vážim, lebo tam boli nielen skvelí organizátori, ale aj ľudia, ktorí rozumejú umeleckej tvorbe. Nadšení diváci a poslucháči v Dome kultúry vždy dokázali vytvoriť správnu festivalovú atmosféru. Dodnes tam mám veľa priateľov. Na Slovensku som rád filmoval napríklad v Malej i Veľkej Fatre či Malých Karpatoch. Väčšinou veľké šelmy, ale aj jelene a kamzíky.
Vážim si aj svoj životopisný snímok o živote a práci legendárneho profesora poľovníctva Jozefa Hromasa, ktorý je súčasťou knižnej publikácie, ktorú som napísal. Vtedy sme rad záberov zhotovovali práve na „Králičáku“. Podobne som stvárnil aj životné osudy docenta Jaromíra Kovaříka, vynikajúceho znalca histórie a tradícií československého poľovníctva. V rokoch 2009 – 2011 som sa aktívne podieľal na tvorbe obľúbeného televízneho cyklu Tisíc rokov českého poľovníctva.“
Na Slovensku som rád filmoval napríklad v Malej i Veľkej Fatre či Malých Karpatoch.
Ďalších námetov je v jeho privátnom televíznom a filmovom štúdiu Orlíček v blízkosti hrádze Pastvinskej priehrady „plná skriňa“. Na finálne spracovanie čaká ešte neuveriteľné množstvo surového filmového materiálu. František Koldas ľahkým smútkom hovorí, že už mu zdravie a vek pravdepodobne nedovolia dokončiť všetko. Ale to v minulosti hovoril veľakrát a vždy sa potom zrodili ďalšie skvelé tituly – prozaické i filmové, ktoré urobili čitateľom aj divákom nemalú radosť.
Novou knihou poviedok, ktorú aktuálne dokončuje, vstupuje do pomyselného klubu poľovníckych bardov, kam patria len činorodí, pracovití, nápadití a skvelí chlapi. Tí, čo bez ohľadu na vek, nosia umelecké srdce na správnom mieste. Ako ho poznám, nespreneverí sa tomu. František nikdy neopustil tradičné a milé, nikdy nebol v protivenstve k rozmarom prírody a láskal sa s tým, čo mal a má nadovšetko rád.
František Kolda je umelcom, ktorému patrí uznanie nielen moje osobné, ale aj jeho spisovateľských a výtvarných kolegov, početných čitateľov jeho kníh a divákov videofilmov, ale tiež celou zvieracou spoločnosťou, všetkých tvorov, ktorým zachránil život, ktorých choval s nebývalou pokorou, láskou, so starostlivosťou dobrého, skúseného a úctivého hospodára.
